Po sto dňoch postkoloniálnej vojny proti Líbyi 1

Veľa diskusií môže vyvolávať najmä priama demokracia, ktorá sa odlišuje tak od jej liberálneho ako aj socialistického ponímania. Zaujímavosťou je, že aj zástava džamahíríje je svetovou výnimkou - je to jediná zástava štátu v súčasnosti, ktorá má len jednu farbu (zelenú) a je bez akýchkoľvek ďalších znakov či doplnkov. Napriek tomu, že džamahíríja má mnohé politické, sociálno-ekonomické, morálne i ďalšie ohraničenia a nedostatky, Kaddáfího režim i jeho samotného možno za veľa vecí kritizovať a Líbya mala ďaleko do úrovne rozvinutých štátov, predsa však predstavovala najstabilnejší štát severnej Afriky.

Nie som zástancom prílišného meditovania nad rôznymi súhrnnými ukazovateľmi, ale treba ich brať na vedomie, lebo prinajmenšom mnohé naznačujú. Podľa kritérií globálneho mierového indexu bola Líbya v roku 2010 na 56. mieste a v roku 2011 klesla na 143. priečku (zo 153 hodnotených štátov) - čo je najväčšie ročné „poklesnutie“ štátu za celý čas, odkedy sa index sleduje (2007). Okrem Francúzska, ktoré z 32. miesta v roku 2010 kleslo v tohtoročnom hodnotení na 36. priečku, si ďalší hlavní útočníci na Líbyu postavenie podľa tohto indexu polepšili (Veľká Británia postúpila z 31. na 26. miesto a USA z 85. na 82. miesto). Čo je pre malý štát nešťastím, veľké mocnosti môžu využívať vo svoj prospech a dá sa to aj
prekvapujúco „zmerať“.
 

Koniec vojny je v nedohľadne

Februárové nepokoje v Líbyi začali západné médiá rýchlo a neodôvodnene, ale pateticky až hystericky označovať za občiansku vojnu, ktorá reálne, vzhľadom na absenciu politických programov nesúrodých skupiniek vzbúrencov, neexistovala. Politicko-marketingová podpora vzbúrencov Západom založená na kampani s vratkými argumentmi dodala ich aktivitám aj medzinárodnoprávnu dimenziu prijatím rezolúcii BR OSN č. 1970/2011 a najmä č. 1973/2011 z 18. marca.

Od mediálno-politickej podpory vzbúrencov prešiel Západ a neskôr aj zvláštna ad hoc vytvorená západno-arabská aliancia (formálne veľmi podobná ISAF v Afganistane, ktorú tiež riadi NATO) v dôsledku deformovanej interpretácie bezletovej zóny k priamym vojenským krokom v protiklade so zaužívanými normami medzinárodného práva. Spôsob napĺňania rezolúcie BR OSN č. 1973 znamená nerešpektovanie jej litery i ducha a vyvoláva pochybnosti nielen v humanistických kruhoch (ktoré sú oveľa širšie a otvorenejšie ako prozápadní „NGO-istickí humanrightisti“), ale aj medzi viacerými medzinárodnými právnikmi.

V máji prišiel do Talianska predstaviteľ katolíckej cirkvi v Líbyi (apoštolský vikár v Tripolise) Giovanni Martinelli, aby obrátil pozornosť svetovej verejnosti na smrť líbyjských civilistov v dôsledku náletov NATO. Varoval aj pred negatívnymi následkami rozpadu Líbye. Zhruba v rovnakom čase bývalý francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas (v rokoch 1984 - 1986 a 1988 - 1993) a ďalší prominentný francúzsky právnik Jacques Verges navštívili Líbyu, aby pripravili možnú žalobu v mene obetí náletov NATO.

Možno pôvodne dobre mienená snaha BR OSN viedla pri napĺňaní rezolúcie č. 1973 v interpretácii jej stálych členov (Francúzska, Veľkej Británie a čiastočne aj USA) a od 31. marca už pod velením - dohľadom NATO k rozpútaniu rozsiahleho ozbrojeného konfliktu. Západu sa s pomocou NATO podarilo zmeniť chaotické aktivity pochybných vzbúrencov na lokálnu vojnu, ktorá hrozí destabilizáciou širšieho regiónu.

Líbya občiansku vojnu, kde jednu z bojujúcich strán v protiklade k normám medzinárodného práva podporujú vojensky, politicky i ekonomicky vonkajšie (zahraničné) sily, nepotrebuje a pomery v krajine to vôbec nezlepší. Donedávna ešte v afrických podmienkach prekvitajúca krajina sa pred očami celého sveta v dôsledku bombardovania lietadlami NATO premieňa na vyprahnutú púšť s davmi utečencov a ozbrojenými skupinami, ktoré sa uchyľujú k lúpeniu a inému násiliu a situácia začína pripomínať vojnové štáty subsaharskej Afriky a Afrického rohu. Obyvateľstvu táto vojna len uškodí a krajinu nakoniec v jej sociálno-ekonomickom vývoji uvrhne desiatky rokov späť.

