Žiadny Shangri-La
Médiá nás ovplyvňujú rôznymi príbehmi. Jeden z nich je o tom, ako to chodí v Tibete. Čínska ľudová republika, ktorá Tibet ilegálne okupuje od roku 1949, sa po desaťročia dopúšťa brutálneho a systematického ničenia tibetského náboženstva, ako aj samotných obyvateľov Tibetu. Ich protesty proti čínskej okupácii boli v súčasnosti opäť potlačené vojenskou silou. Keďže Čína je v roku 2008 hostiteľkou olympijských hier, je povinnosťou nás všetkých, ktorí milujeme demokraciu a slobodu, vykonávať nátlak na Čínu, aby obyvateľom Tibetu vrátila všetko, o čo ich pripravila. Krajine s takým ponurým registrom ľudských práv nemožno dovoliť, aby zneužila vznešené olympijské predstavenie na vylepšenie svojho obrazu. Ako by mali konať naše vlády? Majú, ako tradične, pristúpiť na ekonomický pragmatizmus, alebo naberú morálnu silu, aby nadradili etické a politické hodnoty krátkodobým ekonomickým záujmom? Čo sa týka príbehu „dobrých a zlých chlapcov“, je to oveľa zložitejšie. Nie je pravda, že Tibet bol samostatnou krajinou do roku 1949, kedy ho náhle začala okupovať Čína. Vzťahy medzi Tibetom a Čínou majú zložité a komplikované dejiny, v ktorých Čína často zohrávala úlohu protektorskej vrchnosti, veď antikomunistický Kuomintang rovnako trval na čínskej zvrchovanosti nad Tibetom. Tibet pred rokom 1949 nebol Shangri-La, ale extrémne krutou feudálnou spoločnosťou, ktorá bola chudobná, ktorej obyvatelia sa priemerne dožívali okolo 30 rokov, ktorá bola skorumpo-vaná a rozdelená občianskymi vojnami. Posledná takáto vojna medzi dvomi rehoľnými frakciami sa odohrávala v roku 1948, kedy už na dvere klopala Červená armáda. Keďže sa vládnuca elita obávala nepokojov a rozpadu, zakazovala priemyselný rozvoj; napríklad kovy sa museli dovážať z Indie. Od začiatku päťdesiatych rokov sa začalo zasahovanie CIA, ktorá vyvolávala v Tibete protičínske nepokoje. Čínske obavy zo zahraničných snáh o destabilizáciu Tibetu preto nie sú nezmyselné. Ani kultúrna revolúcia, ktorá spustošila tibetské kláštory, nebola dovozom z Číny; do Tibetu prišlo menej než sto červených gardistov. Zbedačené davy mládeže, ktoré vypaľovali kláštory, tvorili takmer výlučne obyvatelia Tibetu. Ako sa dozvedáme z televízie, v súčasnosti už v Tibete nejde o pokojný „duchovný“ protest mníchov, podobný protestu v Barme minulý rok, ale o zabíjanie nevinných čínskych prisťahovalcov a vypaľovanie ich obchodov. Čína v skutočnosti vynaložila značné investície do ekonomického napredovania Tibetu, do jeho infraštruktúry, vzdelávania a zdravotníckych služieb. Na rovinu povedané, priemerný obyvateľ Tibetu napriek nepopierateľnému čínskemu útlaku krajiny nikdy nemal takúto vysokú životnú úroveň. Väčšia chudoba je v čínskych západných poľnohospodárskych provinciách, či už ide o detskú otrockú prácu v továrňach z tehál, ohavné podmienky vo väzniciach a podobne. Čína v posledných rokoch svoju stratégiu v Tibete zmenila, odpolitizované náboženstvo sa v súčasnosti toleruje, ba dokonca podporuje. Čína sa teraz viac spolieha na etnickú a ekonomickú kolonizáciu, než na vojenské násilie, Lhasu premieňa na čínsku verziu divokého západu, v rámci ktorej sa karaokové bary striedajú s buddhistickými tematickými parkami pre zahraničných turistov. Za predstavou čínskych vojakov a policajtov terorizujúcich buddhistických mníchov sa vlastne skrýva vysoko výkonná socio-ekonomická transformácia v americkom štýle. Za jedno až dve desaťročia bude postavenie obyvateľov Tibetu redukované na postavenie „rodených Američanov“ (Indiánov – pozn. L.H.) v Spojených štátoch amerických. Zdá sa, že čínskym komunistom sa to konečne podarilo: čo znamená tajná polícia, internačné tábory a ničenie starých pamiatok v porovnaní s mocou divokého