Oteplilo sa a je to dobré
Policajti tento rok spravili svoju robotu a niekoľko zamračených „ochrancov tradičnej rodiny“ videla väčšina demonštrantov až v televíznych novinách. Okrem tých, čo boli pod Novým mostom na konci pochodu a predsa len zočili trochu akcie – jednu dymovnicu a bleskové zatýkanie holohlavcov. Dúhový PRIDE na druhý pokus vyšiel – organizátorom a všetkým neheterosexuálom, ale hlavne Bratislave, polícii a tejto spoločnosti.
Keby sa prepadlo Hviezdoslavovo námestie
V krajinách, kde už majú neheterosexuálni ľudia všetky práva na papieri, sa zvyknú „prajdy“ usporiadať ako dúhová pouličná oslava, poriadny hlučný a farebný karneval. Slovenské podmienky si stále pýtajú skôr politickú demonštráciu. Dúhový pride bol aj jedno, aj druhé. Homosexuáli, lesby, bisexuáli, transsexuáli aj ľudia s väčšinovou orientáciou, ktorým záleží rovnosti (na ľudských právach pre všetkých), vyšli do boja s heslom „poď von“. (Narážka na anglický výraz coming out – verejné vyhlásenie svojej „inakšej“ sexuálnej orientácie.)
Von vyšlo takmer dvetisíc ľudí. Keby sa v sobotu poobede bolo bratislavské Hviezdoslavovo námestie prepadlo do zeme, na Slovensku by neostalo veľa ľudskoprávnych aktivistov. Európsky parlament by prišiel o niekoľko poslankýň, susedné štáty o vedúce postavy LGBT hnutí, svet o úžasnú Claire Dimyon, ktorá si v Bratislave prvý raz pripla na tričko čerstvý Rád Britského impéria za zásluhy o práva lesieb a gejov v strednej a východnej Európe, a napokon aj o pár slovenských politikov. O večne telefonujúceho Richarda Sulíka a zopár ďalších zo „sľubotechny“ SaS, ktorí sa svojou účasťou asi prišli poďakovať za gejské a lesbické volebné hlasy – keďže ničím iným túto vďačnosť zatiaľ neprejavili, o primátora Bratislavy Milana Ftáčnika a o europoslankyňu Moniku Beňovú s manželom Fedorom Flašíkom. (Je sympatické vidieť túto sociálnodemokratickú političku aj inde ako v Smotánke.) Akurát premiérka Iveta Radičová, ktorú sme tak trochu (ale zato márne) očakávali na tribúne, by ostala živá a zdravá.
„Som teplý Maďar“
Europoslankyne Ulrike Lunacek a Marije Cornelissen z parlamentnej skupiny pre práva LGBT.
Príslušníci sexuálnych menšín a ich „fanúšikovia“, ktorí ináč provokujú už svojou existenciou, si mohli za plotom a za dôkladnou policajnou kordónou konečne zaprovokovať bezpečne a do sýtosti. Naplno to využil aktivista od južných susedov, ktorý svoj príhovor uviedol stručne – som teplý Maďar. Publikom vzápätí prebehla vlna uvoľnenia a spolupatričnosti: Možno raz bude u nás aj bez ochrany policajných ťažkoodencov bezpečné povedať, že je človek Maďar, a dokonca teplý (alebo naopak). Možno raz dobrí synovia a dcéry slovenskej hrudy (a svojich rodičov!) budú môcť byť zároveň gejovia a lesby.
Lebo hoci bolo dobre, že sa o našu bezpečnosť staralo množstvo príslušníkov, je zároveň škoda, že to tak muselo byť. Minútku predtým, než sa chlapci v čiernom a v spotených kanadách (bolo asi štyridsať stupňov – chudáci...) odvážili hodiť svoju dymovnicu, znelo z megafónu: „Tento rok bude teplé leto, aj zima bude teplá.“ Na zapeklitú hríbovskú otázku, či je to dobré alebo zlé, odpovedám, že je to dobré. Už len počkať, kedy sa závese za pochodom za práva LGBT menšiny „došmotkajú“ aj samotné práva. Dámy a páni z SaS, čo takto ďalšie referendum – pre zmenu aj o vážnej otázke?
Bude strieľať motyka?
Postoj „čím horiše, tým lepšie“ je v prípade ľudských práv perverzný. Takže ponechajme bokom, že slovenskí politici, ktorí sú ináč vraj ľavicoví, nechávajú agendu modernej západnej ľavice – napríklad zrovnoprávnenie LGBT občanov – ležať na chodníku, nech si ju zdvihne, kto prvý pôjde okolo. Kašlime na to, že na Dúhový PRIDE oficiálne nepodporila naša sociálna demokracia – veď to až tak neprekvapuje, zato hlava v piesku novších, menších a vraj progresívnejších subjektov už áno. A čakajme, čo spraví SaS, lebo občas predsa len motyka vystrelí a z politických kalkulácií (hocijako priehľadných a tragikomicko-nechutných) majú osoh aj občania.
