Ľudské práva na predaj
Ľudské práva sa žiaľ v medzinárodnej politike často používajú
iba ako zámienka na použitie vojenskej sily, pričom sa prakticky vždy
sleduje zásadne odlišný záujem, zväčša ekonomický. A keď aj nejde
priamo o použitie vojenskej sily, reči o ľudských právach veľmi
rýchlo prekryje výhodná obchodná spolupráca.
Počet zobrazení: 2262
Pokračovanie nájdete tu:
http://fico.blog.sme.sk/c/264792/Ludske-prava-na-predaj.html>>
Reagujte na článok
Komentáre
15. máj 2011, 15:57
Keď sa po uvoľnení medzinárodného napätia a pri rozvinutí helsinských mierových iniciatív podpisovali svetovými mocnosťami krásne deklarácie o dodržiavaní ľudských práv, každá zo svetových mocností si ich vykladala inak:
Američania a NATO hlavne chceli, aby sa v "totalitách", teda krajinách otvorene sa hlásiacich k diktatúre proletariátu, dodržiavali občianske práva aj tých, ktorí boli počas diktatúry proletariátu postihnutí práve tým, že im boli odobraté majetky, vzhľadom na ich odpor alebo nesúhlas s politikou a režimom socialistického štátu boli prenasledovaní a diskriminovaní.
Akosi sa automaticky prehliadlo, že určitý štandart sociálnych práv bol zachovaný a že väčšinou predtým počas vojny či pred vojnou práve tieto vrstvy spoločnosti dosť obmedzovali aj tie občianske a sociálne práva tých nemajetných.
Krajiny sovietskeho bloku zas presadzovali, aby sa v "demokraciách", ktoré vtedy otvorene nazývali imperialistickým svetom, vyspelé kapitalistické krajiny či krajiny tretieho sveta, začali dodržiavať občianske a ľudské práva pre všetkých, nielen pre tých, ktorí sú majetní.
Tie sedemdesiate roky boli plné ušľachtilého úsilia, ktoré sa ale trvaním a pokračovaním studenej vojny medzi USA a ZSSR, medzi NATO a Varšavskou zmluvou, zvrhli na vzájomné obviňovanie a podozrievanie.
Rozpad socialistických štátov, ako sa dnes ukazuje, nenašiel odozvu v naplnení občianskych práv tak ako si to účastníci Helsinského dohovoru dohodli.
V krajinách, ktoré sa transformovali na "demokratické" a tvrdo konštatujem, že ktoré sa vrátili k reštaurovaniu kapitalizmu a likvidácii socializmu, sa naďalej nedodržujú helsinským procesom hlásané občianske práva, i keď majú k tomu vybudované všetky inštitúcie a definujú sa ako "právny štát".
Potláčajú sa občianske práva, pretože médiá sú manipulované, zastupiteľská demokracia nefunguje a "právny štát" sa stal pojmom pre definovanie hesla, že kto má peniaze, ten má aj právo.
Vyššiu účinnosť občianskych práv sa usilujú dosiahnuť nevládne organizácie a občianske združenia ako samotný štátny aparát. Ľudské práva, tie predsa musia vychádzať aj z rešpektovania určitej úrovne sociálnych práv a zas, v transformujúcich sa spoločnostiach bol zaznamenaný úpadok sociálnych práv, definovaných kedysi socialistickým štátom ako právo na bezplatné vzdelanie, zdravotnícku starostlivosť, bezpečnosť, právo na prácu, právo na bývanie, právo na sociálne služby v starobe a v detstve, to všetko upadlo vplyvom "prázdynch kás" alebo vplyvom neoliberálnych politík.
Je to len môj názor, ale myslím, že tí, čo sa búria dnes v arabskom svete, sú potomkovia chudoby, ktorá počas "nekapitalistického" vývoja v krajinách ako Egypt, Lýbia, Jemen, Sýria, mohla na základe ako-takých sociálnych práv sama získať vzdelanie a prehľad a dnes požaduje aj viac ako iba "občianske práva" západného typu.
A keď videli, čo sa stalo v Lýbii, kde boli pre zmenu sociálne práva dosť vzhľadom k africkej úrovni vysoké, ako demokratické západné krajiny bojujú o "občianske a ľudské práva" bombardovaním Lýbie, tak už vedia, kam sa to zvrhlo.
Otázkou zostáva, kam sa ich revolty poberú po tejto ukážke "vymáhania občianskych práv" a čo si o tom všetkom pomyslí vzdelaná a mysliaca generácia našincov, európanov, ktorí VIDIA, že bombardéry občianske práva nastoliť nedokážu.