kapitalizmu? Jedna z hlavných príčin, prečo sa ľudia na Západe podieľajú na protestoch proti Číne, je ideologická. Tibetský buddhizmus, ako ho obratne propaguje dalajláma, predstavuje jeden z hlavných styčných bodov pre hedonistickú spiritualitu New Age, ktorá je v súčasnosti veľmi populárna. Tibet sa stal mýtickou entitou, vo vzťahu ku ktorej projektujeme svoje sny. Pokiaľ ľudia trúchlia nad stratou autentického tibetského spôsobu života, neznamená to, že by sa starali o skutočných obyvateľov Tibetu. Očakávajú od nich, že nás budú inšpirovať autentickou duchovnosťou, aby sme mohli naďalej hrať našu šialenú konzumentskú hru. Gilles Deleuze napísal: „Keď do jedného sna pridávate z druhého, klamete sa“. Protestujúci proti Číne oprávnene odporujú mottu Olympijských hier v Pekingu – „Jeden svet, jeden sen“ mottom „Jeden svet, veľa snov“, ale mali by si uvedomiť, že obyvateľov Tibetu uväznili vo svojom vlastnom sne. Často si kladieme otázku: keď už došlo k výbuchu kapitalizmu v Číne, kedy sa tam presadí demokracia ako „prirodzená“ forma politickej organizácie vo vzťahu ku kapitalizmu? Otázka sa často kladie iným spôsobom: v akom rozsahu by sa urýchlilo napredovanie Číny v kombinácii s politickou demokraciou? Sme oprávnení tak ľahkovážne vytyčovať predpoklady? Pred niekoľkými rokmi Ralf Dahrendorf v televíznom rozhovore poukázal na súvislosť medzi narastajúcou nedôverou k demokracii v postkomunistickej východnej Európe a situáciou po revolučnej zmene, kedy cesta k novej prosperite vedie cez „slzavé údolie“. Po páde socializmu sa musel rozpadnúť síce obmedzený, ale reálny systém socialistického blahobytu, pričom tieto prvé kroky sú nevyhnutne bolestivé. K tomu istému dochádza v západnej Európe, kde si prechod od modelu štátu blahobytu k novej globálnej ekonomike vyžaduje bolestivé odriekanie, menej bezpečnosti, menej záruk sociálnej starostlivosti. Podľa Dahrendorfa tento prechod trvá dlhšie než priemerné obdobie medzi demokratickými voľbami, čo vyvoláva značné úsilie odsunúť tieto zmeny v mene krátkodobých volebných ziskov. Fareed Zakaria zdôraznil, že demokracia sa môže „uchytiť“ iba v ekonomicky rozvinutých krajinách, „unáhlená demokratizácia“ v rozvojových krajinách vyústi do populizmu, ktorý končí ekonomickou katastrofou a politickým despotizmom. Netreba sa čudovať, že momentálne ekonomicky najúspešnejšie krajiny tretieho sveta (Tchajwan, Južná Kórea, Chile) prijali úplnú demokraciu až po období autoritárskej vlády. Číňania nasledujú túto cestu a využívajú neobmedzenú autoritársku štátnu moc, aby kontrolovali sociálne náklady prechodu ku kapitalizmu. Čudesná kombinácia kapitalizmu a komunistickej vlády nepredstavuje absurdný, ale požehnaný paradox. Čína sa nevyvíja takým tempom napriek autoritárskej komunistickej vláde, ale práve vďaka takejto vláde. Dochádza pritom k ďalšiemu paradoxu. Čo ak sľúbené druhé štádium, demokracia nasledujúca po autoritárskom slzavom údolí, nikdy nenastane? Pravdepodobne nás v súvislosti s dnešnou Čínou najviac znepokojuje práve toto. Je to podozrenie, že autoritársky kapitalizmus nie je obyčajným pozostatkom našej minulosti, čiže procesu kapitalistickej akumulácie, ktorý sa v Európe odohral od 16. do 18. storočia, ale znamením budúcnosti. Čo ak kombinácia ázijského biča a európskeho akciového trhu bude ekonomicky efektívnejšia než liberálny kapitalizmus? Čo ak demokracia, ako ju poznáme, prestala byť podmienkou a motorom ekonomického rozvoja, ale stala sa jeho prekážkou? Uverejnené na http://www.lrb.co.uk/letters/ Preložil Ladislav Hohoš Slavoj Žižek je známy filozof slovinského pôvodu, pôsobí vo Veľkej Británii a USA. V českom preklade vyšli Nepolapitelný subjekt (2007) a Mluvil tu někdo o totalitarismu? (2007)
