SDKÚ na ceste k totalitnej strane
Slovenská demokratická a kresťanská únia – DS je strana, ktorá už dlhšie obdobie potvrdzuje, že je „tehotná“ extrémizmom a totalitnými prejavmi. Hoci je to odvážne tvrdenie, možno preň nájsť dostatok argumentov. Existuje minimálne desať dôvodov (príznakov), ktoré tomu nasvedčujú. Prvým je striktná oddanosť radikálnej ideológii neoliberalizmu, ktorá sa vymyká európskej praxi a hrubo narušuje základný konsenzus o sociálnom štáte, ktorý v EÚ pretrváva od druhej svetovej vojny. Totalitná ideológia Totalitná ideológia je prvým predpokladom každej totalitnej strany a SDKÚ-DS má v tomto smere na slovenskej politickej scéne najbližšie k fanatickému a nekritickému prijímaniu určitého súboru dogiem, ktoré ponúka dnešný neoliberalizmus. Druhým dôvodom je základná charakteristika spomínanej ideológie, ktorou je nekompromisné presadzovanie záujmov konkrétnej sociálnej skupiny. V prípade SDKÚ je to jednostranný akcent na úzke záujmy vyššej triedy veľkopodnikateľov a nadmieru bohatých vrstiev. O tom svedčia kroky tejto strany, kým sedela vo vláde. Presadila tzv. rovnú daň a stačí sa len pozrieť, koľko na nej získali bohatší daňoví poplatníci a koľko na nej získali bežní občania. Majetnejšie triedy na odbúraní progresívneho zdaňovania získavajú mesačne desiatky tisíc korún a ich dane sú dnes polovičné. Ľudia s priemernými platmi na tom nezískali nič. A tí chudobnejší na tom stratili. To isté platí pre dôchodkovú reformu, ktorá radikálne zúžila solidaritu v dôchodkovom systéme. Druhý pilier znamená, že bohatí budú bohatšími a chudobní chudobnejšími. V záujme koho je takýto stav? Rozbitie tripartity či privatizácia strategických podnikov sú ďalšie jasné dôkazy o tom, v čom úzkom záujme bola politika SDKÚ. V záujme maximálnej spoločenskej nerovnosti, ktorá by v konečnom dôsledku vyústila do desivej predstavy istého pána Šigaleva, postavy z Dostojevského Besov. Čierno-biele videnie politiky Tretí dôvod úzko súvisí s prvými dvoma. Je ním snaha o totálnu ideologizáciu politiky. Politický program prestáva byť presvedčením o správnosti určitých politických krokov, ale stáva sa akýmsi politickým náboženstvom. Na každý spoločenský problém sa nazerá cez prizmu vernosti určitým neoliberálnym dogmám. Medzi ne patria predpoklady, že štát je zlý vlastník, že vlastnícka sloboda je najvyššou hodnotou, že snaha o sociálny zmier je trestaním úspešných a podobne. Tieto ideologické postuláty vníma SDKÚ-DS ako totalitné pravdy, prostredníctvom ktorých sa meria akýkoľvek spoločenský problém. Do verejnosti svoje presvedčenia vnáša ako sväté pravdy, ktorých spochybnenie označuje ako čosi nebezpečné. Takýto postoj často ústi do politického terorizmu. Na to nadväzuje štvrtá črta, ktorú zdieľa SDKÚ s typickými totalitnými stranami. Je ňou všeobecná akceptácia schémy priateľ – nepriateľ. Takéto vnímanie politiky ústi do nenávistných postojov voči politickým oponentom, prípadne ich označovanie za obrovskú hrozbu pre spoločnosť. Takýmto spôsobom postupoval aj Adolf Hitler, keď strašil nemeckú verejnosť hrozbou nástupu komunizmu a označovaním všetkých svojich nepriateľov za komunistov a židoboľševikov. Tento postup prijíma aj SDKÚ, keď štandardnú vládnucu sociálno-demokratickú stranu označuje termínmi „boľševická“, „komunistická“ atď., pričom medzi svojich voličov zasieva atmosféru strachu. Stranícke čistky Piata črta typických totalitných strán je úsilie o totalitnú indoktrináciu verejnosti. Ide o rôzne mechanizmy manipulácie, ktoré sa darí podsúvať občanom vďaka spriazneným médiám a majiteľom mediálnych korporácií. V tomto ohľade je činnosť SDKÚ nadmieru úspešná, hoci