Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo I.
„To, čo robí príroda naslepo, pomaly a bezcitne, môže človek urobiť prezieravo, rýchlo a s citom“, napísal vo svojej knihe s názvom Pátranie po ľudských vlohách Francis Galton. Práve v tejto knihe, ktorá vyšla v roku 1883, zavádza novú vednú disciplínu s názvom eugenika. Názov sa skladá z dvoch gréckych slov. Eu znamená dobrý a genos znamená rod. Začiatkom dvadsiateho storočia sa pod vplyvom Nemecka ujal aj iný názov: rasová hygiena. Galton samozrejme nebol prvý, kto sa zaoberal šľachtením človeka a zamýšľal sa nad tým, aké spoločenské mechanizmy by umožnili vylepšovanie jeho prirodzenosti, nadania a vlôh. Segregácia, zabraňovanie v rozmnožovaní u jedincov vykazujúcich deficity a podobné návrhy sa objavujú už v Platónových spisoch. Galton však mal na svojej strane ducha doby. Výskum a teoretické koncepty iných vedných disciplín, ako aj meniace sa spoločenské podmienky mu na to poskytovali vhodný priestor. Tak mohla idea vylepšovania ľudskej rasy padnúť na úrodnú pôdu a mohla z nej vyrásť vedná disciplína, ktorej výsledkom bola smrť a utrpenie miliónov ľudí. Ľudí, ktorí nespĺňali prísne vedecké normy, a preto prišli o právo na život. Človek ako dobytok Metodológia eugeniky vytvorenej Galtonom spočívala v dvoch krokoch. Najprv sa mali určiť vlastnosti, ktoré posúvajú ľudstvo dopredu. Na základe tohto postupu malo dôjsť k výberu konkrétnych osôb disponujúcich danými vlastnosťami a zabezpečiť spoločenské podmienky tak, aby mohli dominovať v reprodukcii nasledujúcich generácií. Galton bol presvedčený, že takýmto spôsobom je možné dosiahnuť prevratné úspechy v relatívne krátkom čase niekoľkých generácií. Svoj optimizmus formuloval nasledovne: „Keby sa jedna dvadsatina nákladov a námahy vynakladaných na šľachtenie koní a dobytka vynaložila na zlepšenie ľudskej rasy, akú geniálnu galaxiu by sme mohli vytvoriť!“ Aby však anglický gentleman mohol vôbec takýmto spôsobom uvažovať, potreboval na to masívny vedecký aparát. Ten mu poskytli filozofia, sociológia, ekonómia a najmä biológia. Zrejme najväčším dielom prispel jeho bratanec Charles Darwin vytvorením evolučnej teórie. Darwin v knihe O pôvode druhov vykreslil svet ako ihrisko, na ktorom prebieha súťaž. Prvá a zároveň jediná cena je zachovanie druhu. Práve jemu sa podriaďuje akákoľvek živá bytosť vrátane človeka. Dosiaľ sa tak malo diať neuvedomele, počnúc Darwinom sa však už do procesu mohlo obuť ľudské vedomie a prax. Ani Darwin však svoju teóriu nestaval na zelenej lúke. Dva základné princípy jeho teórie prírodného výberu – naturalizmus ako spôsob vysvetľovania a súťaž ako základný hybný princíp, našiel už pripravené a dôkladne rozpracované. Naturalizmus sa už skôr stal jediným oprávneným prostriedkom argumentovania vo vede. Nič, čo by sa odvolávalo na niečo iné ako kauzálne vysvetlenie prostredníctvom procesov prebiehajúcich v prírode, si nemohlo nárokovať uznanie na vedecký postup. A platilo to aj v prípade človeka. Pohyb, ktorý zhodil človeka z piedestálu koruny tvorstva vystavaného stredovekom, sa začal už vo filozofii humanizmu a renesancie. Ale až novovekí filozofi ho definitívne podriadili prírodným zákonom. Zostalo mu síce vyhradené prvé miesto, ale bez akýchkoľvek výnimiek, čo zrejme najvýstižnejšie dokumentuje kniha francúzskeho encyklopedistu La Mettrieho Človek – stroj. Práve to umožnilo Galtonovi a Darwinovi uvažovať o človeku bez akýchkoľvek škrupúľ ako o dobytku či koňovi. Kompetitívne myslenie, ktoré považuje súťaž za základný hybný princíp akéhokoľvek vývinu vrátane ľudského, sa zrodilo v prostredí novovekej ekonómie a rodiacich