Obludnosť deštruktívnosti globálneho kapitalizmu vo vojne proti Líbyi

Mandát BR OSN z rezolúcie č. 1973 na vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou a vágnu potrebu ochrany civilistov prerástol do ďalšej vojny uskutočnenej Západom po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch.

Vojny sa začali náletmi na Juhosláviu v roku 1999, pokračovali Afganistanom od 2001 a Irakom od 2003. Vo všetkých týchto oblastiach dodnes pretrváva nestabilita, prípadne sa vedú ešte stále boje. V pesimistických kruhoch existujú obavy, že táto línia môže pokračovať. Potenciálnych adeptov nešťastia je viac - najčastejšie sa v súčasnosti spomína Sýria (RF však vyhlasuje, že v prípade snahy Západu schváliť akciu BR OSN proti krajine sa zachová ináč ako v prípade Líbye), potom Irán a ojedinelo sa uvažuje aj o Pakistane. Na Severnú Kóreu, ktorá hraničí s Ruskom a Čínou, si USA zatiaľ netrúfnu a zostávajú radšej síce pri ostrých ale abstraktných vyjadreniach na jej adresu. V dlhšom výhľade však nie je vylúčené, že ťažisko vojensko-politickej konfrontácie sa prenesie do tichooceánskeho (ázijsko-pacifického) priestoru, čo zmení svetovú politiku i ekonomiku.
 

Vojna proti Líbyi je momentom narastania deštruktívnosti globálneho (globalizovaného) kapitalizmu. Existuje síce tzv. Doylove pravidlo, že liberálno-demokratické štáty medzi sebou nevedú vojny, ale neznamená to, že by tieto štáty vôbec neviedli vojny. Nepísanou zásadou je však, že to musí byť proti nezápadnému a „zlému“ štátu mimo ich územia a čo najďalej od neho. Pre USA má preto vojna proti Líbyi inú podobu ako pre Taliansko a Francúzsko, čo si ich vodcovia vo svojej bojachtivosti neuvedomili. Situácia, ktorá vzniká v Líbyi, neveští predovšetkým pre staré stredomorské štáty EÚ nič dobrého a existujú vážne obavy z nárastu sociálno-ekonomickej nestability v Líbyi a z následnej migrácie osôb, ktoré boli zvyknuté na relatívne dobrú životnú úroveň.


Operácia „Zjednotený ochranca“ v číslach

Na deštruktívny charakter operácie NATO „Zjednotený ochranca“, ktorá sa začala 31. marca, ukazujú viaceré čísla. Oprieme sa o obsah oficiálnych mediálnych správ veliteľstva NATO v Naples o priebehu operácie vydávaných každodenne. K 24. augustu sa uskutočnilo 20 262 vzletov, z ktorých 7 635 bolo bojových. Možno k nim prirátať niekoľko stoviek ďalších vzletov, ktoré sa uskutočnili v čase, keď operáciu viedli USA. Líbya je síce veľká krajina, ale bojuje sa len na úzkom páse - niekoľko desiatok kilometrov pri pobreží. A na toto územie je uvedený počet vzletov a ich deštrukčný potenciál veľký.

Od začiatku druhej augustovej dekády sa aktivity vojsk NATO vrátane nasadenia bezpilotných lietadiel typu Predator zintenzívnili. Pomohlo to vytvoriť „koridor pre nástup na Tripolis“, ktorý viedol k rýchlej a dramatickej zmene situácie.

K 24. augusta mediálne vyhlásenia NATO uvádzajú, že sa v rámci dodržiavania zbrojného embarga sa „oslovilo“ 2 326 plavidiel, na ktorých sa vykonalo 238 kontrolných prehliadok. Pod lampou je najväčšia tma, sa potvrdilo aj v tomto prípade, lebo Francúzsko dodalo veľké množstvo zbrojného materiálu vzbúrencom bez toho, aby o tom informovalo spojencov v operácii. K porušeniu zbrojeného embarga sa priznal aj Katar. Okrem toho sa uskutočnilo 828 humanitárnych akcii (pozemných, leteckých a námorných spolu), bez bližšej špecifikácie.

Aj podľa týchto čísiel ťažko možno presvedčiť nezaujatých o tom, že ide o ochranu civilistov a novú podobu humanitárnej intervencie. Vojenskú podporu líbyjských vzbúrencov preto možno hodnotiť aj tak, že ide o odklon od praxe farebných revolúcií v poslednom desaťročí. V rámci deštruktívneho pôsobenia globálneho kapitalizmu sa môže pri presadzovaní jeho zámerov pristupovať aj k rôznym podobám poskytovania vojenskej pomoci či priameho vykonávania vojenských operácií. Vojna proti Líbyi je produktom neoliberálnej globalizácie a zároveň dokazuje jej vyčerpanosť a škodlivosť.

