ZSE: 220 voltov priamo do zdravého rozumu
Patrím medzi ľudí, ktorí sa nad spoločenskými problémami zamýšľajú skôr vo filozofických abstrakciách než cez praktické otázky. Aj preto si možno radšej prečítam knižku od Antonia Negriho a dám jej prednosť pred zisťovaním praktických skúseností, aké majú bežní ľudia s korporáciami na Slovensku. Hovorí sa však, že keď človek dlho lieta vo (filozofických) oblakoch, tvrdá realita si ho nájde sama. Tak sa stalo aj v mojom prípade. A nebolo k tomu treba veľa. Stačilo navštíviť Západoslovenskú energetiku, a.s. a požadovať úplnú maličkosť – zavedenie elektriny. Stačilo navštíviť presne tú Západoslovenskú energetiku, ktorú napriek tomu, že ide o strategický podnik a prirodzený monopol, sprivatizovala Dzurindova vláda a odovzdala kontrolu nad podnikom zahraničným investorom z nadnárodnej finančnej skupiny E.ON. Moja žiadosť, predložená znudenému úradníkovi, bola prostá: opätovne zapojiť elektrinu do staršieho bytu, v ktorom bola dlhší čas odpojená. Že problém? Neverili by ste, ale áno. Keď totiž máte starší byt, môže sa vám stať, že máte merač elektriny zabudovaný vo vnútri bytu. To však nášmu zahraničnému monopolu evidentne prekáža. Nie pre bezpečnosť, ale pre svoje pohodlie – aby vás mohol ľahšie kontrolovať. A preto náš hlboko empatický a solidárny súkromný monopol vyrukoval so zmluvnou podmienkou, ktorá je pre mnohých ľudí priam drakonická: ak chcete elektrinu, zaplaťte si tisíce korún za premiestnenie merača von z bytu, niekam na chodbu. Ako to spravíte, to je na vás. Koľko vás to bude stáť, to nie je problém E.ON–u. Ak chcete svietiť, jednoducho musíte poslúchať. S monopolmi je to už raz tak. Nedovoláte sa ničoho. A keď monopol vlastní nadnárodná finančná skupina, platí to dvojnásobne. Chytíte sa do pasce, ktorá vám pripadá ako úradnícke sprisahanie. Jeden úradník vás posiela za druhým, ten za tretím, a ten zas za prvým. Poznáte to. Pravicová propaganda hlása, že po privatizácii sa podniky dostanú do súkromných rúk a služby sa skvalitnia. Väčší mýtus asi neexistuje. Jediná služba, do zlepšenia ktorej sa väčšinou súkromným privatizérom naozaj ráči investovať, je oblasť „public relations“ (vzťahy s verejnosťou – jednoducho, reklama a komunikácia s novinármi). Preto sa na vás z reklamného letáku zväčša cerí vysmiaty mladý pár pohltený elektrizujúcim nadšením z toho, že majú elektrickú energiu od spoľahlivej nadnárodnej spoločnosti E.ON. Nechcem aktérom reklamných letákov krivdiť. Možno je nadšenie mladého páru skutočne autentické, pretože si práve našetrili na to, aby si mohli nechať naskrz rozvŕtať byt, aby splnili podmienky E.ON-u a merač elektriny umiestnili von zo svojho staršieho bytu. Spokojnosť je na mieste: za túto „malú“ obetu si zákazník zaslúži dodávky elektriny priamo od spoľahlivej nadnárodnej spoločnosti E.ON, ktorá v rámci reklamnej kampane myslí na našu svetlejšiu budúcnosť a možno aj minulosť a prítomnosť. Ľudia si za dlhé roky, keď behali po štátnych úradoch a prichádzali do styku s úradníckymi absurdnosťami, zvykli na myšlienkovú skratku, že štát rovná sa byrokracia. Lenže dnes sa ukazuje viac ako kedykoľvek predtým, že korporácie, ktoré už nevlastní štát, ale súkromné nadnárodné (finančné) skupiny, sú rovnako zbyrokratizované molochy, ako boli tie štátne. Sú len dva rozdiely: dávajú viac peňazí do reklamy a ich zisky už nejdú do štátneho rozpočtu, ale do vreciek manažérov a nových vlastníkov. Občan, čiže zákazník, na tom nezískal nič, ba naopak, stratil. A v styku s úradníkmi nadnárodných korporácií stráca neprestajne – svoj zdravý rozum. Pri „behačkách“ po úradoch sme si v minulosti zvykli nadávať za všetko na vládu. No doba sa zmenila. Nemá zmysel nadávať na vládu, ktorá už nič nekontroluje. Začína mať čoraz väčší zmysel nájsť si nový terč – nadnárodné korporácie. Dnes už totiž naše životy nepatria vláde, ale súkromným – zväčša nadnárodným – firmám. Aby ste to zistili, nemusíte čítať Negriho, Kleinovú či alterglobalistické samizdaty. Možno stačí zájsť do Západoslovenskej energetiky a chcieť iba zapojiť elektrinu. Ktorú vám nezapoja, no namiesto toho zapoja vás – do absurdnej úradníckej hry pod taktovkou súkromného kapitálu. Autorka je publicistka
