Zhubný nádor neoliberalizmu

„Paradoxne hovorím sám proti sebe, pretože aj ja som súkromný podnikateľ... a z vlastnej praxe viem, že nie je práve najpríjemnejšie deliť sa so štátom o svoje príjmy. Ako podnikateľ by som mal vlastne Ivanovi Miklošovi nadšene tlieskať. Ale ako vlastenec a ako katolík tlieskať nemôžem. Bolí ma srdce, keď vidím, ako pravicoví neoliberáli ruinujú túto krajinu...“
Počet zobrazení: 4707
nador strom.JPG

A keďže je hospodársky neoliberalizmus fatálnou hrozbou do budúcnosti nielen pre Slovensko, ale aj pre ďalšiu existenciu ľudstva vôbec, považujem za nevyhnutné poukázať na zhubné dôsledky tohto typu ekonomickej politiky pre spoločnosť.


Od liberalizmu k neoliberalizmu

Ale začnime aspoň stručne od Adama. Obrazne aj doslovne. Otcom pôvodného liberalizmu, predchodcu dnešného neoliberalizmu, sa stal v 18. storočí škótsky filozof a zakladateľ politickej ekonómie Adam Smith, ktorý presadzoval požiadavku nezasahovania štátu do ekonomiky. On a jeho nasledovníci žiadali vytvorenie voľného trhu, odmietali obmedzovanie výroby, obchodné bariéry či clá. Ekonomický liberalizmus našiel široké uplatnenie zvlášť v Spojených štátoch v 19. a začiatkom 20. storočia. Kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia však vyvolala pochybnosti o opodstatnenosti ekonomického liberalizmu.
 


Ekonóm John Maynard Keynes spochybnil liberalizmus ako najlepší politický systém pre kapitalistov a presadzoval názor, že pre rast a rozvoj kapitalizmu je nevyhnutná plná zamestnanosť, ktorú možno dosiahnuť len intervenciami vlád a centrálnych bánk v záujme zvyšovania zamestnanosti. Keynesova teória našla svoje znamenité uplatnenie v politike amerického prezidenta Roosevelta známej ako New Deal, ktorá skutočne zlepšila život spoločnosti. Táto skutočnosť prispela k vzniku presvedčenia, že vláda má podporovať verejné blaho.

Avšak kríza kapitalizmu v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, ktorá spôsobila neustále klesajúcu mieru ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších korporácií k oprášeniu pôvodného ekonomického liberalizmu a jeho revízii vzhľadom na zmenené pomery vo svete. Vznikol nový smer, neoliberalizmus, ktorý sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t. j. maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa zvýhodnení, ktoré im tá-ktorá krajina poskytne, a bez ohľadu na lokálne potreby. S prudko akcelerujúcou globalizáciou sa v súčasnosti stávame aj svedkami šírenia neoliberalizmu v celosvetovom rozsahu. Dôležitým nástrojom presadzovania neoliberalizmu na nadnárodnej úrovni sú medzinárodné finančné inštitúcie, ako Medzinárodný menový fond (IMF), Svetová banka (WB), či Svetová obchodná organizácia (WTO). Napríklad Svetová banka sa podieľa na financovaní megalomanských projektov, akými sú stavby gigantických priehrad, ktoré síce prinášajú isté pozitíva, no zároveň spôsobujú nezvratné zmeny životného prostredia na veľkých územiach zatopených oblastí a v ich okolí.

Charakteristickými črtami neoliberalizmu vo všeobecnosti sú predovšetkým: diktát voľného trhu, krátenie verejných výdavkov na vzdelávanie, zdravotníctvo, verejnú dopravu a iné sociálne služby, deregulácia, privatizácia, znižovanie daní, rast sektora finančných služieb, oslabovanie vplyvu odborov, časté uzatváranie zmlúv (napríklad práca na dohodu, krátkodobé zmluvy, atď.), eliminácia podielu štátu na verejnoprospešných aktivitách, atď.

Neoliberalizmus sa snaží presadiť v celosvetovom meradle všemocný trh, ktorý údajne vyrieši všetky potreby obyvateľstva. Presadzuje absolútnu voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb. Usiluje sa de facto likvidovať národné ekonomiky a vytvoriť jednu celosvetovú ekonomiku s neobmedzenou vládou nadnárodných korporácií.


Bohatí bohatšími a chudobní chudobnejšími

Podľa neoliberálov len deregulovaný trh môže zabezpečiť vyšší ekonomický rast, z ktorého bude mať v konečnom dôsledku úžitok celá spoločnosť. Najzábavnejšou perličkou tohto obludného ekonomického smeru bola napríklad predstava Ronalda Reagana, podľa ktorej rastúce bohatstvo najbohatších postupne „presiakne“ do celej spoločnosti. Teda jednoducho povedané, ak sa budú mať dobre tí najbohatší, postupne sa bude mať dobre celá spoločnosť. Aj na Slovensku som takéto bludy počúval napríklad z úst politikov OKS. Paradoxne však práve neoliberalizmus nedokáže zabezpečiť blahobyt pre celú spoločnosť, pretože nemá záujem o prerozdeľovanie materiálneho bohatstva.

Len dobre fungujúci štát, ktorý má účinné prerozdeľovacie mechanizmy, môže zabezpečiť, aby sa z bohatstva tých najbohatších ušlo aj ostatným. Toto je však v diametrálnom rozpore s princípmi neoliberalizmu a tak sme v praxi svedkami toho, že bohatstvo „nepresakuje“ zhora nadol, ale naopak, ostáva „prilepené“ na tých najbohatších. A tak sú bohatí ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. Závratná priepasť medzi bohatými a chudobnými sa nezmenšuje, ale naopak, závratne sa zväčšuje. Štatistiky dokazujú, že trojica najväčších superboháčov sveta má viac majetku ako 600 miliónov obyvateľov rozvojových krajín dokopy. Divíme sa potom, že svet ohrozujú sociálne nepokoje či terorizmus?

Zhubná nákaza neoliberalizmu ohrozuje život spoločnosti vo všetkých sférach. V záujme znižovania úlohy štátu v správe krajiny dochádza k oslabovaniu sociálnej siete, redukcii financovania infraštruktúry, školstva a kultúry.


Konkrétna skúsenosť z praxe

Mám s tým čerstvú osobnú skúsenosť. Po niekoľkých rokoch úmornej práce som dokončil rukopis historického diela o komunistickom štáte, ktorý založili misionári Spoločnosti Ježišovej v Paraguaji v roku 1609 a ktorý bol násilne zlikvidovaný v roku 1768.

Katolícke vydavateľstvo, ktorému som rukopis ponúkol na vydanie, však váha s vydaním diela, pretože toto  dielo nesľubuje komerčný úspech. Zámerne neuvádzam konkrétne fakty, pretože sú to citlivé osobné údaje a ja tu nechcem riešiť svoj konkrétny prípad. Ide mi o princíp. Pravdu povediac, vôbec sa predstaviteľom vydavateľstva nedivím, pretože, žiaľ Bohu, ani katolícke vydavateľstvá nemôžu pri súčasnom stave slovenskej spoločnosti ignorovať pravidlá všemocného trhu a musia vydávať predovšetkým knihy, u ktorých je predpoklad, že sa budú dobre predávať. Sú to predovšetkým knihy známych osobností z katolíckeho prostredia, napríklad diela súčasného pápeža Benedikta XVI. Ja nemôžem zaručiť komerčný úspech svojho diela, naopak, sám som vydavateľstvo upozornil, že nemôže rátať s vydaním veľkého nákladu, pretože nemá šancu toto dielo na Slovensku rozpredať.