Ako nám to hovorcovia a bezpečnostní analytici blízki NATO zdôrazňujú, musíme si „zvyknúť“ na to, že pri takýchto akciách (vojnách) sú aj kolaterálne následky - eufemizmus zdôvodňujúci zabíjanie nevinných civilistov. Odhady počtu obetí náletov NATO v Líbyi sú rôzne, ale ide o vyše 1 000 ľudí.


Líbyjskú ropu dostane len „dobrý Západ“

Podpora vzbúrencov vojskami NATO, ktorá sa v posledných dňoch naplno prejavila a medializovala, má aj ďalšie stupňovanie. Ropná spoločnosť Arabského zálivu (Arabian Gulf Oil Company - AGOCO) vyhlásila, že líbyjskú ropu dostane len „dobrý“ Západ, ktorý podporoval vzbúrencov. Voči správaniu Číny, Ruska a Brazílie pri líbyjskej vzbure má spoločnosť výhrady.

Málo medializovaný je názor, že k vojne proti Líbyi viedlo aj to, že spoločnosti z USA a EÚ dlžia Líbyi za dodávky ropy miliardové sumy a na budúci rok končia ich koncesie na ťažbu líbyjskej ropy. Kaddáfí vraj požadoval pred uzavretím nových zmlúv splatenie týchto dlhov, bez ktorých koncesie nechcel predĺžiť, ináč ich chcel ponúknuť iným spoločnostiam (špekuluje sa najmä o čínskych a čiastočne aj ruských).

Na čele úsilia zakročiť proti Líbyi silou prekračujúcou mandát BR OSN stáli spočiatku francúzsky prezident a britský premiér. Najmä N. Sarkozy, ktorého podpora medzi obyvateľstvom dlhodobo klesá (nehovoriac o britskom premiérovi), je možno sám, možno na základe informácií a analýz svojich poradcov, presvedčený, že tým, že „vybojoval“ pre francúzskych občanov lacnú ropu v Líbyi, si pomôže v predvolebnej kampani na budúci rok. Pred N. Sarkozym je však ešte dlhá cesta k druhému obdobiu v Elyzejskom paláci a duch vojny proti Líbyi a jej neželané efekty ho môžu oň aj pripraviť.

„Daň“ za túto ropu zahrnie aj náklady na vojnu, ktoré sa na strane Západe v súhrne blížia už k cifre 2 miliárd dolárov. Podľa labouristického politika Denisa MacShanea (v rokoch 2002 - 2005 minister pre európske záležitosti) „šibalstvá“ v Líbyi stoja len Veľkú Britániu a Francúzsko denne okolo milióna eur. 


Vojenská tvár globalizovaného kapitalizmu

Vzniká dejá vu dejín imperializmu a kolonializmu - investície naraz treba vedieť brániť aj silou. Načo potom všetky bojové tance okolo dlhovej krízy, keď o investíciách začínajú rozhodovať ozbrojené prostriedky tak ako niekedy na začiatku 20. storočia? Do budúcej svetovej politiky môžu znovu silnejšie zasahovať najmodernejšie zbrane - lietadlové lode, lietadlá, vrtuľníky, bezpilotné lietadlá, rakety a pod., opierajúce sa o vysoko sofistikovanú (a drahú) logistiku. A predstavy o poklese vojenských výdavkov, ktoré už dlho a silne vyciciavajú stabilitu západnej ekonomiky svojimi požiadavkami na zadlžovanie, môžu upadnúť do nemilosti globálnych stratégov západných postbipolárnych vojen.

Spôsob realizácie rezolúcie BR OSN stavia na program dňa otázku používania sily v súčasnej svetovej politike. Vojna proti Líbyi, žiaľ, prispela aj k ďalšiemu poklesu dôveryhodnosti OSN a najmä jej Bezpečnostnej rady ako garanta riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti. Mäkká sila EÚ, nádeje na výraznejšiu angažovanosť malých štátov a regiónov vo svetovej politike, to všetko sa môže zase na dlhý čas zase stratiť zo súboru rozhodujúcich nástrojov svetovej politiky 21. storočia.