Líbyjská vojna 26. júna prekročila magickú politicko-mediálnu hranicu 100 dní, pričom jej koniec je v nedohľadne. To je aj jedným z dôvodom na ohliadnutie sa za jej stavom ale aj možnými tendenciami vývoja.


Nový variant „veľkej hry“

V NATO sa žiadne oficiálne hodnotenie vojny nechystá. Je to iste aj preto, lebo došlo k predĺženiu operácie, keď jej prvý mandát mal vypršať 27. júna, ale ešte 1. júna sa rozhodlo o jej pokračovaní ďalších 90 dní - do konca septembra. V dosiahnutie úspechu NATO k tomuto termínu verí najmä jeho generálny tajomník A. F. Rasmussen (čo mu iné zostáva?). Britský minister zahraničných vecí W. Haig je vo výhľadoch pesimistickejší a nevylučuje predĺženie vojny do budúceho roka. Je zrejmé, že ani ďalšie dejstvo surrealistickej drámy „humanitárneho bombardovania“ neprinieslo želané výsledky.

Zaujímavé bolo vyjadrenie jedného z britských vojenských odborníkov v júni pre médiá, že doteraz mu nie je známy precedens, aby bombardovanie krajiny bez ďalších vojenských krokov viedlo k zvrhnutiu nejakej vlády. Francúzsky divízny generál vo výslužbe Vincent Desportes (v rokoch 2008 - 2010 veliteľ prestížnej vojenskej akadémie Collège interarmées de défense - bol odvolaný z funkcie a potom penzionovaný po kritike USA za spôsoby vedenia vojny v Afganistane) sa v rozhovore pre Le Journal du Dimanche 10. júla vyjadril na túto tému ostrejšie. Tiež uviedol, že na porazenie Kaddáfího nestačí len bombardovanie krajiny, ale že by bola potrebná pozemná operácia, ktorá je však nemožná. Od začiatku bombardovania Líbye na Západe pokračujú neodôvodnené nádeje, že ich zintenzívnenie privedie k zvrhnutiu vodcu krajiny, ale nastal čas na hľadanie politického riešenia problému, ktoré je jediným východiskom zo situácie.

Bombardovanie Líbye vôbec nesmeruje k vytvoreniu „mierového“ či „pokojného“ neba nad krajinou, ale znamená otvorenú vojnu proti nej. Vojnu možno označiť za nový variant „veľkej hry“ začiatku 21. storočia. Tentoraz nejde o boj medzi ruským a britským impériom v Strednej Ázii, ale o snahu západných ropných spoločnosti (aktérov globalizácie) nedovoliť hospodárske etablovanie sa Číny v Líbyi a ktovie, či nie aj v celej Afrike.

Vojnu proti Líbyi možno vnímať aj ako pokus NATO o mimikry - využiť príležitosť a zapojiť sa špecifickým spôsobom do uskutočňovania „farebných revolúcií“, kde je vítaný každý, kto je ochotný pomôcť nastoleniu moci Západu. Islamofóbnym západným kruhom preto spočiatku nevadí ani to, že v regióne sa môže vytvoriť nový priestor pre pôsobenie al-Kajdy či iných zoskupení radikálneho islamizmu. Tvorcovia pochybného sociálno-ekonomického experimentu „farebných revolúcií“ dúfajú (podobne neodôvodnene ako tvorcovia „projektu bombardovania Líbye“), že po ouvertúre, ktorá sa začala nepokojmi, sa krok po kroku vytvorí prostredie na presadenie Západu (keď nie politicky, tak aspoň ekonomicky).

Kam to vedie, dnes vidieť na príklade Ukrajiny, Gruzínska a Kirgizska, kde sa po viacerých zmenách typu „viac či menej na Západ“ stretávame s narastajúcou destabilizáciou a zhoršovaním sociálno-ekonomickej situácie väčšiny obyvateľstva. Arabský variant týchto revolúcií neveští nič dobrého tak pre obyvateľov regiónu ako ani pre svet. NATO zasahovaním v regiónoch mimo svojich členských štátov prispieva iste nie náhodou či len tak mimochodom k vytváraniu nových oblastí napätia, kríz a konfliktov, pri riešení ktorých sa
chce angažovať ako najväčší (ale aj jediný a osamelý) vojenský pakt v dnešnom svete a stavať na tom svoju globálnu nenahraditeľnosť. Čo však robiť, keď nemá protivníka...