Moje dielo nie je napínavý román a nemá ambície stať sa bestsellerom. Je to výsostne odborné dielo, napísané na základe štúdia množstva prameňov a zdrojov, a je plné konkrétnych číselných údajov, takže sotva zaujme bežného čitateľa. Je určené skôr pre historikov, ekonómov, teológov, pre univerzity, vedecké ustanovizne, knižnice, atď. A tak je rukopis už takmer rok vo vydavateľstve a ja nemám istotu, že sa napokon dočkám ovocia svojej niekoľkoročnej práce. Predstaviteľ rádu, ktorému vydavateľstvo patrí, mi síce v telefonickom rozhovore prisľúbil, že sa pokúsi zohnať nejakého sponzora pre vydanie môjho diela, ale to je dosť neistá perspektíva.

Pritom môj prípad nie je ojedinelý. Ak by mal štát plnšiu pokladnicu, mohol by veľmi účinne regulovať knižnú produkciu tým, že by subvencoval hodnotné diela a naopak všemožne znevýhodňoval tvorcov brakovej kultúry. Podvyživený štát však nemá prostriedky na subvencovanie a tak slovenská knižná kultúra stagnuje. Ba čo horšie, niektorí neoliberáli chcú zvýšiť DPH na knihy a odstrániť tak aj poslednú barlu, ktorou sa štát snažil podopierať krívajúcu knižnú kultúru.


Okrajovo (aj) o privatizácii

Čo sa týka privatizácie, popísalo sa o nej už naozaj dosť. Ja sám sa chystám podrobnejšie venovať tejto problematike v inom článku, takže zatiaľ len stručne. Je isté, že kvalita riadenia štátnych podnikov je často prinajmenšom diskutabilná, preto býva terčom oprávnenej kritiky. Lenže privatizačné procesy vedú k ďalšej koncentrácii bohatstva v rukách niekoľkých mocných a k predražovaniu základných životných potrieb obyvateľstva. Keďže je proces privatizácie veľmi lukratívny, zákonite ho sprevádzajú korupčné škandály bez ohľadu na to, ktorá vládna garnitúra je práve pri moci. Okrem toho privatizácia prispieva k podvýžive štátu, pretože príjmy, ktoré predtým plynuli do štátnej pokladnice, končia v súkromných rukách.

Príkladom je situácia vo Veľkej Británii pred nástupom k moci M. Thatcherovej. Značná časť verejného sektoru tam bola vtedy zisková a prinášala krajine nemalé príjmy. V roku 1984 prispeli štátne podniky do štátneho rozpočtu sumou 7 miliárd libier. Dnes tieto prostriedky plynú do vreciek súkromných akcionárov.

Predstaviteľov neoliberalizmu neomylne spoznáte podľa niekoľkých fráz, ktorými sa oháňajú na každom kroku. Napríklad o ľuďoch, ktorí sú v živote neúspešní, vám neoliberáli povedia, že títo „skrachovanci“ sú leniví a neschopní a sami sú na vine vlastného neúspechu. Lenže ruku na srdce: je to naozaj vždy tak? Môžem spomenúť prípad z okruhu môjho príbuzenstva. Ide o muža, ktorý bol dobrý žiak na základnej a strednej škole a nadpriemerne schopný matematik. Na vysokej škole však vážne ochorel a odvtedy živorí na pokraji spoločnosti. Nie vždy a nie každý človek sa môže vlastnými silami postarať o vlastnú existenciu tak, ako to požadujú neoliberáli. Lenže neoliberalizmus akceptuje iba schopných, silných a zdravých jedincov. Slabí, neschopní a nezdraví preň nemajú cenu. Jednoducho majú smolu. Ešte šťastie, že máme štát či kresťanskú charitu, plniacu úlohy, ktoré liberálny trh ignoruje.

Aj rovná daň je jedným z „výdobytkov“ neoliberalizmu. Je to jeden zo spôsobov, ako ochromiť štát a znižovať jeho úlohu v rozvoji spoločnosti. Krajina, ktorej daňový systém je postavený na 19-percentnej rovnej dani, nemá perspektívu. Ekonomika takejto krajiny je totiž permanentne podvyživená na strane príjmov, takže nikdy(!) nebude mať dostatok finančných prostriedkov na vedu, školstvo, výstavbu diaľnic, zdravotníctvo, armádu, dôchodky, podporu mladých rodín, protipovodňové opatrenia, atď. Takúto krajinu nevyhnutne čaká všestranná stagnácia a výrazné zaostávanie za vyspelým svetom.


Štyri zásadné výhrady proti rovnej dani

Ivan Mikloš, jeden z najhorlivejších papagájov neoliberalizmu na Slovensku, obhajuje potrebu znižovania daňového zaťaženia podnikateľov s odôvodnením, že je nespravodlivé trestať iniciatívu podnikateľa vysokými daňami. Proti tomuto odôvodneniu mám predovšetkým štyri zásadné výhrady:

1. Rovná daň porušuje princípy katolíckeho sociálneho učenia. Výrazne totiž zväčšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými. Nie sú potrebné nejaké mimoriadne znalosti nato, aby sme to pochopili. Na ilustráciu si uveďme príklad a porovnajme dvoch ľudí s diametrálne rozdielnymi príjmami. Jeden z nich je bohatý a pri výpočte daňového priznania mu vyjde základ dane po znížení o odpočítateľné položky povedzme vo výške 1 milióna eur. Po zaplatení 19-percentnej dane mu zostane 810 000 eur pre jeho vlastnú potrebu. Ten chudobnejší má základ dane po znížení o odpočítateľné položky povedzme 10-tisíc eur, takže mu zostane po zaplatení dane pre jeho vlastnú potrebu iba 8 100 eur, čiže stokrát menej. Po 10 rokoch by pri nezmenených pomeroch nadobudol bohatší človek 8 100 000 eur, kým ten chudobnejší len 81 000 eur. Rozdiel je 8 019 000 eur. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa tak rapídne zväčšuje a práve toto pranieruje katolícke sociálne učenie, ktoré bazíruje na týchto základných princípoch: na ľudskej osobe, na spoločnom dobre, na solidarite, subsidiarite a sociálnej spravodlivosti. Rovná daň je teda v jasnom rozpore s princípmi katolíckeho sociálneho učenia. Veľký pápež 20. storočia Ján Pavol II. to formuloval veľmi jednoznačne a nedvojzmyselne. Vo svojej sociálnej encyklike Sollicitudo rei socialis píše, odvolávajúc sa pritom na encykliku Populorum progressio svojho predchodcu pápeža Pavla VI., okrem iného toto: „Skutočne, ak sociálna otázka nadobudla celosvetový rozmer, je to preto, že požiadavka spravodlivosti môže byť splnená len na tejto úrovni. Opomínanie tejto požiadavky by mohlo spôsobiť, že obete nespravodlivosti budú v pokušení odpovedať násilím, ako tomu býva pri vzniku mnohých vojen. Ľud, ktorý bol vylúčený zo spravodlivého rozdeľovania statkov, ktoré boli pôvodne určené všetkým, sa môže pýtať: ,Prečo by sme nekládli násilný odpor každému, kto ide na nás všetkých s násilím ako prvý?...‘ K tejto prvej úvahe o dramatickom obsahu encykliky Pavla VI. sa pripojuje ďalšia, o ktorej sa zmieňuje už samotný dokument: Ako ospravedlniť skutočnosť, že obrovské čiastky peňazí, ktoré môžu a majú byť určené na zdvojnásobenie rozvoja národov, sa namiesto toho vyplytvajú na obohatenie jednotlivcov či skupín... ?“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání, Praha 1996, s. 364)

2. Považujem za nespravodlivé, ak podnikateľ získa rozprávkový majetok, ale napríklad učiteľ, ktorý vychová stovky tých najschopnejších podnikateľov, má len nepatrný zlomok bohatstva, ktoré nahonobí ktorýkoľvek z jeho schopných žiakov. Štát predsa musí mať účinný prerozdeľovací mechanizmus, aby mohol vziať tomu, kto dostal nespravodlivo priveľa a pridal tomu, kto dostal nespravodlivo primálo, hoci je pre spoločnosť prinajmenšom natoľko prospešný ako úspešný podnikateľ!