dôvodom ani tak nie je vlastné úsilie strany, ako skôr príbuznosť záujmov, ktoré strana obhajuje a záujmov, ktoré s ňou zdieľajú vlastníci mediálnych korporácií. Ďalšie tri črty začala SDKÚ využívať najmä v poslednom období. Sú nimi totalitné postupy smerom dovnútra vlastnej strany (vylúčenie bratislavských organizácií SDKÚ), snaha o totálnu mobilizáciu svojich sympatizantov proti krokom politických oponentov (decembrové vyhrážanie občianskymi nepokojmi) a začlenenie symbolického násilia do politického zápasu (vydieranie Lisabonskou zmluvou). Predovšetkým totalitné praktiky Mikuláša Dzurindu, ktorý neváhal za iný názor vylúčiť z SDKÚ celé stranícke organizácie, potvrdzujú nezdravú atmosféru vo vnútri tejto strany. Hromadné vylučovanie členov, stranícke súdy, kult osobnosti lídra strany. Človek až nadobúda pocit, akoby sa v čase posunul naspäť do 50-tych rokov. Otázka je, či lídri SDKÚ neplánujú zakomponovať do svojich stanov popravné čaty či stranícke gulagy. Politický terorizmus Vyhrážanie pouličnými nepokojmi na sklonku minulého roka dokazuje, že SDKÚ síce má totalitné ambície, ale našťastie zďaleka nemá potenciál na presadenie takýchto ambícií. Na pouličné nepokoje musela rezignovať, pretože evidentne nemala dostatok kapacít, aby do ulíc vytiahla čo i len posledné zvyšky svojich priaznivcov. Pikantné je, že do ulíc napokon vyšli iba bratislavské organizácie SDKÚ, no nie proti Robertovi Ficovi, ale proti Dzurindovi. Najnebezpečnejším prejavom totalitných strán, ktoré nemajú v rukách moc, je používanie násilia a teroristických činov na jej získanie. V prípade SDKÚ zatiaľ, našťastiek, pozorujeme iba symbolické násilie v podobe vydierania slovenskej spoločnosti a celej Európskej únie prostredníctvom Lisabonskej zmluvy. Takéto praktiky využívajú skôr malé extrémistické strany v západnej Európe. Na Slovensku je však vydieranie paradoxne doménou najsilnejšej opozičnej strany, ktorá sa navonok pýši svojou oddanosťou demokracii. Presný opak je pravdou. A to je ďalší impulz k tomu, aby sme SDKÚ radili medzi strany smerujúce k extrémizmu a totalitarizmu, a nie medzi štandardné demokratické strany. Fašistický vzor Napokon, posledné dva dôvody, majú skôr medzinárodný charakter. Totalitné strany v malých štátoch zväčša nasledujú „veľkého brata“ v podobe nejakej drancujúcej veľmoci. Tak to bolo aj v prípade HSĽS a nacistického Nemecka. SDKÚ počas svojej vlády dokazovala, že Slovensko chápe ako satelit Spojených štátov amerických a neváha ponúknuť ani svoju armádu na obhajobu amerických „ropných“ záujmov v Iraku. S tým súvisí aj desiata vlastnosť, ktorá naznačuje spätosť SDKÚ s totalitnými stranami. Väčšina demokratických strán si ako vzory svojej politiky vyberá štandardné demokratické režimy. V prípade SMER-u je to Švédsko a väčšina sociálnych štátov EÚ. V prípade SDKÚ je to však nešťastný vzor Pinochetovho Chile, ktoré svoju dôchodkovú reformu a ďalšie neoliberálne kroky zavádzalo vo fašistickom prostredí. Existuje viacero intencií, že SDKÚ je nielenže tehotná extrémistickými a totalitnými prejavmi, ale navyše sa už blíži do pomyselného deviateho mesiaca tehotenstva. Na rozdiel od nej je strana SMER-SD, ktorú „dzurindovci“ zvyknú označovať za „boľševikov“, nadmieru umiernená, pragmatická a nerigidná. Sociálni demokrati nie sú fanatickými zástancami žiadnej ideológie, ide im o rovnováhu záujmov. Nepoužívajú neštandardné politické nástroje, nestrania úzkej spoločenskej triede a nasledujú príklady štandardných demokracií v EÚ. Ak je teda niekto na slovenskej politickej scéne „boľševický“, potom sú to skôr „modrí boľševici“ z SDKÚ-DS. Autorka je publicistka