Kto si prvý z politikov Európy položí ruku na ústa a prehlási: "Bože, čo sme to urobili?". Viete, že existujú tri druhy spoločenských práv človeka, faktom je, že sa postupne od konca 19.storočia konštituovali, dovtedy akosi platili iné práva.
Američania a NATO hlavne chceli, aby sa v "totalitách", teda krajinách otvorene sa hlásiacich k diktatúre proletariátu, dodržiavali občianske práva aj tých, ktorí boli počas diktatúry proletariátu postihnutí práve tým, že im boli odobraté majetky, vzhľadom na ich odpor alebo nesúhlas s politikou a režimom socialistického štátu boli prenasledovaní a diskriminovaní.
Akosi sa automaticky prehliadlo, že určitý štandart sociálnych práv bol zachovaný a že väčšinou predtým počas vojny či pred vojnou práve tieto vrstvy spoločnosti dosť obmedzovali aj tie občianske a sociálne práva tých nemajetných.
Krajiny sovietskeho bloku zas presadzovali, aby sa v "demokraciách", ktoré vtedy otvorene nazývali imperialistickým svetom, vyspelé kapitalistické krajiny či krajiny tretieho sveta, začali dodržiavať občianske a ľudské práva pre všetkých, nielen pre tých, ktorí sú majetní.
Tie sedemdesiate roky boli plné ušľachtilého úsilia, ktoré sa ale trvaním a pokračovaním studenej vojny medzi USA a ZSSR, medzi NATO a Varšavskou zmluvou, zvrhli na vzájomné obviňovanie a podozrievanie.
Rozpad socialistických štátov, ako sa dnes ukazuje, nenašiel odozvu v naplnení občianskych práv tak ako si to účastníci Helsinského dohovoru dohodli.
V krajinách, ktoré sa transformovali na "demokratické" a tvrdo konštatujem, že ktoré sa vrátili k reštaurovaniu kapitalizmu a likvidácii socializmu, sa naďalej nedodržujú helsinským procesom hlásané občianske práva, i keď majú k tomu vybudované všetky inštitúcie a definujú sa ako "právny štát".
Potláčajú sa občianske práva, pretože médiá sú manipulované, zastupiteľská demokracia nefunguje a "právny štát" sa stal pojmom pre definovanie hesla, že kto má peniaze, ten má aj právo.
Vyššiu účinnosť občianskych práv sa usilujú dosiahnuť nevládne organizácie a občianske združenia ako samotný štátny aparát. Ľudské práva, tie predsa musia vychádzať aj z rešpektovania určitej úrovne sociálnych práv a zas, v transformujúcich sa spoločnostiach bol zaznamenaný úpadok sociálnych práv, definovaných kedysi socialistickým štátom ako právo na bezplatné vzdelanie, zdravotnícku starostlivosť, bezpečnosť, právo na prácu, právo na bývanie, právo na sociálne služby v starobe a v detstve, to všetko upadlo vplyvom "prázdynch kás" alebo vplyvom neoliberálnych politík.
Je to len môj názor, ale myslím, že tí, čo sa búria dnes v arabskom svete, sú potomkovia chudoby, ktorá počas "nekapitalistického" vývoja v krajinách ako Egypt, Lýbia, Jemen, Sýria, mohla na základe ako-takých sociálnych práv sama získať vzdelanie a prehľad a dnes požaduje aj viac ako iba "občianske práva" západného typu.
A keď videli, čo sa stalo v Lýbii, kde boli pre zmenu sociálne práva dosť vzhľadom k africkej úrovni vysoké, ako demokratické západné krajiny bojujú o "občianske a ľudské práva" bombardovaním Lýbie, tak už vedia, kam sa to zvrhlo.
Otázkou zostáva, kam sa ich revolty poberú po tejto ukážke "vymáhania občianskych práv" a čo si o tom všetkom pomyslí vzdelaná a mysliaca generácia našincov, európanov, ktorí VIDIA, že bombardéry občianske práva nastoliť nedokážu.
Kto si prvý z politikov Európy položí ruku na ústa a prehlási: "Bože, čo sme to urobili?". Viete, že existujú tri druhy spoločenských práv človeka, faktom je, že sa postupne od konca 19.storočia konštituovali, dovtedy akosi platili iné práva.
Blogy a statusy
Najčítanejšie
Odporúčame
Brigita Schmögnerová:
Navždy v Hegerovom Kocúrkove?
Roberto Savio:
Úvahy proti proudu
Jan Keller:
Proč to táhnou Piráti se Starosty
Jan Campbell:
Vznešeně ke svému konci
Jaroslav Daniška:
Litva by mala pri Kaliningrade rýchlo otočiť
P.C. Roberts:
Jaká je budoucnost Ukrajiny
Ivan Hoffman:
Rozum z núdze. Pokrok ako luxus