3. Rovná daň deformuje trhovú ekonomiku. Tým, že pomáha koncentrovať bohatstvo v rukách hŕstky najúspešnejších, znižuje kúpyschopnosť väčšiny obyvateľstva krajiny. Tak, ako človek potrebuje pre život, aby mu v tepnách a žilách prúdila krv, aj hospodárstvo potrebuje pre svoje zdravé fungovanie životodarnú krv. Tou krvou hospodárstva sú peňažné toky. Ak sa zastavujú, ekonomika chradne. Bohatí majú všeobecne tendenciu umŕtvovať kapitál. Netvrdím, že sú všetci rovnakí, ale mnohí boháči ulejú peniaze kamsi do švajčiarskej či inej zahraničnej banky a tieto peniaze potom chýbajú v reálnej ekonomike krajiny. Okrem toho je všeobecne známy paradox, že najviac míňajú nie bohatí, ale tí chudobnejší. No ekonomika krajiny nevyhnutne potrebuje, aby boli nielen plné obchody, ale aby sa tovar v nich aj čo najviac predával. 

4. Žiaden podnikateľ nemôže povedať: „Je len a len moja zásluha, že som taký úspešný podnikateľ.“ Podnikať vo veľkom sa u nás začalo až po roku 1989. Predtým ani tí najschopnejší nemohli voľne podnikať. Až tesne pred rokom 1989 bolo povolené súkromné podnikanie, ale len vo veľmi obmedzenej miere. Skutočný rozmach súkromného podnikania nastal po roku 1989. Aj ten najúspešnejší podnikateľ si teda môže prisvojiť len polovicu zásluh na svojom úspechu. Druhú polovicu zásluh na jeho podnikateľskom úspechu má spoločnosť, ktorá mu umožnila nahonobiť si majetok. Spoločnosť dáva podnikateľovi veľmi veľa. Na púšti, v pralese, na opustenom ostrove, či v nevyhovujúcich spoločenských pomeroch by ani ten najschopnejší podnikateľ nemohol byť úspešný. Preto má spoločnosť právo aj veľa žiadať od podnikateľa.  

Paradoxne hovorím sám proti sebe, pretože aj ja som súkromný podnikateľ. Nie síce milionár, ale tiež podnikateľ, a z vlastnej praxe viem, že nie je práve najpríjemnejšie deliť sa so štátom o svoje príjmy. Ako podnikateľ by som mal vlastne Ivanovi Miklošovi nadšene tlieskať. Ale ako vlastenec a ako katolík tlieskať nemôžem. Bolí ma srdce, keď vidím, ako pravicoví neoliberáli ruinujú túto krajinu, a to ma nemôže nechať chladným.


Závažná hrozba pre morálku spoločnosti

Neoliberalizmus je závažnou hrozbou pre morálku spoločnosti. Ak by sme doviedli do dôsledkov sen neoliberálov o úplne slobodnom trhu, museli by sme rešpektovať aj právo na slobodné podnikanie výrobcov detskej pornografie, či právo majiteľa novinového stánku vystavovať na viditeľnom mieste erotiku a ohrozovať tak morálku detí. Zákony neoliberalizmu sú totiž jasné: všetko pre slobodný trh! Lenže slobodný trh nemá nástroje na to, aby ochránil morálku spoločnosti!

A tak musí nastúpiť štát a chrániť občana pred zvrhlosťou neoliberalizmu.
 
Neoliberalizmus je však fatálnou hrozbou nielen pre morálku spoločnosti, ale aj pre ďalšiu existenciu celého ľudstva. Znemožňuje totiž riešenie najzávažnejších problémov tejto epochy, napríklad ochranu životného prostredia planéty, odzbrojenie, atď. Dostávajú sa tu do rozporu záujmy úzkej vrstvy superboháčov so záujmami zvyšku sveta. Napríklad záchrana brazílskeho dažďového pralesa, považovaného za pľúca našej planéty, je v záujme celého ľudstva, ale zároveň je v priamom rozpore s princípmi neoliberalizmu. Obmedzuje totiž právo na slobodné podnikanie brazílskych farmárov a chovateľov dobytka, ktorým klčovanie pralesa prináša obrovské zisky. Takisto sú v priamom rozpore s princípmi neoliberalizmu aj kampane za celosvetové odzbrojenie, ktoré síce na jednej strane prispievajú k zachovaniu mieru vo svete, no zároveň obmedzujú práva na slobodné podnikanie zbrojárskych firiem, ktorým výroba zbraní prináša rozprávkové zisky. Pápež Ján Pavol II. v už citovanej encyklike Sollicitudo rei socialis píše s odvolaním sa na encykliku Populorum progressio svojho predchodcu pápeža Pavla VI. tieto ostré slová: „Ako ospravedlniť skutočnosť, že obrovské čiastky peňazí, ktoré môžu a majú byť určené na zdvojnásobenie rozvoja národov, sa namiesto toho vyplytvajú na obohatenie jednotlivcov či skupín alebo na rozšírenie zbrojných arzenálov ako v krajinách vyspelých, tak v rozvojových, čím sa skutočné priority stavajú na hlavu?“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání Praha 1996, s. 364)

A o niečo ďalej pápež pokračuje v rovnakom duchu: „Preto sme vo svetle oných slov pápeža Pavla VI. vyzývaní, aby sme preskúmali pojem rozvoja: isteže nespočíva iba v uspokojovaní hmotných potrieb rastom ponuky tovaru ani nesmeruje k biede väčšiny ľudstva, a jeho pohnútkou  nie je iba sebectvo jednotlivcov i národov. Vyhranene to pripomína list svätého Jakuba: ,Z čoho (vznikajú) vojny, z čoho boje medzi vami? Len z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch. Žiadate, ale nemáte‘ (Jak 4, 1-2). Naproti tomu vo svete, v ktorom by vládla starosť o obecné blaho celého ľudstva, to jest starosť o ,ľudský a duchovný rozvoj všetkých‘ namiesto snahy o osobný prospech, by bol mier možný ako plod ,dokonalejšej spravodlivosti medzi ľuďmiV.“ (Sociální encykliky (1891 – 1991), první vydání Praha 1996, s. 364-365)

Sú potrebné ešte jasnejšie vyjadrenia najvyšších predstaviteľov katolíckej cirkvi nato, aby sme pochopili, akú fatálnu hrozbu predstavuje neoliberalizmus pre život budúcich generácií ľudstva?!

Je nad slnko jasné, že jedine silný štát, rešpektujúci tradičné kresťanské hodnoty, môže byť garanciou prežitia spoločnosti. Lenže ak je štát vinou nezodpovednej pravicovej politiky permanentne podvyživený na strane príjmov, nemôže plniť funkcie, kvôli ktorým je štát štátom. Najkrutejším výsmechom neoliberalizmu je fakt, že štát, ktorý umožňuje najväčším podnikateľom nahonobiť rozprávkové majetky, nedokáže tieto majetky ochrániť, pretože nemá dosť peňazí na zabezpečenie spoľahlivejšej funkcie policajného zboru!