Zvrátenosť a degenerovanosť tejto vojny

Mediálna prefíkanosť až zákernosť Západu spočíva aj v tom, že vojnu proti Líbyi pre NATO a ďalšie útočiace krajiny možno označiť za úspešnú - nezahynul v nej z ich radov zatiaľ ani jeden človek. Nezverejňujú sa síce nebojové straty, ktoré sa „vykazujú“ medzi obeťami „spojeneckých síl“ v irackej a afganskej vojne, ale o obetiach útočiacich je mediálne ticho a teda nie sú. Okrem toho ťarchu vojny - sociálno-ekonomicky i svojimi životmi nesú zatiaľ Líbyjčania bojujúci medzi sebou. Jej destabilizujúce dopady sa však môžu preukázať už zakrátko najmä v oblasti Stredomoria. Aj bez prognostických štúdií sa dá predpokladať nárast sociálno-ekonomických ťažkostí v Líbyi a v celom regióne, najmä v krajinách, odkiaľ do nej prichádzalo mnoho ľudí za prácou, zvyšujúci sa počet migrantov z tejto oblasti, ktorý postihne predovšetkým EÚ, ropné spoločnosti môžu dlhotrvajúci konflikt využiť na špekulácie s cenami ropy a pod.

Vojnu proti Líbyi vzhľadom na jej charakter a ciele označujem za postkoloniálnu (zároveň aj postmodernú). Nová terminológia v tomto smere pokrivkáva a nastolenie otázok na túto tému má viac akademický charakter, ako by išlo o reálny problém bežného života. Najväčší problém tkvie v tom, aby sa vojnám - zabíjaniu nevinných ľudí v dôsledku bojov o bohatstvo a moc - zabránilo. Ani viac ako 20 rokov po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch však nemáme k dispozícii žiadne iné, nové „lepšie“ kritériá hodnotenia vojen, ako boli „staré“ marxistické. V ich duchu stručne a jednoznačne odpoviem na dve otázky.

Prvá spočíva v tom, ak je vojna pokračovaním politiky, o pokračovanie akej politiky ide v tomto prípade? Tá politika nie je ničím iným ako recidívou imperializmu v podobe neokolonializmu či postkolonializmu, založených na chamtivosti Západu. Ide o jednu z ďalších vojen spojených so snahou Západu určovať distribúciu bohatstva a moci spôsobom, ktorý napĺňa jeho záujmy bez ohľadu na cenu a obete, aké to prinesie pre ostatných („zvyšok“ sveta).

Druhú otázku možno sformulovať: v čom je spravodlivosť a zdôvodniteľnosť tejto vojny? V médiách, ale ani v politike nenájdeme nič ani rozumné ani morálne, čo by ju objasňovalo alebo podporovalo, najmä keď sa celá operácia opiera iba o frázy medializované oficiálnymi predstaviteľmi NATO a jeho členských štátov alebo ich rôznych hovorcov. Frázy možno zhrnúť do konštatovania - je to ochrana mierumilovných líbyjských občanov (rozumej vyzbrojených vzbúrencov) pred útokmi zo strany vládnych vojsk... NATO je odhodlané Líbyjčanov brániť do víťazného konca - švejkovsky tragikomicky by sa mohlo dodať, že až
dovtedy, pokiaľ bude niekto z nich ešte žiť.

Čím ďalej vojna trvá, tým viac sa ukazuje, že média postihnuté neoliberálnou globalizáciou pod taktovkou Washingtonu strácajú tie „pravé“ argumenty i dych (už sa priveľa hovorí o peniazoch a čase trvania) pri úvahách na túto háklivú tému, ktorá sa svojim tvorcom vymyká z rúk a zvyšuje sa zahmlievanie jej príčin, súvislostí, možných dôsledkov. Treba preto stále a znovu poukazovať na nezmyselnosť, tragickosť, zvrátenosť, degenerovanosť (možno doplniť aj iné podobné atribúty) tejto vojny.


Ťažké mediálne delostrelectvo

Vojna sa čím ďalej tým viac stáva aj čudnejšou a k jej črtám možno pridať, že ide tiež o psychologickú operáciu či možno priamo informačnú vojnu. Ruský denník Komsomoľskaja pravda uviedol ešte 20. februára, že medzinárodné spoločenstvo zasiahla „informačná bomba“, ktorej obsahom bolo, že líbyjské orgány rozohnali demonštráciu streľbou z guľometov. „Bomba“ vybuchla, ale ako to skutočne s tou streľbou bolo, média už nezaujímalo. Informovanie o nasledujúcom priebehu konfliktu nadobúda niekedy až virtuálny charakter, najmä čo sa týka rôznych úspechov vzbúrencov.

