Zbytočne spolitizovaná diskusia

Minulý týždeň schválila NR SR nový tlačový zákon, ktorý upravuje práva a povinnosti vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr pri získavaní a šírení informácií. Chýbala však k nemu odborná diskusia napriek tomu, že sme sa usilovali vyjsť kritikom viacerými pozmeňovacími návrhmi v ústrety. Zdá sa mi, že diskusia bola zbytočne spolitizovaná najmä preto, lebo väčšina v skutočnosti nevie, čo zákon vlastne upravuje a v čom sme práva novinárov dokonca rozšírili. Právo na opravu a dodatočné oznámenie poznal už doterajší zákon. Nový zákon zaviedol ďalší nástroj, a to toľko kritizované právo na odpoveď. Významnou zmenou však je, že novinári už majú nie právo, ale dokonca povinnosť chrániť svoje zdroje informácií. Zrušili sme pokuty Vládna koalícia pripravila k tlačovému zákonu pozmeňujúce návrhy, ktoré zmenili niektoré kritizované ustanovenia. Dosť podstatným zásahom do pôvodného (ministerského) návrhu zákona bolo vypustenie paragrafu 6 ods.1. Išlo o silne medializované právo ministerstva kultúry dávať médiám pokuty. Menej sa už hovorilo o tom, že túto možnosť ministerstvu kultúry dával aj doteraz platný zákon podľa novely, ktorú si odsúhlasila Dzurindova vláda. A Dzurindova vláda túto pokutu dokonca stanovila v desaťnásobne vyššej čiastke. Hoci poslanci opozície sa tak dostali do očividnej schizofrénie, vládna koalícia nemala problém tento paragraf z tlačového zákona vypustiť. Pokiaľ ide o právo na odpoveď, možno skonštatovať jediné: právo na odpoveď je štandardný inštitút vo väčšine európskych krajín. Dokonca je súčasťou niektorých európskych ústav. Navyše – a to treba zdôrazniť – zákon dáva vydavateľovi možnosť odpoveď odmietnuť a potom rozhodne súd. Čiže – ako je zrejmé – nejde o nijaký drakonický zákon a právo na odpoveď bolo iba zámienkou opozície na nečisté politické hry. Je mi ľúto, že kvôli opozícii sa diskusia o tlačovom zákone spolitizovala. Rozumiem, že SDKÚ-DS potrebovala prekryť vlastný problém so slobodou slova a prejavu vo vnútri strany. Ale zneužívať na tento cieľ diskusiu o tlačovom zákone a dokonca Lisabonskej zmluve, to je skutočne nepochopiteľné. Postup SDKÚ-DS vo vzťahu k tlačovému zákonu ma mrzí o to viac, že som sa výrazne podieľal na pozmeňujúcich návrhoch k tlačovému zákonu, čo bol jasný dôkaz, že sme boli ako vládna koalícia otvorení zmenám a odbornej diskusii o tlačovom zákone. Opozícia zaspala Pozmeňujúce návrhy, ktoré som v parlamente predložil a ktoré boli schválené, smerovali k tomu, aby bol tlačový zákon pre občanov, ale aby zároveň nepoškodzoval vydavateľov. Niektoré z mojich pripomienok boli motivované aj diskusnými príspevkami opozície. Navrhol som rozšíriť ochranu zdroja aj na novinárov pracujúcich v pozícii živnostníkov alebo v slobodnom povolaní. Ďalší môj pozmeňujúci návrh prelamuje povinnosť ochrany zdroja v prípade, keď ide o zákonnú povinnosť zabrániť spáchaniu trestného činu. Iné dve pripomienky z mojej dielne technicky uľahčujú grafické spracovanie strany v periodickej tlači. Upúšťa sa od požiadavky zhodnej veľkosti nadpisu (titulku) opravy vo vzťahu k nadpisu (titulku) uverejneného článku. To isté platí o dodatočnom oznámení. Skrátka, moje návrhy boli ústretové a smerovali k rovnováhe práv médií a občanov. Tvrdohlavý v diskusii o tlačovom zákone teda rozhodne nebol SMER-SD, ale naopak, SDKÚ-DS. V súvislosti s ratifikovaním Lisabonskej zmluvy, prostredníctvom ktorej opozícia kontaminovala diskusiu o tlačovom zákone, by som rád pripomenul, že aj SMER-SD bol svojho času v opozícii, a to v čase, keď bolo na Slovensku referendum o vstupe do EÚ. Napriek tomu však aktívne vyzýval svojich voličov, aby sa na ňom zúčastnili. Svoj postoj pritom SMER-SD nepodmieňoval ničím, respektíve nijakými zmenami zákonov, voči ktorým sme mali výhrady. Keď sa nám nepozdával zákon o sociálnych dávkach, správali sme sa štandardne a obrátili sme sa na Ústavný súd. A ten potvrdil jeho protiústavnosť. Preto súčasná vláda a parlament tieto protiústavné rozhodnutia napravila. Takto má vyzerať štandardná demokratická opozičná politika. Naopak, to, čo predviedla SDKÚ-DS, je v politike bezprecedentným porušením základných demokratických prostriedkov parlamentného zápolenia. V celej kauze okolo Lisabonskej zmluvy je podstatný výsledok, ktorý sa zapíše do učebníc dejepisu. Pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve poslanci SMER-SD túto zmluvu podporili a vyslovili sa tak, konzistentne so svojimi predošlými postojmi, za ďalší rozvoj Európskej únie. Naopak, poslanci SDKÚ a KDH zmluvu odmietli podporiť. Nemožno k tomu povedať nič viac, ako to, že je to vecou ich (ne)zodpovednosti pred občanmi Slovenska, ale aj Európy. Môj názor je, že tieto strany vo svojej opozičnej eufórii doslova prespali odbornú diskusiu o tlačovom zákone a potom prespali aj historické hlasovanie o ďalšej budúcnosti Európy. A toto ich vajatanie môže mať obrovské dôsledky na ich dôveryhodnosť nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii. Autor je poslanec NR SR za SMER-SD