Miklošov bič trestá najchudobnejších

Takáto situácia je dnes na Slovensku, kde chýbajú peniaze na zabezpečenie základných funkcií štátu! Zdá sa však, že aj taký zaslepený zástanca neoliberalizmu, ako je Ivan Mikloš, pochopil, že nemožno ísť len cestou škrtov na strane vládnych výdavkov, ale aj cestou napumpovania príjmov do štátneho rozpočtu. Keďže sa však tvrdohlavo odmieta pozrieť pravde do očí, snaží sa oklamať reálne princípy fungovania ekonomiky a otvára tie nesprávne kohútiky. Pokúša sa napríklad zvyšovať DPH. To je však bumerang, ktorý sa raz zákonite vráti na jeho hlavu, alebo, čo je omnoho horšie, na hlavy nás všetkých. Zvyšovanie DPH zákonite zvýši ceny tovarov a oslabí kúpyschopnosť obyvateľstva, ktorá vždy bola najspoľahlivejším hnacím motorom každej ekonomiky. Efekt takého opatrenia bude teda krátkodobý. Spočiatku síce naozaj napumpuje viac prostriedkov do štátnej pokladnice, ale po relatívne krátkej dobe nastane prudký prepad. Obchodníci a výrobcovia následne znížia ceny tovarov, aby sa úplne nezastavili peňažné toky, lenže žiaden podnikateľ nemôže žiť dlhodobo v strate. Preto bude musieť zákonite znižovať výrobu a prepúšťať, čo spôsobí zvýšenie nezamestnanosti a následne zvýšenie výdavkov štátu na podpory v nezamestnanosti. Teda ďalší bumerang na naše úbohé hlavy. V neposlednom rade Miklošov bič trestá predovšetkým tých chudobnejších

Poznám zo svojho okolia zopár veľkopodnikateľov, ktorí chodia na veľké nákupy do zahraničia. Nie sú síce odkázaní šetriť, ale prečo by si nemali takto pomôcť? Lenže chudákovi, ktorý živorí kdesi na hranici životného minima, sa po chlieb, mlieko, maslo a zopár drobností, ktoré potrebuje na svoje prežitie, neoplatí cestovať do zahraničia a chtiac-nechtiac musí nakupovať Miklošom predražený tovar v najbližšom obchode.  A tak Miklošov bič plieska predovšetkým po chrbtoch tých najbezbrannejších. Mám ale ja učiť nášho ministra financií základné poučky ekonomického šlabikára? Kto iný ako on by ich mal poznať? Kto vôbec dal tomuto chlapcovi do rúk vysokoškolský diplom? Práve neoliberalizmus je pohromou pre ekonomiku každého štátu. Keďže základným princípom neoliberalizmu je znižovanie príjmov štátu, štátna kasa sa zákonite rýchlo vyprázdňuje. Ak chce štát aj naďalej plniť funkcie, ktoré sú dokonca aj pre fungovanie neoliberalizmu nevyhnutné, napríklad ochrana majetkov občanov za pomoci policajného aparátu, musí si požičiavať a zadĺži sa. A potom Ivan Mikloš začne vyskakovať a ziapať: „Vidíte?! Čo som vám povedal? Štát je ten najhorší hospodár!“

Netvrdím, že nie sú rezervy v hospodárení štátu. Ale kvôli tomu predsa nemôžeme štát ruinovať! A ďalšia vec: práve takí páni, ako je Ivan Mikloš, vodu kážu a víno pijú! To je vždy po voľbách rečí, ako tá predchádzajúca vláda plytvala prostriedkami daňových poplatníkov! Lenže po skončení volebného obdobia zanechá každá vláda po sebe ešte bujnejší byrokratický aparát ako jej predchodkyňa! A ostatne sám Ivan Mikloš, ktorý na jednej strane tak vehementne šetrí, nadelil v pre našu krajinu najťažšom období pracovníkom ministerstva financií polročné odmeny za 800-tisíc eur, čo v priemere na hlavu predstavuje viac než 1 200 eur! A tých káuz na konte predstaviteľov pravice neustále pribúda.

A tak sa pýtam sám seba: Svitne raz aj nad naším ťažko skúšaným kresťanským Slovenskom žiarivejšie slniečko?