Za útokom na kaddáfíovskú Líbyu sa skrýva aj snaha USA zabrániť africkej integrácii a zlomiť, či zničiť jeden z jej symbolov, ktorý má „neamericky“ charakter. Kaddáfí sa totiž dopustil hriechu tým, že sa odmietol zapojiť do spolupráce s velením USA pre Afriku - AFRICOMom, ktoré predstavuje v prvom rade štáb pre prípad vedenia vojen o suroviny v Afrike. Kaddáfí ukazoval totiž aj na to, že ak je cieľom AFRICOMu bojovať proti al-Kajde, tak je divné, že za 10 rokov protiteroristických aktivít USA al-Kajda v Afrike zosilnela v Alžírsku, Burkina-Fasso, Čade, Mali, Mauritánii, Maroku, Nigere, Senegale a Tunisku, nehovoriac o východnej časti Blízkeho východu.

Vpád vzbúrencov do Tripolisu uvítal protirečivý súbor aktérov - nielen Západ a konzervatívne arabské štáty, ktoré sú jeho spojencom (najmä Saudská Arábia a Katar), ale aj radikálne moslimské kruhy v Iráne a Hamas. Čosi tu nehrá a zdá sa, že sa nevypustil len zlý džin zo džbána, ktorého nevedia dostať späť, ale skôr sa pomaly otvára ďalšia Pandorina skrinka.


Štyri možné scenáre vývoja

Na vnútorný vývoj v Líbyi vzhľadom na jeho protirečivé medzinárodné súvislosti a protichodnosť informácií o situácii neexistuje zatiaľ vyhranenejší či ucelenejší pohľad. Dnes sa uvažuje o štyroch možných cestách. Vypadla z nich možnosť udržania sa Kaddáfího, resp. jemu verných síl či nástupcov, ale možnosti ich vplyvu na ďalší vývoj sa nedajú úplne vylúčiť, aj keď podľa udalostí posledných dní to tak nevyzerá.

Prvá cesta je vytvorenie režimu na západný, liberálno-demokratický spôsob, ktorý zatiaľ nikde v arabskom ani moslimskom svete neexistuje a ide vlastne len o slovnú hru, či pasáž z naivnej práce z dielne niektorej mimovládnej organizácie. Druhý variant je vytvorenie konzervatívneho režimu, prikláňajúceho sa k Západu (napr. na spôsob Saudskej Arábie z druhej polovice 20. storočia), kde sa však časom môžu aktivizovať aj sily predchádzajúceho režimu. Potreba peňazí z ropy však bude viesť vládu k tvrdému potláčaniu všetkého, čo je opozičné či odlišné. Tretia podoba môže z Tripolisu urobiť nový Bagdad, kde budú súperiť o moc v štáte viaceré politické frakcie (na „kmeňovom“ základe) a ani ťažba ropy z krajiny neurobí stabilný štát, ktorý však bude centralizovaný. Štvrtý spôsob vývoja môže vyústiť do situácie podobnej Somálsku - rozpad krajiny na niekoľko častí (je to historický potenciál obnovenia samostatnosti troch historických území, Kyrenaiky, Tripolska a Fezzánu) pri absencii ústrednej moci.


Štyri skupiny usilujúce o moc

Ťažkosti vytvára aj skladba novej moci, ktorá sa uchádza o vládu v Tripolise. Možno v nej nájsť tiež štyri základné skupiny, ktoré sú však vo svojom vnútri ďalej rozdelené. Prvou skupinou sú osoby z Kyrenajky, ktoré vedie k odporu voči Kaddáfímu predovšetkým „kmeňová“ či regionálna túžba získať moc v štáte. Je spojená aj so značnou dávkou nenávisti voči Kaddáfímu a snahou pomstiť sa mu na arabský (moslimský) spôsob. Otázne je však ako budú prijatí v Tripolsku a či dokážu krajinu zjednotiť. Túto skupinu dopĺňa fundamentalisticky orientovaná skupina orientovaná na al-Kajdu a zatiaľ sa do popredia nedostala. Z Kyrenajky odišlo za džihádom do Iraku množstvo osôb, ktoré sa dnes vracajú aj s ľuďmi, čo do regiónu nepatria, ale sú ochotní pokračovať vo svojom boji proti „nečistým“ a „zlým“ silám. Podobne ako Západ má svoju predstavu o „zlom“ svete či štátoch, existuje obraz zlého „Západu“ aj medzi islamskými fundamentalistami. Tretiu skupinu tvoria prebehlíci a odpadlíci z Kaddáfího režimu, ktorí sa k tomuto kroku odhodlali v rôznom čase a z rozdielnych dôvodov. Dá sa predpokladať, že ich vplyv bude postupne klesať. Štvrtou skupinou sú dobrodruhovia, ktorá cítia možnosť získať funkcie s vidinou bohatstva a moci v nových podmienkach a sú ochotní pridať sa ku komukoľvek, kto ich predstavy napĺňa. Okrem iného sa budú snažiť presvedčiť Západ, aby ich podporoval, lebo sú zárukou toho, že Líbya sa skutočne zmení. Tento typ osôb sa objavil aj medzi protagonistami farebných revolúcií, ale ich reálny vplyv na danie s časom upadal (asi najtypickejší príklad predstavuje Ukrajina) a prispel aj k ich krachu.

