Rana z milosti

Prečo sa dva roky opatrovaný spis objavil až tesne pred voľbami? Prečo práve náhodou po tom, ako si Radičová svojím držaním latky transparentnosti nemohla pripadať viac prehliadaná, či potom, ako Dzurindovi sfúkli na bavoráku gumy a musel sa lopotiť cestou vlakom? Prečo sa strašne nekompromisní a drsní investigatívci zo SME, Trendu a .týždňa odhodlali zverejniť tajomstvo úspechu až teraz, napriek tomu, že to bolo už predtým právne čisté?

Denník SME sa zo svojimi predstavami o správnej demokracii zveril na výročie nežnej revolúcie veľkým titulkom: „22 rokov po: Smer má v prieskume 45 percent, SDKÚ tápe.“ Ako potvrdil Nicholson, so zverejnením Gorily nechcela táto „slobodná tlač“ poškodiť svojim favoritom, no napokon sa predsa len stalo to, čo nechceli. Koho majú teda teraz pravičiari voliť? Kto zachráni ich švajčiarske dôchodky, dvojnásobné platy, a to moderné a sebavedomé Slovensko? Zdá sa, že vo svetle hroziacej katastrofy letu SDKÚ-DS je pre Dzurindu spis Gorila len ranou z milosti. Slovenských cestujúcich smer juhovýchodná Ázia je však stále možné zachrániť!

Súboj titanov

Odstrel SDKÚ-DS môže byť záchranou pre zvyšné pravicové strany a ilúzie o úprimnosti, slušnosti, dôstojnom živote, prosperite. Inkriminovaný spis síce môže vziať percentá, no ťažko možno predpokladať, že ich na druhej strane pridá SMER-u; môže však voličov odradiť od účasti na voľbách. Klesajúce preferencie pravice by sme mali vnímať skôr ako chvíľkový otras, ako čakanie na nový tovar pod starou značkou.

To, že sú J&T a Penta konkurenti, priznal i sám Haščák, a preto je ich vzťah skôr súbojom titanov. Medúza stojaca proti Krakenovi, a medzi nimi prizerajúci sa smrteľní občania, maličkí ako Perseus, ktorí z ich súperenia ale môžu vyjsť ako víťazi.

Bezprostredne sa objavivší prepis Sasanka môže byť dôkazom toho, že boj prebieha na viacerých bojiskách. Z pohľadu pravicových mecenášov je však predsa len lepšie podporiť strany, ktoré nechcú pokračovať v európskej integrácii a solidárnom riešení európskej krízy.

Poslanec Poliačik, majster debatných kôl a človek ľúbiaci všetky bytosti, sa nádeja, že sa do toho nová generácia politikov nenamočí, i keď jeho šéf len tak mimochodom podrobne informoval o voľbe generálneho prokurátora papa Kočnera.

Slovenský Singapur

Ako vyzerá slovenský Singapur podľa strany Janka Hraška sme už mali možnosť zakúsiť. Minulý rok prišlo o prácu 27-tisíc ľudí, no SaS v otázke prídavkov už teraz oprášilo staršie heslo SDKÚ, že „bez práce ani cent!“ Nevadí, že životné minimum je 190 eura, kým hranica absolútnej chudoby je vyrátaná na o 100 eur viac a suma teda nezahŕňa ani základné životné potreby. To sprevádza pomýlená predstava, že nižšie dávky budú nezamestnaných motivovať pracovať, pasujúca akurát tak do pokusu vyvolať dojem, že sa zvyšuje rozpočtová zodpovednosť, no v reáli - podľa sociologičky Z. Kusej - ľudí ešte viac demotivuje a celkom zbaví schopnosti viesť normálny život a využiť prípadné životné šance.

Veď pre chudobných stačí vytvoriť E-pay karty, o efektivite a náležitosti ktorých (slovami Petra Weisenbachera) je podľa najšikovnejšej maturantky Slovenska zbytočné diskutovať, pretože na parametroch sa už dohodli „s kolegami z JP Morgan a ďalších firiem“. Riešenie s tým spojeného nešváru alkoholizmu je tiež „nasnade“: zdanenie ovocného vína (nikto dôležitý v tom zrejme nemá podiel), teda minimálne po voľbách.