sa sociálnych vied. Zakladateľ klasickej ekonómie Adam Smith predpokladal, že súťaživé prostredie, v ktorom jednotlivci sledujú svoje vlastné egoistické záujmy, automaticky vytvára na spoločenskej úrovni istú formu altruizmu a tým aj harmónie. Prostredie voľného kapitalizmu laissez-faire tu zabezpečuje najrýchlejší možný ekonomický pokrok. Postupne sa však v ekonómii stále viac zdôrazňuje príčina súťaživosti, teda nedostatok zdrojov, a tým sa vytráca harmónia. Thomas Malthus už v prípade primitívnejších spoločností hovoril o „zápase o existenciu“ a voľný trh prirovnáva k „ostňu nevyhnutnosti“, ktorý z človeka dostane to najlepšie. Vo svoje Eseji o princípe populácie, ktorá silne ovplyvnila Darwina, označuje nedostatok za „všadeprítomný zákon prírody“. Prežijú len najvhodnejší Posledný krôčik od kompetitívneho myslenia smerom k sociálnemu darwinizmu v tej podobe, ako ho poznáme dnes, urobil Hebert Spencer. V knihe Sociálna statika zavádza slovné spojenie „prežívanie najvhodnejších“. Prírodné zákony evolučnej teórie tu aplikuje bez akýchkoľvek úprav na ľudskú spoločnosť. Ich fungovanie podľa neho zabezpečuje voľný trh, ktorý selektuje nevhodných, a tým v intenciách darwinizmu zabezpečuje kvalitu človeka ako druhu. Objavujú sa tak zárodky negatívnej eugeniky, čiže potláčania a zabraňovania rozmnožovaniu nevhodných osôb. Napriek tomu, že tento spôsob myslenia dostal názov sociálny darwinizmus, samotný Darwin paradoxne aplikáciu princípov prírodného výberu na spoločnosť nikdy celkom neschvaľoval. Navyše, ani Darwina, ani Galtona negatívna eugenika až tak nezaujímala. Galton bol posadnutý pozitívnou eugenikou a uvažoval o spôsoboch, ako zabezpečiť, aby sa vhodní jedinci reprodukovali čo najviac. Táto idea eugenike dominovala v jej počiatkoch. Prepletanie ekonómie a biológie podporilo myšlienku, že vhodnosť jedinca je merateľná jeho bohatstvom. Eugenika tým predstavovala dôverne známu snahu čo najväčšmi spoločensky podporovať bohatých a chudobných prenechať prírodným silám v podobe voľného trhu. Len tak sa podľa nej mohla zabezpečiť zvyšujúca sa kvalita ľudského druhu. Darwin a Galton však neuvažovali len v kontexte ľudského druhu, najmä Galton uprednostňoval rasu. To nebolo cudzie ani Darwinovi, ako jasne ukazuje už len celý názov spomínanej knihy – O pôvode druhov prostredníctvom prírodného výberu alebo zachovávanie zvýhodnených rás v zápase o život. Eugenika a rasizmus predstavovali nerozlučné dvojčatá už od jej počiatku. Bratanci boli ako hrdí synovia imperiálnej Veľkej Británie presvedčení, že to najlepšie, čo ľudstvo má, je, samozrejme, biela rasa a „určitý podsúbor Severoeurópanov“. V tejto podobe eugenika vychádza dverami pracovní a kabinetov učencov, aby výrazne ovplyvnila spoločnosť. Meniace sa podmienky v nej jej výrazne nahrávajú. Industrializácia spôsobuje masívny presun obyvateľstva z vidieka do miest. To prinieslo obrovský chaos, a keďže ešte neexistovali žiadne sociálne siete, kriminalita a chudoba naberali na intenzite. Dva paralelné a hrubým múrom oddelené svety sa stali vďačným námetom literatúry, pričom, ako napríklad v Dickensových románoch, vytvárajú silný kontrast ponižujúceho utrpenia a obrovskej hojnosti. Tento kontrast, predovšetkým však jeho temnejšia strana, sa stala aj predmetom záujmu aplikovanej vedy, ktorá sa začala pestovať vo vznikajúcich eugenických inštitúciách. Ohrozená rasa Jeden z prvých inštitútov vznikol v Spojených štátoch amerických. Eugenics Record Office, ktorý vznikol pri Carnegieho inštitúte, podporoval výskumy a produkoval správy v podobe návrhov celoštátnych programov. Jeden z prelomových výskumov uskutočnil