Možnosti na stole v Bielom dome
Dôležitým, ak nie najhlavnejším faktorom a hnacím motorom agresívnej zahraničnej politiky Spojených štátov amerických je akútny problém narastajúceho hospodárskeho a rozpočtového deficitu a z toho plynúceho zadlžovania – trend naberajúci potenciálne katastrofálne rozmery pre ekonomiku štátu. Na ilustráciu, úhrnný dlh Spojených štátov amerických k aprílu tohto roku sa vyšplhal na 9 500 miliárd dolárov, ktoré predstavujú 36,8 percenta HDP. Len splácanie úrokov každoročne odčerpá 9,5 percenta z vládnych zdrojov. Platba úrokov z národného dlhu tak tvorí štvrtú najväčšiu rozpočtovú položku po vojsku, sociálnych výdavkoch a zdravotníctve. Takáto vysoká zadlženosť v pomere k HDP bola v Spojených štátoch naposledy zaznamenaná okolo polovice 19. storočia, keď štát intenzívne budoval dopravnú infraštruktúru ako železnice, vodné kanály, diaľkové cestné komunikácie a navyše medzi rokmi 1861 –1865 viedol krvavú občiansku vojnu. Hospodárska recesia V januári 2007 sa k rozpočtu USA vyjadril vplyvný Paterson Institute for International Economics: „Spojené štáty sú pri tvorbe svojho rozpočtu stále vo väčšej miere závislé od dodatočných prílevov finančných tokov veľmi veľkých objemov zo zahraničných zdrojov. Akékoľvek ich výraznejšie narušenie by malo významné následky na našu ekonomiku.“ Obavy o dlhodobú udržateľnosť ekonomiky Spojených štátov sa stávajú nočnou morou. Jednou z najdesivejších skutočností pre súčasné politické elity je hmatateľný úpadok hlavných nástrojov jej ekonomickej dominancie vo svete (IMF – Medzinárodný menový fond a Svetová banka – WB), a to práve v tých jeho častiach, ktoré bez výnimky tvoria rozvojové krajiny. Tieto krajiny sú podľa jedného ukazovateľa síce najchudobnejšie, ale na druhej strane „vlastnia“ absolútnu väčšinu prírodného surovinového bohatstva. Extrakcia bohatstva z rozvojových krajín, lepšie povedané bezohľadné pľundrovanie západnými korporáciami, je podmienkou udržateľnosti hospodárskeho rastu, respektíve zachovania iracionálneho seba a všetko okolo zničujúceho kapitalistického ekonomicko-spoločenského systému v jeho dnešnom neoliberálnom móde. Vnucuje sa otázka: do akej miery a dokedy môže byť taký systém udržateľný? Prosperita na úkor iných Kartelové finančné inštitúcie IMF a WB (v ktorých má rozhodujúci vplyv Washington) sa stali v štátoch tzv. rozvíjajúcich sa ekonomík synonymom pokrytectva a cynizmu Západu, vyžadujúceho bezpodmienečné odbúranie akýchkoľvek regulatív v ekonomike, len aby vzápätí zavalili ich trhy svojimi štátom mohutne subvencovanými tovarmi. Taká politika má nevyhnutne za následok bankrot celých hospodárskych odvetví v rozvojovom svete. Uvrhuje štáty do závislosti od dovozu, čo priamo útočí na hospodársku sebestačnosť strategických odvetví ekonomiky konkrétnej krajiny, ako je napríklad sebestačnosť v základných potravinových komoditách. Táto politika, presadzovaná IMF a WB, si hovorí Free Trade a v rozhodujúcej väčšine prípadov (okrem prírodných katastrof) je zodpovedná za humanitárne potravinové krízy po celom svete. Bez celosvetovej medzinárodnej konsenzuálnej regulácie sa tak subvencovaná exportná politika za istou hranicou mení na efektívny nástroj zahraničnej dominancie. Neudržateľný vývoj Nik, kto sa snaží vidieť ďalej ako rok či dva dopredu (a to nemusí byť jasnozrivec), vážne neverí v trvalú udržateľnosť takejto prosperity. Ani nehovoriac o tých, ktorí sú z nej vyradení už pri narodení. Otvorený cynizmus v najvyšších finančných a vládnych politických kruhoch o tom, ako to všetko raz zle skončí a ľudský druh musí skôr či neskôr aj tak vyhynúť, je toho príkladom. Sami sme uverili, že naša budúcnosť a perspektíva sa meria skôr v storočiach ako v miliónoch rokov – navzdory nášmu mladému veku ako živočíšneho druhu. Obyvateľov v rozvojových krajinách Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky nie je potrebné presviedčať o tom, že sa veci v ich krajinách, a tým aj ich životné podmienky za obdobie posledných dvoch desaťročí trvania nového svetového poriadku, rapídne uberajú od deviatich k piatim. Príliš veľká časť globálnej populácie sa nachádza na hranici, keď akékoľvek ďalšie zdanlivo minimálne zhoršenie ich situácie znamená rozdiel medzi životom a smrťou; zdravím a chorobou; vzdelávaním a nevzdelanosťou; strechy nad hlavou a bezdomovectvom... Systémové riešenia Paradoxné je, že plutokratická garnitúra Spojených štátov – najbohatšej krajiny sveta – nielenže nie je schopná kritickú a naďalej sa zhoršujúcu situáciu v rozvojových krajinách zmysluplne a reálne vyriešiť, ale z podstaty vnútorných zákonitostí vlastného systému nie je schopná ani dočasných ekonomicko-politických ústupkov – ani vzhľadom na svoju hrozivú hospodársku situáciu. Zdá sa, že Spojeným štátom ostáva v rukách posledné systémové riešenie, ako sa pokúsiť o konsolidáciu svojho imperiálneho globálneho vplyvu – vojenské. Svet potrebuje lekciu – potrestanie tých, ktorí najviac vyčnievajú, a tým sa dostávajú do prvej línie konfliktu záujmov. Svetový poriadok je len dovtedy poriadkom alebo platným zákonom vecí, kým si dokáže tento poriadok zabezpečiť. Prirodzene. Narušenie starého poriadku preto v sebe nevyhnutne obsahuje zárodky nového, ktorý sa vždy utvára antagonisticky k súčasnému, ktorý už nedokáže udržať status quo a nie je v pozícii robiť ústupky. Z toho prameniaci konflikt vo svojej najnovšej podobe po tzv. Studenej vojne nadobúda nové – no v mnohých črtách familiárne – obrysy. Hrot problému totiž tvorí sociálny konflikt medzi málopočetnou skupinou s neobmedzenými zdrojmi, vplyvom a mocou na jednej strane, a tými, ktorí odmietajú prijať sviatosť trhu a ktorých hlas, potreby a práva na dôstojný život nepreniknú cez hranice civilizácie. Len v tomto kontexte môže súčasná zahraničná politika Spojených štátov a ich vojna proti terorizmu dávať nejaký zmysel – ak ich rovno nemáme pokladať za bandu šialencov hodných Norimberských tribunálov. Autor je publicista