Zákonné zvýšenie podielu dôchodcov na financovaní domovov sociálnych služieb nemusí vadiť, veď až „budúce generácie volia SaS“, a zo zvyšných 40 eur na mesiac sa ešte stále dá vyžiť, pardón, prežiť... Ušetrime aj na mzdách zdravotne postihnutých v chránených dielňach: tí šikovnejší sa predsa vždy presadia sami! Zníženie príspevkov na podnikanie, nie zmena pravidiel v efektivite ich využívania, svedčí o ďalšej „erudovanosti“ nových navrhovateľov a vôbec zmysluplnosti ich politiky zamestnanosti.

A aby sme si náhodou nemysleli, že to ide aj inak, ba lepšie, že toto môže byť cesta do väčšej neslobody pre pracujúcich, vedia liberáli svoje postoje aj náležite spropagovať. Nadácia F. A. Hayeka, ktorá je štedrým darcom strany SaS, sa v rámci šírenia svojho filantropického odkazu prostredníctvom Krajcerových kultúrnych poukazov odhodlala použiť peniaze toho zlého štátu na výlučnú propagáciu jej vlastnej ideológie voľného trhu. Stredoškoláci tak mali možnosť vzhliadnuť divadelnú hru, ktorej úroveň scenárista Agda Bavi Pain, známy svojimi brutálnymi textami, zhodnotil „ako neadekvátne spracovanú, infantilnú až primitívnu“.

Budúcnosť podľa SaS

Postoj tejto strany k zahraničnej politike je rovnako nesolidárny, rovnako nehľadiaci na súvislosti či dôsledky svojich vlastných činov. Pripomína skôr fašizujúce tendencie zbaviť sa tých slabších. Tento popis sedí aj na stranícke autoritárstvo, názory na rómsku menšinu či hodnotu oponentovho názoru. Sulík sa napríklad v nemeckej televízii snažil ohúriť a presvedčiť, že solidarita s Gréckom, kde je priemerný dôchodok 1600 euro, je perverzná. Frankfurter Allgemeine Zeitung si však všimli, že podľa údajov OECD je to v skutočnosti 617 eur.

Populizmus sa však s touto stranou ťahá už od jej vzniku. Veď napokon aj jej účasť v parlamente poznamenali nenaplnené témy legalizácie marihuany a registrovaných partnerstiev homosexuálov. Vo vzťahu k samotnej Európe je dôležité sa opýtať, alebo mať na pamäti, ako chcú jednotlivé štáty fungovať bez Európskej únie? Ako chce Sulík a jeho hraškovia ochrániť ľudí pred dopadom liberálneho kapitalizmu, straty legitimity demokratických štruktúr a ničivej konkurencieschopnosti Číny bez sociálneho štátu, bez hromadnej emigrácie, bez vzdelanostnej ekonomiky či kognitívneho proletariátu? Ako chce vzdorovať ekonomike Nemecka, moci Ruska, ázijskej pracovnej sile?

Politici pre elity

Na doterajšej politike SaS vidíme, že týmto hrozbám nechce vzdorovať, ona im ide napred. No v skutočnosti nejde o to, čo chce Európska únia, ale to, čo chceme my, Európania. V európskych otázkach totiž i Angela Merkelová (narúšaním spoločnej menovej politiky) stále háji národné záujmy a David Cameron sa (vetovaním európskej dane z finančných transakcií) stavia na stranu britskej elity. Boli to teda v konečnom dôsledku tieto silné štáty Európy, ktoré sa prostredníctvom svojich politikov odmietajú podieľať na budovaní budúcej, sebavedomejšej, životaschopnej Európy.

Akú však máme alternatívu ku skorumpovaným stranám, keď i tá, ktorá s ňou vraj kedysi najúspešnejšie bojovala a – podľa Transparency International – mohla najlepšie bojovať, je dnes pre ľudí jej synonymom?