Alexander Graham Bell, známy ako vynálezca telefónu. Výskum sa zameriaval na hluchonemých a akýmsi záhadným spôsobom potvrdzoval priamu a bezprostrednú dedičnosť tohto deficitu. Podstatné však bolo najmä záverečné odporúčanie – zákaz sobášov, a teda aj rozmnožovania hluchonemých. Zoznam skúmaných deficitov sa rozširoval a výskumy „potvrdzovali“ ich dedičnosť. Najpredávanejšia americká učebnica biológie tohto obdobia v pasáži o eugenike predkladá zoznam zaručene dedičných deficitov: mentálna zaostalosť, alkoholizmus, sexuálna nemorálnosť či kriminalita a mnoho ďalších. Eugenics Record Office v jednej zo správ predkladá podobný zoznam a kladie požiadavku nútenej sterilizácie a pohlavnej segregácie jednotlivcov trpiacich spomínanými deficitmi. V správe sa objavuje aj tvrdenie, ktoré sa stalo leitmotívom vtedajšej eugeniky – nižšia inteligencia vyvoláva kriminálne správanie. Ukázalo sa, že voľný trh napriek tvrdým podmienkam nedokáže zabrániť narastaniu počtu nevhodných jedincov. Dominantnou sa tak stáva negatívna forma eugeniky. A jej závery sa postupne pretavujú do zákonov. Ako prvý štát uzákonila nútenú sterilizáciu Indiana a neskôr sa pridalo ďalších 37 štátov. Odhady hovoria, že na základe zákonodarstva bolo sterilizovaných viac ako 100-tisíc obyvateľov. Veľký počet sterilizácií sa však uskutočnil nie priamym prinútením, ale nedostatočnou informovanosťou a zahmlievaním faktov. Podobný typ zákonodarstva a uvedená prax sa postupne podľa vzoru USA objavovala vo väčšine západoeurópskych krajín. Posilnenie a ďalšie etablovanie negatívnej eugeniky priniesla prvá svetová vojna a zmeny v biológii. Vojna mala také ničivé rozmery, že rozkývala medzigeneračnú rovnováhu. Radikálny úbytok mladých a obrovské množstvo invalidov spôsobili, že pomer medzi produkujúcimi a opatrovanými sa výrazne zmenil. Čoraz častejšie sa vo vedeckom, ale aj verejnom diskurze začína objavovať slovo eutanázia, pričom jeho význam sa ustaľuje na bezbolestnej smrti. Predstavuje sa už aj ako celospoločenské riešenie. Svoj vrchol a najväčší spoločenský vplyv však má eugenika ešte len pred sebou. Spolu s presunom kompetitívneho myslenia od jednotlivca k štátom sa do centra pozornosti eugeniky opätovne vracia národ a predovšetkým rasa. Napríklad v Nemecku začína po prvej svetovej vojne tamojšia Spoločnosť pre rasovú hygienu, ktorá vznikla už v roku 1905, naberať na vplyve a vážnosti. V roku 1923 vzniká na univerzite v Mníchove prvá katedra rasovej hygieny. A na scénu vstupuje židovská otázka. Ešte predtým však v biológii definitívne prehráva svoju súťaž o prežitie takzvaná lamarckistická verzia evolúcie. Tá, na rozdiel od Darwinovej verzie „tvrdej dedičnosti“, predpokladala možnosť dedičnosti znakov prostredníctvom individuálnej skúsenosti. To obrusovalo hrany negatívnej eugeniky a podporovalo myšlienku sociálneho učenia a z nej vyplývajúcej charity a sociálnych opatrení. Po úpadku lamarckizmu prevážili hlasy zasadzujúce sa za voľný trh a argumentujúce o škodlivosti akejkoľvek charity a podpory chudobných. Spoločenské otrasy spôsobené industrializáciou a prvou svetovou vojnou navyše schladili optimizmus prvej generácie eugenikov, ktorí predpokladali, že kvalita sa v rámci rasy i medzirasovej súťaže prejaví sama a potlačí to, čo je nevhodné. Stále častejšie sa objavujú katastrofické scenáre hovoriace o postupnej degenerácii a vyzývajúce k aktívnemu prístupu k populačnej politike. Zápas, ktorý mal skončiť jednoznačným víťazstvom vhodných, zrazu vyprodukoval dramatickú zápletku. Úspech mohla priniesť len svedomitá vedecká práca a rázne politické opatrenia. (Pokračovanie v budúcom čísle)