Hrdá a hlasná britská lesbická aktivistka Claire Dimyon.
Májový prieskum volebných preferencií divže Slobode a solidarite neukazuje, kde v parlamente nechal tesár dieru. Lysá hlava, v ktorej pred voľbami skrslo stodvadsať nápadov, si obratom spomenula na marihuanu pre ťažko chorých. (Načasovanie bude asi len zhoda okolností.) Účasť na Dúhovom PRIDE by mohla signalizovať, že sa onedlho rozpomenie aj na registrované partnerstvá. Aby kriesenie predvolebných sľubov, nepriechodných cez koaličných partnerov a prinajlepšom časť opozície, nebolo len rečnícke gesto, mohli by sa liberáli, keď už takto spomínajú na svoje predvolebné idealistické začiatky, obzrieť aj na svoj obľúbený orgán priamej demokracie. Proti výsledkom platného referenda by sa mohli konzervatívci aj hodiť o zem, keď máme vraj tú vládu ľudu, hm? Lebo keď už sme vedeli v čase kulminácie hospodárskej krízy hlasovať z iniciatívy SaS o cenách poslaneckých limuzín, otázka spoločenskej relevancie alebo financií je vopred zodpovedaná ťažko prekonateľným precedensom.
Mimochodom, keď už je reč o referende, iniciatíva vôbec nemusí ísť iba „zhora“. Čo my na to, občania? Nechceli by sme takto o rok-dva v peknú teplú sobotu na Dúhovom PRIDE blahoželať lesbickým a gejským registorvaným partnerom a partnerkám? (Ak už nie rovno novomanželom a novomanželkám?)
Foto: Eva Blažeková
Reagujte na článok
Komentáre
To ticho okolo problému "inakosti" si inakí spôsobujú predovšetkým sami. Príliš sa zviditeľňujú a trochu príliš emotívne berú reakcie ľudí okolo seba na ich "inakosť".
Aby bolo jasné, nevadia mi, ale ani ich "nemusím". Ak ide okolo mňa párik zamilovaných mladých, doprajem im to, pokiaľ sa priamo predo mnou nezačnú olizovať a pchať si navzájom ruky tam, kam si normálne človek nesiaha.
AHA! už sa čertíte, inakší. A ja pritom hovorím o mladom chlapcovi a mladej dievčine, ktorí stoja na zastávke emhádé a ich "jazýčkovú" je počuť. Jednoducho mi napadnú slová môjho triedneho profesora z gympla, ktorí hovoril, že intímnosti sa majú diať intímne a nie pred celým svetom.
A v tom vidím problém inakosti: Príliš provokatívne vystavuje svoju inakosť na verejnosti, nenormálne nie je to, že sa ľúdia dvaja či dve rovnakého pohlavia, ale to, že to okato dávajú najavo a okato to nechajú pocítiť všetkým naokolo.
Je to ako problém s pijanmi: Kým sa opíjajú ticho a v ústraní, je to ich vec, ak to robia verejne, budia tým pohoršenie.
Aby ma inakí neukrižovali: Mali sme v Bratislave známeho, dávno to bolo za socializmu, keď to naozaj bolo vybočujúce z rovnakosti a neželané. Bol veselý a spoločenský a dodnes si pamätám, že v okruhu rodiny i známych s tým problém nemal. Mám tohto známeho rád a považujem ho za príbuzného, som mu kedykoľvek ochotný pomôcť a kdekoľvek sa stretnúť. Nikdy však predo mnou nedával svoju orientáciu do pozornosti a nikdy sa tým nevystatoval a "neobťažoval" okolie. Toto dnešní inakší akosi nepovažujú za potrebné. Je to dobou, ani milenci sa už neskrývajú do intimity, nuž ale potom nech vedia, že problémom sú si sami svojou vystatovačnosťou a nie tým, že by boli inakší.
Nakoniec, naša spoločnosť trpí oveľa hlbšími spoločenskými problémami a občania toto riešiť nemusia. Aj môj známy je dnes predovšetkým bez práce, nezamestnaný hlavne kvôli veku, je chudobný a chorý a nemá peniaze na to, aby mohol žiť zdravo, trápi ho pokles životnej úrovne, ktorý utrpel za ostatných 20 rokov a nie to, že by mu boli upierané akési menšinové práva.
Na strane politickej ľavice by bolo v poriadku, že berie do úvahy aj práva inak orientovaných ľudí, avšak mala by mať na zreteli, že jej prioritou je presadzovanie práv ľudí diskriminovaných v sociálnej a ekonomickej oblasti predovšetkým na báze zamestnancov a v majetkovej i právnej oblasti.Práva v oblasti rovnosti pohlaví a inak orientovaných sú až na druhom mieste. Na tom, že takto sa to neuplatnilo v politickej praxi, nakoniec "zhoreli" i mladí aktivisti z SDĽ, keď príliš presadzovali zrovnoprávnenia "inakosti" ako prioritnú agendu ľavicovej strany. Písali sa roky 2002-2003.