Privatizačná skúška sociálne orientovanej vlády
Už dvakrát stiahla vláda SR zo svojho rokovania materiál, ktorý má určiť podmienky na financovanie z európskych fondov pre projekty vodovodov a kanalizácií tam, kde prebehla privatizácia. Prevádzku zabezpečujú súkromné spoločnosti. Je to reakcia na stanovisko Európskej komisie (EK), ktorá nebude poskytovať financie z fondov Európskej únie (EÚ) v tých prípadoch, keď zmluva s prevádzkovateľom vyprší až po roku 2022. Takéto dlhodobé zmluvy totiž podľa Bruselu poskytujú prevádzkovateľom neprimerané zvýhodnenia a neférovo obmedzujú hospodársku súťaž. Pre vládu nastávajú horúce chvíle, pretože nech rozhodne akokoľvek, bude musieť na dobudovanie kanalizácií a čistiarní odpadových vôd vynaložiť oveľa viac financií, než doposiaľ predpokladala. Prípad sa začal v rokoch 2004 – 2005, keď obcami kontrolované firmy Podtatranská vodárenská spoločnosť a Stredoslovenská vodárenská spoločnosť vytvorili prevádzkové spoločnosti s cieľom odpredať ich súkromnej firme a odovzdať jej tak správu verejných vodovodov a kanalizácií. Firmou, ktorá v obidvoch prípadoch sprivatizovala prevádzkové spoločnosti, bola francúzska nadnárodná korporácia Veolia (predtým pôsobiaca pod menom Vivendi). Zároveň s predajom uzavreli materské firmy s prevádzkovými tzv. prevádzkové zmluvy. Na prvý pohľad by sa zdalo, že privatizácia prebehla v poriadku. Veď majetok v podobe vodovodov a kanalizácií privatizovaný nebol a ostal v spoločnostiach kontrolovanými samosprávami. Veolia kúpila „iba“ práva na ich prevádzkovanie. Dokonca materské vodárenské spoločnosti vypísali výberové konanie na privatizéra, napriek tomu, že zákony nič také nevyžadujú. Ale neúspešní konkurenti Veolie sa okamžite ozvali s námietkami proti „výberovým konaniam“ a s podozreniami, že výsledok bol vopred dohodnutý. Ukázalo sa však, že vďaka diere v legislatíve mohol byť privatizačný proces prakticky akýkoľvek a neexistuje žiadny účinný právny prostriedok na ochranu proti jeho manipuláciám. Súkromné firmy bez dotácií To je však iba časť problému. Oveľa väčšie komplikácie spôsobila skutočnosť, že obidve vodárenské spoločnosti získali ešte pred privatizáciou príspevky z fondu ISPA. Spolu išlo o 60 981 634 eur, celkové náklady štyroch projektov boli vyše 100 miliónov eur. Medzi podmienkami týchto grantov bolo aj to, že akékoľvek zmeny prevádzkového usporiadania – teda aj vytvorenie prevádzkovej spoločnosti a jej privatizáciu – vopred oznámia vodárenské spoločnosti a vláda SR Európskej komisii, ktorá tieto peniaze poskytla a budú sa o týchto zmenách vopred usilovať dosiahnuť dohodu. Toto ustanovenie je štandardnou súčasťou všetkých finančných memoránd pre projekty ISPA a Kohézneho fondu a jeho účelom je najmä zabrániť, aby finančná podpora EÚ neprispievala k neoprávnenému zvýhodneniu súkromného subjektu, ktorý by mohol z týchto peňazí profitovať. Ani Podtatranská, ani Stredoslovenská vodárenská spoločnosť a ani ministerstvo životného prostredia, ktoré je za tieto projekty zodpovedné, však EK vopred neinformovali a už vôbec sa neusilovali o dosiahnutie dohody. Rokovania medzi ministerstvom a EK sa začali vlastne až s krížikom po funuse, v roku 2006, keď už bolo o privatizácii definitívne rozhodnuté. Po preštudovaní privatizačných zmlúv došla EK k záveru, že neprimerane zvýhodňujú firmu Veolia, a to hlavne neúmerne dlhou, tridsaťročnou lehotou na prenájom a prevádzku vodárenskej infraštruktúry. Samozrejme, obe vodárenské spoločnosti sa usilovali presvedčiť, že nič neporušili, ale stanovisko EK bolo jasné: privatizáciou vodárenských prevádzkových spoločností došlo k zmene ovplyvňujúcej povahu alebo podmienky realizácie projektu a nie je zabezpečené riadne finančné riadenie pomoci. Napriek týmto faktom však EK nakoniec nepožadovala vrátenie už vyplatených financií, ale v decembri minulého roka povedala, že pre ďalšie