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. september 2011, 23:22
preniesť sa z Vášho zastaralého triedneho videnia, delenia ľudí na schopných a neschopných, delených do sociálnych skupín, chudobných podľa majetku do vyspelého sveta. Ono, tí podľa Vás chudobní ľudia, neschopáci, socky, ako ich zvyknete volať, sú často vo svojom svete, vo svete svojich hodnôt celkom spokojní. A sú im ukradnuté Vaše zastaralé pohľady na ľudí. Nemyslím, že treba ľudí prerábať a nútiť všetky krajiny, aby sa podobali ako vajce vajcu na Vás, úspešného človeka, drahý beckett. Uzńajme prirodzený beh sveta, že tu budú prirodzene existovať aj prvobytné, feudálne a iné spoločenstvá a nemusíme ich za to označovať za neschopných. A kadejako inak nálepkovať. Inak by som totiž aj ja Vás musel označiť za totálne neschopného, keďže kapitalistický systém zaotáva za možnosťami vývoja 4 historické epochy. ***** Rovnosť ľudí spočíva v ich rozmanitosti, rozmanitosti ich schopností, ich potrieb. Pre mňa osobne sú oveľa užitočnejší pekári, murári, smetiari, betonári, údržbári zelene, ako Vaša nafúkaná, bezcenná skupina ľudí, ktorá možno vyrába finančné bubliny a prináša len negatíva pre spoločnosť. Skrátka, prestaňte s vašimi umelými triednymi deleniami ľudí a zbavíte sa veľkej časti migrácie, problémových bezdomovcov, sociálnej chudoby (kedže ona je relatívna, vzniká len porovnávaním sa), veľkej časti kriminality, nebudete musieť bývať za vysokými múrmi, chodiť v pancierových autách, atď. Samozrejme, je toho viac, ako sa zmestí do krátkeho diskusného príspevku.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. september 2011, 23:35
Cha, cha, to myslíte tú skupinu ľudí, ktorí sa nálepkujú ako smotánka, celebrity a ktorá sa tu odrazu vynorila zo stredoveku? Prosím Vás, beckett, s týmto na mňa nechoďte, ja osobne sa hanbím za týchto ľudí, že sa tu objavili zo stredoveku, preniesli sa do iného časopriestoru a vôbec si to ani nevšimli. A pôsobia v dnešnom sveta ako päsť na oko. A od nich očakávate, že prestavajú svet na humanistickejších základoch. Vy žartujete:-). Veď títo ľudia zhohatli nie preto, že sa zameriavali na prestavbu sveta, na jeho rast, neinvestovali do rastu, ale do osobnej spotreby, prejadania rastu. V tomto spočíva celá bieda a narastajúci úpadok západnej civilizácie. Že očakáva prestavbu sveta od ľudí, ktorí z princípu sú proti jeho prestavbe. Môžeme ísť rad radom a objavíme len vnútornú vyprázdenosť. Riešenia držia v rukách trochu iní ľudia, duchovnejší, ktorých vaše zastaralé triedne myslenie označuje za neschopákov:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. september 2011, 23:40
Aby sme predišli nedorozumeniu, ku ktorému už zjavne došlo, odmietam delenie ľudí podľa nejakých tried, ja som len poukázal na to, že jednoducho niekto sa môže narodiť ako talentovaný hudobník, prípadne umelec z inej oblasti, alebo niekto sa vypracuje na úspešneho lekára a títo ľudia jednoducho zákonite budú v normálne fungujúcej spoločnosti zárobkovo úspešnejší ako dajme tomu murári, pekári alebo čašníci, to ale neznamená, že poslední menovaní sú tým bezvýznamnejší, len jednoduchu vykonávajú všednejšiu činnosť a tým aj menej ziskovú. Takisto rešpektujem rozmanitosť rôznych kultúr a mentalít v mnohých častiach sveta, nič z toho ale nijak neodporuje môjmu pohľadu na funkčnosť slobodného trhu, ktorí všade tam, kde sa aplikoval životnú úroveň skôr zvýšil ako znížil. Lenže my dvaja sa rozchádzame v samotnom výklade slobodného trhu, kým z môjho hľadiska existuje už len v niektoých enklávach sveta, vy ho priraďujete na celý západný svet.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. september 2011, 23:54
1. Zárobkovo úspešnejší - to závisí od vývojovej pozície systému. Nakoľko investuje svoje zdroje do rastu, čo robí v prvej a druhej vývojovej fáze a nakoľko do neproduktívnej spotreby, čo robí v treťom, krízovom štádiu a hlavne vývojovej nadstavbe (v ktorej sa dnes nachádza aj kapitalizmus i socializmus), ktorá sa orientuje hlavne spotrebne, konzumne. Ak v prvých vývojových fázach sú zárobkovo ocenení hlavne robotníci, inžinieri, vedci, stavbári, v konzumnej fáze herci, šašovia, muzikanti, športovci. Takže nenamýšľajte si niečo o nejakých výnimočných schopnostiach, závisí to znovu len od nastvenia systému, na ktoré schopnosti zameria svoju pozornosť. 2. Vôbec nemám problém s tým, že niekto zarobí viac a niekto menej. Každý má totiž aj iné potreby a ak nechcete byť toťaliták, nemôžte ich zrovnávať podľa šablóny a ktoré sa vám nebudú páčiť, ustrihnete ich. Niekto venuje viac času práci, pretože si bude chcieť zarobiť na nejakú vec, niekto sa bude chcieť viac venovať duchovným záležitostiam, rodine. Len ich, preboha nenazývajte neschopákmi, neúspešnými, rôzne potreby sú vo svojej rozmanitosti rovnocenné. Zarábate si totiž takýmto delením na pekné problémy a prúsery. Ako to urobil aj taký malinkatý mysliteľ, ako je V. Havel, keď v r. 1991 v rozhovore troch prezidentov hovoril o tom, že aj my sa chceme hodnotami podobať západu. A africký prezident to opakoval. Zalomil som rukami, vidiac za takouto hlúposťou prúdy migrantov. Prajem Vám ich:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 00:10
s rôznym zameraním systémov a teda aj uprednostňovaním iných schopností ľudí v závislosti od vývojovej pozície systému, pozrime sa na to, čo hovorí sociológ Bell v Kultúrnych protikladoch kapitalizmu v r. 1976: *Protestantská etika šetrenia, usilovnej práce a odriekaného uspokojenia, ktorá charakterizovala stáročia kapitalistického hospodárskeho rastu, nakoniec podľahla kultúre bezprostredného pôžitku.* Stačí sa tiež pozrieť na vývoj socializmu. V prvých desaťročiach tiež prevládala kultúra práce (Ja som baník, kto je viac), ku koncu ale začala prevládať orientácia na konzum. Hm, dokonca aj program KSS hovorí viac o materiálnych pôžitkoch, konzume. Čínsky socializmus sa dnes takisto mení na konzumný, spotrebný, etika skromnosti, pracovitosti je nahrádzaná konzumnou morálkou.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 00:28
Pozorujem, že Marx Vám nie je vôbec cudzi, ale proti gustu žiaden dišputát. Ak sa v niečom zhodneme, tak asi len v tom, že sa nezhodneme. Na spoločnosť ako takú hľadíme cez rozdielnu prizmu, kým ja hovorím o tom, že v spoločnosti má o tom, čo sa bude výrabať a tvoriť rozhodovať zákazník(a len zákazník), ktorý k tomu prispeje svojimi financiami a valná časť toho zisku ísť priamo výrobcovi, Vy by ste asi povedali, že o tom čiastočne môže rozhodovať zákazník, ale rozhodujúci povel má k tomu dať napríklad niektorý štátný orgán, ktorý náležité aj prerozdelí zisk z toho produktu, ktorý si zákazník zakúpi a tým podiel toho zisku, podľa svojho uváženia presunie jeho výrobcovi a zvyšok by posunul do sociálneho systému. A týmto by mal docieliť ako takú harmóniu v sociálnom postavení občanov tej ktorej spoločnosti. Viem, že som to zjednodušil, ale princíp asi platí. Ja ale práve v tom vidím kameň urázu, lebo toto by sa dalo uspokojivo(mimo totality) dosiahnuť len vtedy, keby sme boli naprogramovaní ako počítače.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 00:35
Lenže konzum je záležitosť kultúrnosti človeka a nie systému v ktorom žije, i keď je jasné, že v kapitalizme sa konzum dokáže najlepšie rozvinúť. No konzum si predsa volia ľudia, to už je otázka slobody každého jednolivca.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 07:21
Vraj podľa mňa rozhodne štátny orgán o výrobe. Nevidím na to dôvod, najmä v dobe, keď by sme už mohli pomocou rozvinutých informačných technológií dokázať účinne zbierať dopyt zákazníkov. Nejaký správny orgán, plánovací orgán má zasahovať len tam, kde je nutné rozhodovať sa dlho dopredu a kde jednotlivec, firma nedokáže (a kvôli konkurencii nemôže) zohľadniť ekologické, sociálne, morálne, ap. dôsledky. ****** Skôr dnes je to tak, že veľké nadnárodné koncerny, silnejšie ako štát, rozhodnú, čo sa bude vyrábať a potom to reklamou vnútia zákazníkom nie v jednej krajine, ale po celom svete. A ľudia sa málokedy rozhodujú slobodne, väčšinou stádovo, podľa všeobecne zaužívaných kritérií. Aj Vy, používate stádne pojmy úspešní ľudia, neúspešní a to determinuje aj Vaše obliekanie, dopravu do práce, kultúru, stravovanie, ap. Napr. do práce určite nechodíte na bicykli. Ste naprogramovaný ako počítač, keď už ste použili toto prirovnanie:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 07:30
