Robert Hajšel: O hroziacej vojne na Ukrajine a o Rusku

Dnes je 16. február, podľa amerického prezidenta Joea Bidena to mal byť najpravdepodobnejší deň, keď Rusko napadne Ukrajinu. Teraz je jasné, že sa tak nestane. Samozrejme, ani čiastočné sťahovanie niektorých ruských vojenských oddielov naspäť do svojich základní, ktoré zatiaľ nepotvrdilo NATO, neznamená, že hrozba menšieho alebo dokonca aj väčšieho vojnového konfliktu je zažehnaná.

Mimochodom, je zvláštne, že aliancia NATO toto presúvanie vojsk ďalej od hraníc nevie potvrdiť. Znamená to azda, že satelitné možnosti NATO nedovoľujú rozpoznať, či ide ozaj o sťahovanie a aké je veľké, aj keď nedávno boli schopné zachytiť každé preskupovanie ruských vojakov bližšie k ukrajinskej hranici?

V deň, keď už podľa Američanov mala vypuknúť vojna, sa zdá, že po diplomatických iniciatívach Nemecka a Francúzska a spomínanom začatom sťahovaní ruských oddielov sa možnosť otvoreného vojnového konfliktu naozaj znížila. Samozrejme, kedykoľvek sa to môže zmeniť. Preto treba využiť tento moment na pokračovanie kritického, ale konštruktívneho dialógu rôznych aktérov s Ruskom, a to bez ohľadu na to, aký postoj má kto k tamojšiemu režimu. A v tomto úsilí musí konečne dôležitejšiu úlohu zohrať aj Únia ako taká.

Dnes je našou hlavnou úlohou ďalej znižovať napätie okolo ukrajinsko-ruských hraníc, a nie podporovať hystériu niektorých politikov a médií, opakujúcich hrozbu vojny visiacu z oblakov, a to aj napriek opakovanému uisťovaniu samotných ukrajinských predstaviteľov, že žiadny útok zo strany Ruska nateraz nehrozí.

Mali by sme aj naďalej pomáhať Ukrajine, ktorá každým dňom tejto hystérie okolo hroziacej vojny prichádza o stovky miliónov eur. Ukrajinský ľud, ktorý túži po členstve svojej krajiny v EÚ, má takisto právo rozhodovať o svojom osude, ale my by sme u neho nemali vytvárať falošné očakávania, že sa tak stane v dohľadnej dobe, lebo to jednoducho nevieme splniť.

My v EÚ sa musíme snažiť o budovanie celoeurópskej bezpečnostnej architektúry, v rámci ktorej sa bude každý štát cítiť bezpečne, tak Francúzsko, ako Slovensko alebo Litva. Ak nikto nemôže inému štátu nariaďovať, v akom obrannom spolku chce pôsobiť, tak nikto, ani aliancia NATO, by nemala mať zasa právo rozširovať svoju bezpečnosť na úkor iného štátu.

Viem, že mnohí by sa chceli na svet dívať ružovejšími okuliarmi, ale geopolitická realita je taká, že pokým sa Rusko nebude cítiť bezpečne v bezpečnostnej architektúre Európy, v bezpečí sa nebudeme cítiť ani my.

V tomto zmysle som dnes vystúpil aj v pléne europarlamente v Štrasburgu.

(Status na FB 16. februára 2022, titulok Slovo)