Nepredpokladá sa, že objaví nejaká silná vodcovská osobnosť, ktorá by dokázala zjednotiť pestré skupinky vzbúrencov. V arabskom svete však takáto osobnosť má spravidla autoritárske ak nie rovno diktátorské sklony. A vzbúrenci v Líbyi dnes na takýto typ politického vodcu nečakajú.

Vzhľadom na toto zloženie nemôžu mať vzbúrenci nejaký politický program či plán na riešenie ťažkostí, ktoré svojimi aktivitami navyše poriadne skomplikovali. Zákonite musí prísť dlhé obdobie medzivládia, kde sa budú formovať nové politické sily. Len pre úplnosť pohľadu treba dodať, že v týchto podmienkach nie je vylúčený návrat starej moci, ktorý môže mať rôzne podoby. Nahrávať jej môže tak narastanie sociálno-ekonomických ťažkostí, ktorému sa Líbya nevyhne ako aj slabosť a hašterivosť novovytvorených politických strán a hnutí, ktoré sú objektívne až nevyhnutné. Voľby môžu predstavovať síce medzník z hľadiska času, ale z hľadiska riešenia problémov to už tak nemusí byť, čo vidieť na príklade Iraku či Afganistanu.


Líbyjská ropa vôbec nebude lacná

Západ, ktorý podporuje líbyjských vzbúrencov, sa môže znovu ocitnúť v situácii, ktorá sa podobá príbehu afganských mudžahedínov. Svojho nepriateľa, ktorého v tomto prípade predstavuje Muammar Kaddáfí, dokáže odstrániť, možno aj zničiť. Nepeknou stránkou celej vojny proti Líbyi je aj až atavistická nenávisť vzbúrencov proti vodcovi džamahíríje, ktorá pripomína stredoveké krvilačné poľovačky, či lov na otrokov v Afrike, pričom je podporovaná aj Západom. Čo však bude spájať vzbúrencov v ich budúcej spoločnej činnosti a čo ich bude spájať so Západom, ak nebude existovať symbol, ktorý treba zlikvidovať?

Základný rámec tohto spojenia je jasný - Západ chce ropu, s ktorou predpokladá narábať podľa svojich predstáv, a vzbúrenci sa nádejajú, že túto ropu primerane speňažia. Globálna kríza, ale aj vývoj v arabskom (moslimskom) svete však v tejto hre rozdávajú aj iné karty, ktoré líbyjskí vzbúrenci nepoznajú a Západ už neraz aj v posledných rokoch ukázal, že arabskému (moslimskému) svetu rozumie čoraz menej. A tak nie je vylúčené, že z Kyrenajky môže vzísť nová odnož moslimského extrémizmu či fundamentalizmu - nástupca al-Kajdy, ktorý bude reakciou na chaos a úpadok, čo s veľkou pravdepodobnosťou nastanú.

Koho bolo víťazstvo vo vojne proti Líbyi, ukáže až čas. Vojna môže byť zakončená vojenským úspechom - ale taký bol aj úspech v Afganistane a Iraku a potom sa tam rozpútali roky nekončiace boje, z ktorých sa USA ani NATO dodnes nevedia vyvliecť bez straty tváre a dehonestácie hodnôt, ktorými svoje aktivity zdôvodňujú.

Najsmutnejšie a najhoršie je však to, že na jednej strane sa na Západe dnes výdavky škrtia, kde sa len dá ale na strane druhej sa mrhajú prostriedky na vedenie obludnej vojny a ničia sa materiálne hodnoty. Otázka je, kto to všetko zaplatí. Nebudú to len Líbyjčania, ale aj tí, ktorí líbyjskú ropu budú spotrebovávať. A to je aj EÚ. Takže tá ropa nebude podľa sarkozyovskej predstavy lacná. Nadnárodné spoločnosti si svoje náklady nechajú zaplatiť. Údajne nemôžu zbankrotovať, lebo tým by hrozil pád Západu. Vojna proti Líbyi teda znovu dokázala deštruktívnosť kapitalizmu, na ktorý začíname ako bežní ľudia v každodennom živote doplácať čoraz viac.

Autor je vysokoškolským pedagógom

Úvodné foto: SITA/AP