financovanie bude platiť jasné pravidlo: vodárenské firmy, ktoré sprivatizovali svoju prevádzku na obdobie dlhšie ako do roku 2022, nebudú môcť získať žiadne prostriedky z európskych fondov. Toto pravidlo platí pre všetky krajiny a v Českej republike ho tamojšie ministerstvo životného prostredia akceptovalo. Konflikt firiem a Európskej komisie Slovenskej strane trvalo štyri mesiace, než dospela k návrhu, ktorý ministerstvo životného prostredia tento týždeň predkladá už po tretí raz na rokovanie vlády. Chybou zrejme bolo, že ministerstvo životného prostredia sa snažilo dosiahnuť dohodu s privatizovanými vodárenskými spoločnosťami a zriadilo na to pracovnú skupinu. No všetkým zúčastneným bolo ešte pred začiatkom dohadovania v pracovnej skupine jasné, že k dohode nemôže prísť. Veolia totiž striktne odmieta pristúpiť na akékoľvek skrátenie prevádzkových zmlúv. Vláda tak má na stole v podstate dve alternatívy: 1. netrvať na skrátení prevádzkových zmlúv a iba privatizovaným vodárňam znížiť dotáciu z európskych fondov podľa toho, na ako dlho je uzavretá prevádzková zmluva – čím dlhšia zmluva, tým menej financií, 2. nepovoliť žiadne dotácie z fondov EÚ pre vodárenské firmy, ktoré majú prevádzkové zmluvy uzavreté na dlhšiu dobu ako do roku 2022, pri prevádzkových zmluvách, ktoré vypršia pred rokom 2017, naopak poskytnúť plnú čiastku, a pri zmluvách, ktoré končia platnosť medzi rokmi 2017 a 2022, poskytnúť iba znížené dotácie. Pochopiteľne, že vodárenské spoločnosti presadzujú prvú alternatívu a ich advokátom pri týchto rokovaniach sú zástupcovia Združenia miest a obcí, ktoré ako keby boli hovorcom súkromných vodárenských firiem. Pre EK je však prvá alternatíva neprijateľná. To jednoznačne potvrdila aj komisárka Danuta Huebnerová na stretnutiach s predstaviteľmi slovenskej vlády. Ale aj v druhej alternatíve bude musieť slovenská strana urobiť zmeny, pretože EK vo svojom stanovisku hovorí o roku 2015 ako o hranici pre priznanie plnej dotácie. Kto má maslo na hlave? Toto všetko by však bolo len politickou hrou, ak by pred Slovenskom nestáli záväzky vyplývajúce z dohody o vstupe do EÚ. Podľa nich musia do konca roka 2010 všetky sídla nad 10-tisíc obyvateľov zabezpečiť čistenie odpadových vôd. Sídelných aglomerácií od 2000 do 10-tisíc obyvateľov sa týka termín konca roka 2015. Ak by tieto podmienky Slovensko nesplnilo, hrozila by mu pokuta 725-tisíc eur zo strany EK a penále vo výške až niekoľko desaťtisíc euro za každý deň neplnenia týchto podmienok. Treba povedať, že to boli predovšetkým predchádzajúce vlády, ktoré ignorovali potreby štátneho financovania vodovodov a kanalizácií a spoliehali sa na fondy EÚ a na privatizáciu vodárenských firiem. Vládne uznesenia tak boli pre samosprávy pokynom, že má pre privatizáciu otvorené dvere a pre nadnárodné vodárenské firmy zrejmý signál, že môžu u starostov lobovať. Nikomu zo zodpovedných zrejme nedošlo, že privatizácia sa za istých okolností môže vylučovať s dotáciami z európskych fondov. Zaujímavé v tejto súvislosti je, ako na lobovanie Veolie reagovali rôzne politicky zafarbené samosprávy. Bratislavské zastupiteľstvo, v ktorom majú prevahu pravicové politické strany, privatizáciu odmietlo. Naopak na strednom Slovensku privatizácia prešla, aj keď medzi tamojšími primátormi a poslancami majú silné slovo strany hlásiace sa k ľavicovým princípom. Vláda tak bude musieť vyriešiť nepríjemný problém. Podľa programového vyhlásenia je jej cieľom „podporovať rovnováhu medzi verejnými záujmami a záujmami súkromnými, najmä ekonomického charakteru“. Tento týždeň sa tak ukáže, ako si túto rovnováhu predstavuje. Je však zrejmé, že privatizované vodárne si kvôli vlastným chybám budú musieť na svoje investície hľadať iné financie než európske fondy. Že na to doplatia obyvatelia, to vieme tiež. Autor je programový koordinátor organizácie Priatelia Zeme-CEPA