beckett, Vy asi žijete úplne v inom svete a nie konzumnom kapitalizme. S kultúrou to má máločo spoločné. Orientácia na spotrebu, nie na rast, rozvoj je spojená s premenou funkcií systému. Tak to bolo aj v kapitalizme, aj v socializme, pracovné nadšenie, optimizmus fungovalo v prvých fázach, po prestarnutí systému sa tento začal orientovať spotrebu, a nie rozvoj. A zbytočne chcete tvrdiť, že Vy akceptujete slobodné chovanie človeka, ľudí nálepkujete podľa ich konzumného správania. Nekonzumných nálepkujete ako neúspešných, neschopných. A tým ich tiež vnáňate do košiara konzumu, bránite ich slobodnej vôli. Tlak okolia, rodiny, pracovného prostredia, médií je totiž tak obrovský, že slobodná vôľa človeka ho môže priviesť akurát tak pod most.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 10:04
"Delenie ľudí Aby sme predišli nedorozumeniu, ku ktorému už zjavne došlo, odmietam delenie ľudí podľa nejakých tried, ja som len poukázal na to, že jednoducho niekto sa môže narodiť ako talentovaný hudobník, prípadne umelec z inej oblasti, alebo niekto sa vypracuje na úspešneho lekára a títo ľudia jednoducho zákonite budú v normálne fungujúcej spoločnosti zárobkovo úspešnejší ako dajme tomu murári, pekári alebo čašníci, to ale neznamená, že poslední menovaní sú tým bezvýznamnejší, len jednoduchu vykonávajú všednejšiu činnosť a tým aj menej ziskovú." ************* A zoberiem do úvahy vašu teóriu, tak ju vidím ako šusdefektnú. Uvediem príklad: Pracujúci s rovnakým vzdelaním, rovnakým titulom zarábajú priepastne rozdielne zárobky. Napr. Mgr. učiteľ (resp. PeaDr.) zarobí za hodinu svojej práce napr. 3 eura. Pritom Mgr.(resp. JUDr.) rovnako s druhým stupňom VŠ vzdelania zarobí za jednu hodinu (napr. stanie na súde) 90 eur za jeden úkon. Obaja sa rovnako musia pripravovať na svoj hodinový výkon. Pritom učiteľ sa súčasne venuje 25-30 "klientom" (žiakom), kým právnik len jednemu. Pritom tu vôbec nejde o žiaden "zdedený" talent a dokonca mimoriadne vlohy, či špecifické nadanie. Dokonca si myslím, že právnik by ani s mimoriadnpu snahou nemohol učiť napr. Hudobnú výchovu ak nemá hudobný sluch, alebo trénovať žiakov v športovej trieda, ak by mal podať špičkový výkon bez talentu. Pritom právnik za hodinu zarobí viac ako učiteľ za 3-4 dni svojej práce. Takže ani tu nejde o fairovú kooperáciu v spoločnosti, ktorá odmeňovaním niekoho vysoko preferuje a iných rovnako talentovaných a vzdelaných platovo diskriminuje. *********** Ak sa vrátim k vášmu príkladu, tak mi vysvetlite akú zásluhu má, čo sa týka čistého pracovného úsilia talentovaný umelec, alebo športovec, aby zarábal milióny a pritom tento "dar" zdedil určitou prírodnou lotériou (čiže nemá na tom žiadnu zásluhu). Do "prírodnej lotérie" vstúpil bez akéhokoľvek pričinenia už len tým, že sa narodil s talentom, ktorý zväčša ako hobby rozvíjal. **** Touto problematikou sa hbšie zaoberal John Rawls a Ľuboš Blaha. Takže odmeňovania na základe špecifických vlôh, alebo talentu je zvrátenosťou, ak sa odmeňuje priepastnými platmi oproti netalentovaným.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 12:51
Mňa ale neustále zahŕňate informáciami, ktoré si uvedomujem a považujem ich za naozaj problematické. A pán Antal by ma nemusel chytať za slovíčka, ten štátny orgán, som použil vzhľadom na neskorú nočnú hodinu ako prvý príklad, čo ma napadol, takže si nemyslite, že mi doteraz chýbalo poznanie toho, že v globále svet ovládajú aj rôzne nadnárodné korporácie a koncerny, ktoré sú mimochodom úzko prepojené so všetkými demokratickými štátmi a ich vládnymi predstaviteľmi, čo považujem za vážny problém. Lenže stále netuším, ako by ste chceli toto všetko zmeniť bez toho, aby ste tým ohrozovali niekoho na živote?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 19:26
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2011, 19:53
poznatkovej spoločnosti, ja neskôr hovorím aj o duchovnej forme. Pre ňu by už malo byť prirodzené duchovné ovládnutie princípov fungovania tohto sveta, ako fungujú toky energií, matérie a informácií. A využívanie týchto poznatkov vo svoj prospech. Jedným z princípov je napr. prispôsobovanie väzieb nárastu materiálnej kvantity. Tento jednoduchý poznatok je pre dnešný kapitalizmus veľkou neznámou, inak by nevyhlasoval do sveta takú detinskosť, že liberálny kapitalizmus je najlepší systém, aký bol vymyslený a už niet sa kam vyvíjať. ***** Sú možné rôzne scenáre. 1. Ak duchovne uchopíme fungovanie tohto sveta a na základe toho dôjde k dohodám, ako čo najefektívnejšie usporiadať vzťahy medzi ľuďmi a dynamicky ich usporiadať, aby sa neustále prispôsobovali meniacej sa materiálnej kvantite, v podstate dôjde k poznatkovej, duchovnej revolúcii, ktorá vytvorí priestor pre prudký rozvoj ľudstva. Doba politických revolúcií v princípe skončila. Ak tu nejaké ešte prebehnú, už len ako dôsledok toho, že držite svet v starej kazajke, iný dôvod už tu nie je. Je tu doba duchovných revolúcií, nie politických. ****** 2. Lenže je tu veľký problém preskočiť do stavu poznatkovej, duchovnej formy. Boli ste pustení k válovu a od neho vás už ťažko niekto odtrhne, tu nebudú zrejme platné žiadne poznatky, argumenty o efektívnejšom fungovaní ľudstva. Kde by nebol problém dosiahnuť úroveň válova pre každého. Zrejme budete chcieť držať ľudstvo v kazajke liberálneho kapitalizmu, nepripustiť žiadne zmeny, ani na základe čo ako jasných ponúk, poznatkov. Nuž čo, vtedy ešte zrejme prebehne posledná politická revolúcia a ak budete zmenám brániť silou, silou budete aj odstránení. A po tzv. úspešných ľuďoch, smotánke nezostane ani stopy. ***** A zbytočne budete lamentovať nad mojimi slovami, ja som stúpenec duchovnej, poznatkovej revolúcie. Vy sa spoliehate na silu, že vás budú chrániť armády, polícia, vysoké múry. Zdroj silových riešení leží teda u vás. A je zbytočné sa spoliehať na silu, zájdite si do histórie veľkých ríš, keď prišiel ich čas, rozložili sa a žiadna sila ich nedokázala ochrániť.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. október 2011, 14:51
"Doba politických revolúcií v princípe skončila. Ak tu nejaké ešte prebehnú, už len ako dôsledok toho, že držite svet v starej kazajke, iný dôvod už tu nie je. Je tu doba duchovných revolúcií, nie politických. ****** 2. Lenže je tu veľký problém preskočiť do stavu poznatkovej, duchovnej formy. Boli ste pustení k válovu a od neho vás už ťažko niekto odtrhne, tu nebudú zrejme platné žiadne poznatky, argumenty o efektívnejšom fungovaní ľudstva. Kde by nebol problém dosiahnuť úroveň válova pre každého. Zrejme budete chcieť držať ľudstvo v kazajke liberálneho kapitalizmu, nepripustiť žiadne zmeny, ani na základe čo ako jasných ponúk, poznatkov. Nuž čo, vtedy ešte zrejme prebehne posledná politická revolúcia a ak budete zmenám brániť silou, silou budete aj odstránení. A po tzv. úspešných ľuďoch, smotánke nezostane ani stopy. ***** A zbytočne budete lamentovať nad mojimi slovami, ja som stúpenec duchovnej, poznatkovej revolúcie.Milan Antal" *************** Z toho čo ste napísali som zmätená. O akej duchovnej revolúcií to hovoríte? Nepletiete si pojmy? Duchovná oblasť patrí do metafyziky, kým poznatková oblasť do fyziky, tzn. do tohoto trojdimezionálneho svete!
Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
05. október 2011, 08:39
... šedá je každá teória, večne zelený strom života. Definícia neoliberalizmu : Sloboda slobodných líšok v slobodnom slepačom kuríne ...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
05. október 2011, 10:55
Nádherná definícia, úprimne ste ma potešili :)