Dôležitejšia otázka je: môže takáto alternatíva v kapitalizme vôbec jestvovať? Prípad kresťansko-demokratického prezidenta Nemecka Christiana Wulffa, ktorý by mal odstúpiť pre podozrivé vzťahy s bohatým podnikateľom, je len jednou nedávnou aférou z tohto roka. Nechcel tak však urobiť, a navyše novinárovi Bildu pohrozil za zverejnenie. Čo dlhoročný expremiér Berlusconi v Taliansku s dlhoročným úzkym prepojením na biznis? A Sarkozy vo Francúzsku, ktorý od miliardárky Bettencourt ovej prijal „dar“ pre svoju stranu za úľavu na daniach? Všetko príklady z nedávnej doby, ktoré značia, že politici sú v čase krízy stále viac prepojení na biznis a korumpovaní, nehľadiac na záujmy svojich občanov či voličov. Ako vôbec možno budovať vyššie ideové posolstvo, keď ľudia nemajú prácu, politici peniaze na kampaň a perspektíva prirodzenej cesty von sa nečrtá?

Politika verejného záujmu

Pravdu má zrejme Alain Badiou, ktorý tvrdí, že korupcia nie je niečím, čo ohrozuje fungovanie demokracie, ale jej pravá podstata. Keďže je verejná moc v službách túžob a ich uspokojení, teda všeobecne ekonomiky, tak ide vlastne len o získanie bohatstva pre ich uspokojenie, a mienku, ktorá určuje, čo majú ľudia chcieť a čo majú mať. Verejný záujem ustupuje bokom a volebné právo sa tak stáva len prostriedkom na osobné uspokojenie, či uspokojenie panujúcich kruhov (bohatých). Keďže sme neustále presviedčaní o tom, že cieľom politickej činnosti je ekonomický rast, životný štandard, veľké množstvo tovarov, narastajúca cena akcií, rast kapitálu a neustála prosperita, teda obohacovanie vo všeobecnosti, nedokážeme postrehnúť korupciu v samotnom srdci demokracie. V súčasnosti do dospelo do takej miery, že sa za tento vzťah medzi osobnými záujmami a verejným dobrom už ani netreba hanbiť. [1]

Na Slovensku zákulisné spisy odhalili prepojenie obchodu, či osobných záujmov na verejnú politiku a je tu snaha spraviť takéto správanie bežným či akceptovaným. Spis Gorila napokon neočierňuje finančnú skupinu J&T, ani všetky politické strany, takže to môže vyvolať dojem, že druhá strana, či nové strany sú čisté, lepšie ako oni. Orientácia politiky na preferenciu osobných záujmov sa však vôbec nemení a smerovanie politiky tak ostáva rovnaké.

Stačí nám ale len veriť v očistenie politického života, a potom pri konfliktoch s verejným záujmom a porušením záväzkov hľadieť pri konfrontácii s médiami a ľuďmi, ako premiérka Radičová, do zeme?

Ako hovorí dlhoročný aktivista v oblasti životného prostredia Juraj Smatana, takýchto „goríl“ je veľa všade navôkol: lukratívne pozemky, drahé byty, posty... Strany sa o zverejnené kauzy síce aj zaujímajú, no „len čo verejná pozornosť pominie, záujem politikov je preč“. Navrhuje preto politickú angažovanosť, ktorou je i samotný protest proti korupčným, „gorilím“ praktikám v politike a obchádzaniu občana. Po svojich skúsenostiach sa pridal do strany Jána Budaja.

Systém orientovaný na osobné záujmy to však nezmení. Podľa Alaina Badioua nám však ešte ostáva komunistická hypotéza. Bez tejto perspektívy nemá v oblasti kolektívnej akcie zmysel niečo robiť a každý jednotlivec si môže sledovať svoje vlastné súkromné záujmy. Problémové fenomény, ktorým totiž čelíme, sú rovnaké ako v 19. storočí. A preto je našou úlohou udržať si ju a nanovo ju obnoviť. [2]



POZNÁMKY

[1] Badiou, Alain: The meaning of Sarkozy. Verso 2008, s. 89-92
[2] Tamže, s. 115-117

Foto: Emil Polák