Napriek tomu, že sme na začiatku 21. storočia, NATO pristúpilo k uplatneniu starých foriem vojnovej propagandy - rádiovému vysielaniu na vlnách, ktoré používa vojsko džamahíríje a zhadzovaniu letákov na jeho pozície. V medzinárodnej mediálno-politickej manipulácii informovania o vojne majú dôležitý význam dezinformácie nielen o brutálnych vojenských aktivitách režimu (napr. o používaní ostreľovačov proti demonštrantom, najímaní zahraničných žoldnierov, masovom znásilňovaní a pod.) ale najmä o osobe Kaddáfího - o jeho zranení, odstúpení, úteku a pod., ktoré zakaždým boli vyvrátené.

Ťažké delostrelectvo nových senzácií zohráva v tejto vojne nezastupiteľnú rolu, ale nemôže sa využívať tak často ako bombardovanie. Nie je však vylúčené, že v podmienkach globalizovanej mediálno-politickej manipulácie sa nakoniec nájde nejaký geniálny západný neoliberálny marketingový mág, ktorý nás bude presviedčať, že to čo sa deje, nie je ani vojna, ale ide vlastne o zvláštnu obchodnú operáciu, v ktorej si zlý Kaddáfí v rozvetvených hospodárskych vzťahoch Líbye so Západom objednal niekoľko stoviek zastaraných a preležaných rakiet a bômb s dodávkou do domu.

Formálne bezletová zóna existuje - aktivity vojenského letectva i protivzdušnej obrany Líbye sú už dlhý čas (vlastne od začiatku operácie) nulové. Straty letectva NATO a ich „nenatovských“ spojencov sú minimálne - podľa rôznych údajov nejde o viac ako 5 strojov, ale velenie operácie nepripúšťa, že by ich zničili kaddáfíovské sily. Všetky útoky proti objektom na teritóriu Líbye, či pozemnom, vzdušnom alebo morskom, sú za tejto situácie nielen z vojenského hľadiska neodôvodnené, ale predovšetkým protiprávne, najmä vtedy, ak sú v ich dôsledku ľudské obete. Nikto však oficiálne nepovie, aké sú skutočné ciele vojny (lebo vytvorenie bezletovej zóny ním prestalo byť už niekoľko dní po jej začiatku) a ako sa majú naplniť, ale vojna sa neskončí, pokiaľ sa nedosiahne to, o čom nevieme, čo vlastne má byť...

Pôsobí akoby „nepreniknuteľná stena“ neurčitostí a nejasností mnohonásobne spojená s masívnou mediálno-politickou manipuláciou. Poukážem len na dva prípady, v ktorých sa síce otvorene neklamalo, ale zvýraznili sa iba vytrhnuté pasáže.

Líbyjská štátna televízia 17. júna vysielala vystúpenie Muammara Kaddáfího, ktoré vyvolalo búrlivé až hnevlivé reakcie Západu. Zdôraznili sa najmä pasáže o tom, že NATO sa prvýkrát stretlo s ozbrojeným miliónovým národom a bude porazené. Líbyjčania budú bojovať až do smrti a NATO môže proti nim v záujme svojho víťazstva použiť aj jadrové zbrane. Ale už ďalšia časť výrokov zarezonovala v západných médiách málo alebo sa prešla mlčaním. Okrem sugestívnych vyjadrení na adresu NATO totiž zaznelo, že Kaddáfí nechápe, čo od neho NATO chce. Navrhol, že si sadne za rokovací stôl s jeho predstaviteľmi ako aj so vzbúrencami z Bengází, aby spolu určili budúcnosť krajiny a v jej záujme uskutočnili voľby. NATO však neprejavilo ani najmenšiu ochotu reagovať na akýkoľvek z mierových návrhov Tripolisu (nielen na tento, ale ani jeden z ďalších, ktoré nasledovali).

Druhý podobne sugestívny prejav bol „skrátene“ interpretovaný 2. júla, keď sa uvádzali len Kaddáfího slová, že útočníci môžu aj naďalej útočiť na Líbyu, ale aj Líbya môže to isté urobiť v Európe, ktorá je blízko k nej. Nespomínala sa ďalšia pasáž, v ktorej líbyjský vodca povedal, že jeho krajina to neurobí a tým sa líši od útočníkov. Doplním, že povedal aj to, že protizápadné nálady sa neprejavujú len v tej časti Líbye, ktorú kontrolujú vládne sily, ale aj na územiach zachvátených vzbúrencami. Kaddáfího slová sprofanovane využila ministerka zahraničných vecí USA H. Clintonová znovu na to, aby ho „umravňovala“ a vyzvala k tomu,
aby odstúpil z miesta líbyjského vodcu. Zostalo to však bez odozvy nielen v Líbyi, ale aj vo svete.

(Pokračovanie)

Autor je vysokoškolský pedagóg

Úvodné foto: SITA/AP