A viete, čo bude neoliberalizmus považovať za "nedemokratické"?
Ak si tie slobodné sliepky vyvinú na slobodné líšky zobáky s elektrošokmi a líšky sa budú sťažovať na Slobode Zvierat, že to je neľudské používanie prinucovacích prostriedkov...o:)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. november 2011, 01:22
Milí priatelia, ospravedlňujem sa, že som sa doposiaľ z rôznych dôvodov neozýval. Chcem osobitne pozdraviť Milana Antala a poďakovať mu za nezištnú pomoc vtedy, po novembri 1989. Dodnes ľutujem, že sa mi vtedy nepodarilo uviesť do života Stranu kresťanského socializmu. Ale čo nebolo, môže ? ak to bude Božia vôľa ? byť. Nebudem reagovať na všetky názory, ale neodpustím si zareagovať na jeden názor. Jedna z mojich oponentiek na internete sa doslova vyjadrila: ?Ak KDH tvrdo presadzuje neoliberalizmus, tak koná plne v súlade s učením Vatikánu, lebo presadzuje súkromné vlastníctvo a spoločenskú nerovnosť.? Nuž, milá Inga, je síce pravda, že pápeži v sociálnych encyklikách obhajujú súkromné blastníctvo, ale v žiadnom prípade nie je pravda, žeby stáli na strane utláčateľov. Aj v tomto prípade je nutné uviesť veci na správnu mieru. V duchu pápežských sociálnych encyklík nemá súkromné vlastníctvo slúžiť na obohacovanie sa jedných na úkor druhých, ale má predovšetkým sociálne poslanie. Už v prvej sociálnej encyklike Rerum novarum pápeža Leva XIII. z 15. mája roku 1891 nachádzame tieto pokyny na správne využívanie hmotných statkov: ?Když se však tážeme, jak se má statků používat, církev bez jakýchkoli rozpaků odpovídá: ,Pokud se toho týká (totiž užívání statků), nemá člověk vnější statky vlastnit tak, jako by byli jen a jen jeho, nýbrž jako by byli společné, totiž tak, že z nich ochotně uděluje lidem v nouzi...´ Nikomu sa zajisté nenařizuje, aby rozdával z toho, čeho nutně potřebuje pro sebe a pro svou rodinu; ani nemusí dávat jiným ty statky, které sám potřebuje, aby mohl být živ slušně a přiměřene svému stavu... Když však takto již bylo postaráno o to, co je potřebné a stavu přiměřené, je povinností z přebytku přispívat nuzným. Co přebývá, dejte jako almužnu ... Smysl této nauky je stručně tento: komu se z Božího dobrodiní dostalo většího množství statků, ať již tělesných a vnějších, ať již darů ducha, dostalo se mu jich k tomu účelu, aby jich používal k svému zdokonalení, ale též k tomu, aby jich využíval jako dobrý služebník Boží prozřetelnosti k prospěchu ostatních.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 37) S týmto postojom sa jednoznačne stotožňujú aj ostatní pápeži vo svojich sociálnych encyklikách. Napríklad pápež Pius XI. píše veľmi výstižne v encyklike Quadragesimo anno, vydanej 15.3.1931: ?Člověku se jeho volné příjmy ? totiž ty příjmy, které už nepotřebuje k slušnému a svému stavu přiměřenému životu ? neponechávají tak, aby jich používal podle své libovůle a podle svých choutek: přikázání dokonce velmi přísně zavazuje bohaté lidi, aby konali skutky almužny, dobročinnosti a štědré velkorysosti. Písmo svaté i církevní otcové to hlásají ustavičně a naprosto otevřeně.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 78-79) Vlastníctvo má mať teda ? ako to zdôrazňuje veľký pápež 20. storočia, Ján Pavol II. - univerzálny charakter. Vo svojej excelentnej encyklike Centisimus annus, vydanej 1. mája 1991 pri príležitosti stého výročia vydania prvej sociálnej encykliky Rerum novarum pápeža Leva XIII., o tom píše: ?Soukromé vlastnictví má také společenskou povahu, a to ze své podstaty, která sa zakládá na zákoně společenského určení statků... Původním zdrojem všech statků je čin samotného Boha, který stvořil svět a člověka a dal člověku zemi, aby si ji podmanil svou prací a užíval jejích plodů (srov. Gn 1, 28-29). Bůh daroval zemi celému lidskému pokolení, aby dávala obživu všem jeho členům, aniž by někoho vylučoval alebo zvýhodňoval. V tom je jádro univerzálního určení pozemských statků... Člověk má přirozeně také povinnost nebránit tomu, aby také jiní získali podíl na Božím daru, ba musí s nimi spolupracovat, aby společně vládli celé zemi.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 445) Takto by som mohol pokračovať aj ďalej, ale myslím, že aj doposiaľ uvedené citácie jednoznačne vyvracajú tvrdenie, žeby rímski pápeži schvaľovali sociálnu nespravodlivosť. Je potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že rímski pápeži vo svojich sociálnych encyklikách od začiatku neohrozene pranierovali kapitalistické vykorisťovanie človeka človekom. Uveďme si na ilustráciu aspoň zopár citácií z týchto pápežských okružných listov. Už autor prvej sociálnej encykliky Rerum novarum, pápež Lev XIII., píše v roku 1891: ?K tomu přistupuje i to, že výroba a obchod se soustředily v rukou snad jen několika lidí, takže malá hrstka boháčů vložila téměř otrocké jho na nesmírné množství proletářů.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 26) V rovnakom duchu pokračuje aj pápež Pius XI., autor druhej sociálnej encykliky s názvom Quadragesimo anno, vydanej 15.5.1931: ?Bude proto v zájmu nejen kapitalistických a průmyslových zemí, ale v zájmu vůbec všech lidí, jestliže upozorníme především na změny, které prodělal kapitalistický hospodářský řád od doby Lva XIII. Nejnápadnější je dnes skutečnost, že se v současné době nejen bohatství, ale i úžasná moc a despotická hospodářská diktatura soustřeďuje v rukou několika málo lidí, kteří většinou nejsou vlastníky, ale pouze strážci a správci svěřeného jmění, jímž disponují. Túto ekonomickou nadvládu vykonávají zvláště ti, kdo jsouce držiteli a pány finančního kapitálu, vládnou i nad úvěrem a neomezeně rozhodují, komu se má půjčit a komu nikoli... Toto nahromadění moci a sil, které je jakýmsi mateřským znaménkem hospodářství poslední doby, je přirozeným důsledkem neomezené svobodné soutěže, jež ponechává naživu pouze ty životaschopnější; jinýmy slovy ty nejnásilnější a ty, kdo nejméně dbají hlasu svědomí.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 95) A o niečo ďalej ten istý pápež píše: ?Konečné důsledky individualistického ducha v ekonomice vidíte a stěžujete si na ně, ctihodní bratři a milovaní synové, sami: volná soutěž zničila sama sebe; na místo volného trhu nastoupila hospodářská diktatura; na místo snahy po zisku nezkrocená chtivost moci. Veškerý hospodářský život se stal nesmírně tvrdým, bezcitným a ukrutným... Jako jednu z největších škod jmenujeme ztrátu vážnosti státu, který nestranně a prost jakéhokoli střetu zájmů, dbající jedině o obecné blaho a spravedlnost, by měl jako nejvyšší rozhodce požívat královské důstojnosti. Místo toho se stává otrokem, který je hříčkou v rukou lidských vášní a lidského sobectví.