Snaha o čisté dielo

Na prvý pohľad sa tvorba Miroslava Brooša, absolventa Akadémie výtvarných umení v Sofii, ktorého diela sú v zbierkach Ministerstva kultúry SR, v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici či v Galérii P.M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, delí na líniu maľby na jednej strane a líniu objektu, performancie a inštalácie na strane druhej. Druhý pohľad nám však ukáže, že obe línie spolu súvisia a navzájom na seba odkazujú. Sú pendantmi (Zdvihnuté zo zeme, 1988 – 2004) na pozadí snahy autora o úplné a čisté dielo zbavené nánosov komunikácie a umelého symbolizmu. Vo svojich maliarskych cykloch (napr. Portréty ľudí, 1989 – 2003, Ľudia a prostredie, 1991 – 2003) nás privádza až k hraniciam tohto média. Témy bežného života, k akým Miroslav Brooš inklinuje, sa v médiu maľby „splošťujú“ na znakový odkaz bez hmatateľného vzťahu k pôvodnej skutočnosti. V tomto bode sa objavuje súvislosť medzi jeho maliarskou tvorbou a voľnou textilnou tvorbou. Textil v podobe plátna je tým, čoho existencia sa v tradičnej maľbe skrýva a potláča v prospech reprezentácie. V tvorbe Miroslava Brooša sa textil oslobodzuje a stáva sa procesom, materiálom a objektom, schopným prinášať vlastné a nové významy. Skúmanie vzťahu umenia a života v tvorbe objektov sa najlepšie odráža v komplexnom prístupe, ktorý chápe objekt v širších priestorových a časových súvislostiach. Autonómny objekt sa tak dostáva do vzťahov k prostrediu v podobe environmentu či inštalácie (Zapchaté rúry, 2004), ale aj k procesom ich vzniku a hlbšej materiálovej štruktúre. To sa odráža v charaktere diel a v dôraze na konceptuálny rozmer použitých materiálov, ktorými sú v jeho tvorbe okrem textilu aj papier a zem. Všetky autorove objekty reagujú na prostredie, v ktorom sú vystavované, prinajmenšom tým, ako sú nainštalované (Plody papiera, 2005). Často ich však vytvára priamo pre konkrétny priestor alebo miesto (Cesta do prázdna, 1994). Rovnako dôležitý je však aj materiál, z ktorého sú vytvorené. Môžeme si byť istí, že textil je v prvom rade textilom, papier v prvom rade papierom a zem zemou. Až následne, prostredníctvom spôsobu manipulácie a narábania s materiálom, sa objekty môžu stať odkazom na niečo iné. Každý úkon, ktorému autor materiál podrobil počas tvorby, nesie význam (Rozrezané otvorené, 1994 -2005). Materiál je konštruovaný do nových celkov tkaním, akumuláciou, opakovaním alebo dekonštruovaný až na najmenšie detaily páraním, rezaním či pálením. Tak vznikajú znaky materiálového jazyka, ktorým sú vyjadriteľné univerzálne vzťahy človeka a jeho prírodného, ale aj sociálneho prostredia. Prirodzene, taký prístup vedie k problému času a procesuálnemu chápaniu tvorby, čoho príkladom môže byť stále otvorený cyklus Prenášanie zeme (od 1993). Pedagogická činnosť Miroslava Brooša je pretkaná (Zastavme sa zatkajme sa, 1993) s jeho voľnou tvorbou práve procesuálnym chápaním umenia a konceptuálnou prácou s materiálmi. O prínose tohto pretkávania svedčí veľa vynikajúcich študentských prác, ktoré vznikli pod jeho vedením.