Som slovenská uhorka

Jeden môj dávny príbuzný napísal po nemecky históriu Cigánov v Uhorsku. Podaktorí jeho potomkovia už na Slovensku nežijú, ale nie preto, že boli, podobne ako on svetobežníkmi, ale preto, že si dovolili hovoriť po nemecky aj po vojne. Iní jeho potomkovia už hovorili aj písali po slovensky a museli sa naučiť šikovne preskakovať bučky, pretože slovenskou krvou podpísali Memorandum národa slovenského. Ktosi iný z mojej rodiny žil ukrytý hlboko v horách, uchránený pred nájazdmi divých Maďarov stáročia tlačil kapustu, oral starootcovskú roľu, do škôl nechodil, kde by arpádovčine pričuchol, a predsa – mal prekrásne maďarské priezvisko. Nenadarmo sa hovorí, že láska hory prenáša... Mimochodom, k tým Maďarom. Odjakživa sme počúvali, že kultúru nemali, lebo boli nomádi, a až od nás, usadlého obyvateľstva, ľuďmi sa naučili byť. Za všetkých si to zlizol môj spolužiak Vojto. Ktovie, čo s ním je, toľko sa napočúval o „cigánskych mongolských Maďaroch“, že sa možno nakoniec skutočne presťahoval tam, kam ho „usadlé“ spolužiactvo posielalo, za Ural. Mne bol však tento „nomád“ blízky, veď i ten môj nemecký predok popísal o deťoch vetra samé krásne veci. Obohnaná duchmi predkov hovoriacich rôznymi jazykmi som rástla a rástla až zo mňa vyrástla rúča, uvedomelá slovenská deva. Potom však prišli čudné časy, rúču a uvedomelú slovenskú devu chceli zlomiť, chceli jej nahovoriť, že nie je slovenská, veď ten jej predok bol Nemec, veď ten pansláv preskakujúci bučky nepodpísal memorandum krvou slovenskou, lež českou, veď ten, koho vietor zavial na horské končiare, bol Maďar. Ani môj nos im nedal spať – ako deva rástla, podozrivo sa začal zahýbať smerom nadol. Ešte aj môj milý premilený sa usiloval zlomiť moje srdce na poznámky o tom, že Slováci vlastnej kultúry nemajú, šeptajúc mi nežne do uška: szeretlek, édes kiss lány... Horšie je, že ho zlomil. A vtedy na scénu nastúpila svokra. O svokrách a Maďaroch sa už popísala nejedna odstrašujúca veta. Niet však nad osobný zážitok. S mojou svokrou som v otázkach „rýdzosti“ zvádzala ľúty boj. Kým mne bola rýdzosť upieraná, o svojej ušľachtilej rýdzosti svokra nezapochybovala ani na chvíľu. Povedala som si, že to preskúmam. Bolože to výskania, keď som zo svokriných karát vytiahla tirolské eso! Takže ten rýdzi Maďar si to dojódloval až do Pozsonye! S tirolskou kartou zmôžem viac ako s maďarskou a začala som pokojnejšie spávať. Zdá sa, že aj svokra sa upokojila. Potom však začal iný červ klovať moje kosti. Od svokry som sa dozvedela, že keď prišli ruské tanky do Bratislavy, jej mama, žijúca na Podhradí, vítala Rusov maďarskou zástavou v domnienke, že sa vracajú Maďari narobiť so Slovákmi poriadky. Poriadky nastali, ale iné. Bratislava sa mala definitívne zmeniť na slovenské mesto a noví páni sa rozhodli zahladiť každú pamiatku na tých, ktorí im, podobne ako mne moja svokra, pili krv. Tristoročnú kúriu na Podhradí zbúrali, svokrinu mamu vysťahovali na sídlisko, kde od žiaľu za podhradským nábrežím zomrela. Keď medzi nami vášne rýdzosti ochladli, svokra mi prezradila, že v tom dome nebývala len jej mama, ale aj Jozef Ignác Bajza. Zaujímajúc sa o historické stavby na Slovensku som neskôr odhalila, že nielen spomienka na jódlujúce maďarské svokry mala byť zahladená, ale aj na tých, ktorí podpisovali memorandum. Minule sa ma kamarát opýtal, vraj aký význam majú pamiatky dnes. Nuž taký, aby sme si konečne uvedomili, že – slovami Jána Smreka – v jedno slnko zrieme, že inakší nebudeme. Najradšej by som zvolala: Som slovenská Uhorka! Len škoda, že v maďarčine by to nedávalo zmysel a v slovenčine by mi za to niekto mohol rozbiť ústa.