Ekonomická železná opona

Schválenie antiimigračného zákona európskym parlamentom v stredu 18. júna zodvihlo vlnu kritiky a rozhorčenia zo strany mnohých rozvojových štátov. Nový zákon s predpokladanou dobou všeobecnej účinnosti od roku 2010 zavádza až 18-mesačnú možnú dobu zadržania ilegálnych imigrantov spolu s päťročným zákazom vstupu do krajín EÚ. Ako zvyčajne, najsilnejší hlas stavajúci sa na obranu záujmov tých, proti ktorým je zákon namierený, bolo počuť z Latinskej Ameriky. Organizácia štátov Ameriky (OAS) združujúca všetky nezávislé štáty amerického kontinentu svojím uznesením odsúdila novo schválenú legislatívnu normu. Nikoho neprekvapí, že najzapálenejším kritikom zákona bol Hugo Chávez, prezident Bolívarskej Venezuelskej republiky, ktorý europoslancom spolu s ďalšími hlavami štátov regiónu pripomenul, že „davy hladných a ožobráčených európskych imigrantov prišli do Latinskej Ameriky počas prvej a druhej svetovej vojny aj v časoch ekonomických kríz 20-teho storočia a nikomu z nich nebolo ukrivdené a nikto nebol vrátený späť do Európy.“ Európska únia považuje za najlepšie riešenie zložitých a zhoršujúcich sa ekonomických a životných podmienok ľudí i celých národov rozvojového sveta spôsob, že okolo seba posilní svoje hradby. Je to logická reakcia z pohľadu zvrátenej perspektívy tých, ktorí sú dnu, na tých, ktorí sú vonku. Úsilie prežiť – zločin Dá sa súhlasiť s tvrdením, že nikto asi nebude mať dôvod dlhodobo opustiť svoje prirodzené prostredie, ak má na život a rozvoj dobré podmienky. Koniec koncov, do určitej miery práve tento princíp vyrovnávania podmienok patrí k hlavným črtám vnútornej politiky rozvoja a ekonomickej podpory chudobnejším štátom a regiónom Európskej únie. Preto ak ihneď nezaujmeme rasistický pohľad na zdôvodnenie príčin situácie, v akej sa chudobné rozvojové krajiny nachádzajú, nemáme dôvod nedomnievať sa, že by rovnaký prístup vyrovnávania podmienok nepriniesol žiadané výsledky v podobe narastúcej hospodárskej a životnej úrovne rozvojových štátov. Riešenie problematiky narastajúcej imigrácie z chudobných krajín Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky je nevyhnutné riešiť v samotných štátoch tohto tzv. tretieho sveta; a to takým spôsobom, že k ním začneme pristupovať ako ku krajinám nášho “prvého sveta“, ako ku krajinám celosvetovej únie. Spomínaná nová európska zákonná norma už svojou existenciou otvorene vypovedá o skutočnom postoji elít a ich neochote meniť zavedené ekonomicko-obchodné vzťahy, ktoré vysoko znevýhodňujú rozvojové krajiny, čo má ďalekosiahle dôsledky na životnú úroveň postihnutých štátov. Je zrejmé, že stav ekonomiky má rozhodujúci vplyv na imigráciu. Cena života Ekonomickí imigranti do Európy neprichádzajú lietadlami či zájazdovými autobusmi, ale v tmavých lodných kontajneroch, kde strávia dlhé týždne v neľudských podmienkach; priviazaní k podvozkom nákladných automobilov, alebo vo flotilách improvizovaných “zaoceánskych“ pltí. Tí, ktorí riskujú takúto cestu, nemajú veľmi čo stratiť, a pokladať všetkých za dobrodruhov Odyseovho razenia asi nie je na mieste. Ich jediným prečinom, za ktorý môžu v európskych väzeniach stráviť až 18 mesiacov je ten, že chcú prežiť. Ktorý ústav pamäti národa odsúdi tieto nepopierateľné prečiny proti ľudskosti? Strážime našu časť východnej šengenskej železnej opony, kde jediný rozdiel od tej prednovembrovej spočíva v tom, že teraz sa davy hrnú dnu, a nie von. Ale to ešte neznižuje cenu ich životov. Pokrytectvo a prázdna rétorika politických euroelít o tom, ako z chudoby urobíme minulosť, svetovej chudobe vonkoncom nepomôže. Odsúvaním problému len vytvárame podmienky na to, aby chudoba zase raz začala utvárať budúcnosť. Autor je publicista