Juraj Draxler: Stručná história propagandy

Len zopakujem pár základných faktov:

- Predtým, ako USA so spojencami v roku 1991 zaútočili na Irak, odvysielali falošné svedectvo z Kongresu o tom, ako vraj irackí vojaci v obsadenom Kuvajte vyhadzujú na dlážku bábätká a berú inkubátory do Iraku. Táto srdcervúca historka, ktorú v skutočnosti rozprávala v roli údajného očividného svedka dcéra kuvajtského veľvyslanca (hoci v Kuvajte takmer určite v danom období nebola), zaúčinkovala veľmi efektívne, americká verejnosť sa postavila za intervenciu. Dovtedy bola skeptická, lebo či Kuvajtu vládol iracký diktátor alebo dovtedajší stredoveký režim, jej bolo jedno, nevidela dôvod kvôli tomu prelievať krv amerických vojakov. „Svedectvo" to zmenilo. Oveľa neskôr sa niektoré americké médiá (napr. New York Times), podobne ako Amnesty International ospravedlnili, že príbeh pomáhali šíriť.

- Počas 90. rokov sa cez americké médiá šírili ďalšie strašidelné historky o Saddámovi. Napríklad, že chcel dať naložiť chemické zbrane na malé lietadlo, a to vypraviť, aby zaútočilo na niektoré európske hlavné mesto. Alebo, že chcel dať postaviť najväčšie delo v histórii, aby ním vedel strieľať na Izrael. Odborníci sa z týchto príbehov smiali (a napr. ukazovali, prečo príbeh dela balisticky nedáva zmysel), ale oni kolovali a kolovali a posilňovali príbeh, že svet je v smrteľnom nebezpečenstve, pokiaľ sa Saddám neodstráni (inváziou tých správnych osloboditeľov, samozrejme).

- Pred samotnou inváziou zase americké spravodajské služby púšťali do obehu informácie o tom, ako sa vraj Saddámovi agenti stretávali s predstaviteľmi Al-Káida (tieto zvesti im pomáhali vytvárať napríklad aj spojenci v Česku, kde sa to vraj malo diať). Bola to čistá dezinformácia

- A potom samozrejme, zbrane hromadného ničenia. Kedykoľvek zase budete vidieť niekoho ukazovať satelitné snímky, čo vraj niečo dokazujú, spomeňte si na toto divadlo.

- Aj počas samotnej invázie bolo treba udržiavať svetovú, a najmä americkú verejnú mienku v správnom bojovom duchu. Do poslednej chvíle sa preto v médiách donekonečna opakoval príbeh o tom, ako Saddám nakreslil červenú čiaru okolo Bagdadu. A keď ju spojenci prekročia, zaútočí na nich chemickými zbraňami.

- Iný príbeh z tých dôb: hrdinské oslobodenie vojačky Jessicy Lynchovej. Tú Iračania zajali a americké médiá spustili obrovský kolotoč príbehov o tom, ako hrdinsky bojovala, posledná z jej hliadky, a keď jej neostali náboje, vojaci ju dostali. Po celej baráži tejto propagandy ju nakoniec hrdinsky oslobodilo americké komando. Až na to, že: samotná Lynchová neskôr čestne celú túto propagandistickú žumpu vyvrátila. Pred zajatím ani nebojovala, lebo sa jej zasekla zbraň. Irackí vojaci ju potom zobrali do nemocnice a viac sa o ňu nestarali. V nemocnici sa o ňu dobre starali a Iračania sa ju Američanom pokúšali vrátiť. Tí o to ale nemali záujem, namiesto toho sa spravila obrovská mediálna akcia s jej „oslobodením".

- Aj po dobytí Iraku v jednom kuse médiá prichádzali s príbehmi o tom, ako sa už niekde „asi" našli chemické zbrane, v istej lokalite je niečo podozrivé, a podobne.

- Z rovnakého regiónu máme, pravda, aj príbehy dosť nešikovnej propagandy. Možno si ešte pamätáte, ako iránske sily zajali britských vojakov, ktorí sa na člne dostali do ich vôd. Britská tlač prinášal informácie, ako vojaci v zajatí trpia. Iránci to najprv nechali tak, ale neskôr reagovali celkom jednoducho: do sveta pustili videá z „krutého zajatia": Briti si tam v pohode hrajú pingpong, polihujú a čakajú, kým sa ich vláda dohodne s iránskou na ich prepustení.

- Presuňme sa bližšie k súčasnosti: USA majú veľké vnútorné spoločenské problémy, treba nájsť vinníka. Rusko. Navyše už nejaký čas vychádzajú najavo rôzne odhalenia vďaka ľuďom ako Assange či Snowden (a tak sme si mohli pozrieť videá, ako americké drony masakrujú civilov v Pakistane, skoro akoby to boli figúrky v počítačovej hre). Po tom, ako vďaka hackerom vyjde najavo, ako „demokraciu" vnútri Demokratickej strany manipulujú jej špičky, už naozaj treba niečo urobiť. A tak sa rozkrútil besný kolotoč správ o tom, ako sa všetko možné v digitálnom priestore úspešne snaží ovládať Rusko.

- A nielen v digitálnom priestore. Po víťazstve Trumpa britské a americké médiá prinesú správu bývalého agenta MI6 Steela, ktorá má údajne dokazovať, ako Rusi ovládajú Trumpa a jeho ľudí („Steele dossier"). ROKY sa to opakuje. Nakoniec celý tento „superdôležitý" dokument, na ktorého faktografické chyby dávno mnohí poukazujú, vyvráti aj samotné americké vyšetrovanie.

Mohol by som pokračovať (alebo aj zopakovať napr., aká šialená propaganda sa robila pri Kosove, ale už som o tom v minulosti naozaj písal dosť), ale každý súdny človek z toho dostane jasný obraz: tá propaganda je mimoriadne intenzívna a je jej veľa. Pritom niežeby sa o tom nevedelo: vo všetkých prípadoch ide dnes už o verejne potvrdené informácie.

Ale to v skutočnosti propagadistom neprekáža. Pretože väčšina ľudí aj tak má problém rozlišovať, čo sa vlastne potvrdilo a čo vyvrátilo. Podstatné tak nie je, čo je pravdivé, ale ako často sa niečo opakuje.

Ak sa dostatočne často hovorí o zlom Saddámovi, aj pravda aj nepravda, nie je problém verejnosti podsunúť obraz, že jeho odstránenie je nejaká morálna povinnosť (ovládnutie ropných polí regiónu s tým vôbec nijako nesúvisí).

Ak sa dostatočne často hovorí Srbi, Kosovo, civilisti, obete, tak väčšina ľudí si aj po rokoch „pamätá" niečo, čo bolo dávno vyvrátené (pravda, veľmi potichu).

A potom sú tu tí, ktorých ani ovplyvňovať netreba, oni sa tak nejako v tom utvrdzujú aj sami. Skúste niekoho, kto žije opakovaním „rusofil", „Putin", „hybridná vojna" konfrontovať s týmto zoznamom. Nebude na to asi nijak reagovať, odmietne sa baviť. Už si raz vybudoval nejaký obraz sveta a hotovo.

Ale veľa ľudí sa napriek tomu na dnešnú mediálnu smršť díva skepticky a to treba podporiť. Podrobiť sa propagandistickým vojnám a poslušne tie pokrivené príbehy konzumovať či dokonca šíriť ďalej, znamená zabíjať v sebe ľudskosť.

(Status na FB 17. februára 2022)