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 96) Ďalší z pápežov, Pavol VI., píše vo svojej sociálnej encyklike Populorum progressio, vydanej 26. marca 1967, tieto nekompromisné slová: ?Bohužel se však... vloudil do společnosti názor, že zisk je třeba považovat za hlavní hybnou sílu hospodářství, soutěžení za nejvyšší zákon ekonomiky a soukromé vlastnictví výrobních prostředků za absolutní právo bez hranic, bez souvisejících povinností vůči společnosti. Tento bezuzdný liberalismus vedl k tyranii, kterou právem odsoudil Pius XI., protože vytváří ,finanční internacionalismus neboli internacionální imperialismus´. Zneužívání této ekonomické praxe nelze nikdy dost důrazně odsoudit.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 238) Pápež Ján Pavol II. bol vo svete všeobecne známy ako neohrozený bojovník proti totalitným režimom Východného bloku. Zámerne sa však zamlčuje, že tento pápež bol zároveň aj nezmieriteľným bojovníkom proti kapitalistickému vykorisťovaniu človeka človekom. On sám o tom píše vo svojej encyklike Centisimus annus okrem iného toto: ?Přes velké změny, které se odehrály ve vyspělých společnostech, nejsou lidské nedostatky kapitalismu a z nich plynoucí vláda věcí nad lidmi zdaleka překonány. Pro chudé přibyl k nedostatku hmotných statků i nedostatek vědění a vzdělání, který jim znemožňuje vymanit se z jejich ponižující poroby.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 447) Na inom mieste tejto encykliky pápež píše: ?V západních společnostech bylo překonáno vykořisťování alespoň v těch formách, které analyzoval a popsal Karel Marx. Nebylo však překonáno odcizení v různých formách vykořisťování, kdy se lidé navzájem používají jako nástroje a při stále rafinovanějším uspokojování svých zvláštních a druhořadých potřeb jsou hluší k hlavním a skutečným potřebám, které by měly ovlivňovat rovněž druh a způsob uspokojování potřeb ostatních lidí.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 455-456) A úplne na konci encykliky takto hodnotí obdobie 100 rokov pápežských sociálnych encyklík od tej prvej až po svoju poslednú: ? ,Téměř otrocká poroba´ na počátku průmyslové společnosti přinutila mého předchůdce ujmout se slova na obranu člověka. Tomuto závazku zůstala církev v následujících sto letech věrna. Zasáhla do bouřlivé fáze třídního boje po první světové válce, aby člověka hájila před hospodářským vykořisťováním a před tyranií totalitních systémů. Učinila důstojnost člověka středem svého sociálního poselství po druhé světové válce, když trvala na univerzálním určení hmotných statků, na společenském řádu bez útlaku, založeném na duchu spolupráce a solidarity.? (Sociální encykliky (1891 ? 1991), první vydání, Praha 1996, s. 472) Takýchto jednoznačných svedectiev je v sociálnych encyklikách veľmi veľa. Bolo by teda neseriózne obviňovať Katolícku cirkev z nedostatku sociálneho cítenia, či schvaľovania sociálnej nerovnosti vo svete. Isteže nie je všetko ideálne v Katolíckej cirkvi. Tvoria ju predsa milióny ľudí, tých nedokonalých, omylných stvorení. Ak medzi 12 apoštolmi bol jeden, ktorý zradil Ježiša Nazaretského, o to viac darebákov sa nájde medzi miliónmi ľudí. Katolíckej cirkvi možno vyčítať všeličo možné, ale určite nie nedostatok sociálneho cítenia. Už prví kresťania v Jeruzaleme vytvorili komunistickú spoločnosť, o ktorej Biblia píše: ?Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.? (Sk, Ap. 4, 32) Významný slovenský katolícky teológ Dr. Jozef Špirko o tom píše: ?Pri nanebovstúpení Pána mala Cirkev Kristova v celom Judsku a Galilejsku okolo 500 prívržencov, z ktorých 120 - keď aj apoštolov rátame - žilo v Jeruzaleme. Pod dojmom Petrovej kázne v Turíčny deň dalo sa pokrstiť 3.000 a skoro potom ďalších 2.000 ľudí. Boli to židokresťania, ktorí tvorili prvú cirkevnú obec v Jeruzaleme. Ňou sa vlastne začínajú dejiny Cirkvi. O jej vnútornom živote a ďalšom rozširovaní podávajú nám úchvatný obraz Skutky Apoštolské: ,Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.´ (Sk, Ap. 4, 32) Bol to istý druh komunizmu, pravda nie nanúteného, ale prúdiaceho z kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá nestrpela, aby spolubrat trpel núdzu. Tú spoločnosť viedli apoštolovia na čele s Petrom.? (ŠPIRKO, Jozef. 1943. Cirkevné dejiny, I, Turčiansky Svätý Martin 1943, str. 46) Na toto spoločenstvo sa neskôr odvolávali cirkevní otcovia, nazývaní aj cirkevnými učiteľmi, ako o tom píše Dr. Špirko na inom mieste svojej publikácie: ?Výroky sv. Otcov bičovali... zneužitie súkromného vlastníctva, alebo horlili podľa príkladu Platónovho a prvých kresťanov v Jeruzaleme za komunizmus lásky. Malo to byť odpoveďou sv. Otcov na prílišnú túžbu ľudí po majetkoch, na lakomstvo a ziskuchtivosť, ktorá sa šírila i medzi kresťanmi.? (ŠPIRKO, Jozef. 1943. Cirkevné dejiny, I, Turčiansky Svätý Martin 1943, str. 191) Ešte radikálnejší postoj uvádza vo svojej pozoruhodnej samizdatovej publikácii Dejiny socializmu Karol Nagy. Cituje v nej výrok veľkého svätca katolíckej církvi, svätého Jána Zlatoústeho: ?Boháč je zlodej! Je žiadúce, aby sa zaviedla akási rovnosť tým, že človek človeku dá svoj príbytok. Bolo by lepšie, keby všetok majetok bol spoločný.? (citované podľa: NAGY, Karol. 1996. Dejiny socializmu, samizdat 1996, s. 13) Ten istý autor cituje vo svojom samizdatovom diele aj známeho ruského kresťanského socialistu Nikolaja Berďajeva, ktorý komentoval výroky veľkého cirkevného učiteľa nasledovne: ?... u sv. Jána Zlatoústeho sa možno stretnúť s takými ostrými súdmi o sociálnej nespravodlivosti, že pred nimi bledne Proudhonne i Marx... Sv. Ján Zlatoústy bol dokonalým komunistom, hoci to bol prirodzene komunizmus neindustriálnej epochy. S veľkým oprávnením možno povedať, že komunizmus má kresťanské alebo židokresťanské zdroje.? (citované podľa: NAGY, Karol. 1996. Dejiny socializmu, samizdat 1996, s. 13)... Takto by som mohol pokračovať a popísať ešte mnoho ďalších strán. Ubezpečujem Ťa, milá Inga, že v otázke katolíckeho sociálneho učenia som podkutý, ako málokto. To nie je samochvála, to je konštatovanie. Napísal som knihu ? zatiaľ nevydanú - o jezuitskom štáte v Paraguaji, ktorá má 303 strán formátu A4. Pri jej písaní som naštudoval do tisíce strán rôznych dokumentov v nemčine, španielčine, francúzštine, taliančine, poľštine, češtine a slovenčine. Sotva niekto na Slovensku naštudoval toľko materiálov na túto tému. Pritom netvrdím, že som pojedol všetku múdrosť sveta. Aj ja sa celý život učím, ako každý iný. Ale keď už niečo položím na papier, ubezpečujem Ťa, milá Inga, že je odborne fundovaný text. Chystám rozsiahlejší materiál o histórii zápasov Katolíckej cirkvi za sociálnu spravodlivosť vo svete, ktorý ponúknem... ešte neviem komu, ale bude to chvíľu trvať, pretože som hrozne pomalý človek. Zatiaľ aspoň takto stručne. Každopádne však ďakujem za Tvoju snahu. Pozdravujem všetkých, zvlášť srdečne Milana Antala Karol Dučák

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984