Keď drancujú les jeho vlastníci
Nedávno Slovenská televízia odvysielala publicistickú reláciu z lesného spoločenstva Zábiedovo na Orave. Časť nespokojných vlastníkov – nie bezdôvodne – v nej upozornila na nezákonný výrub stromov, netransparentný predaj dreva a na porušovanie ich spoluvlastníckych práv. Reportáž odkryla viaceré problémy pri obhospodarovaní neštátnych lesov, ktoré sú síce sú v odborných lesníckych kruhoch dlhodobo známe, ale médiá sa tejto téme vyhýbali. Terčom mediálnej kritiky boli doteraz predovšetkým štátne lesy, a to v duchu hesla pravicových politikov, že štát je najhorším vlastníkom. Ale zo spomínanej reportáže jasne vyplynulo, že problémy hospodárenia v (súkromných) lesných spoločenstvách neboli dočasné, ako sa to tvrdilo pri ich vytváraní. Odborník – rukojemník majiteľa Už pri tvorbe legislatívy upravujúcej vydávanie lesov pôvodným majiteľom si lesníci uvedomovali, že najväčší problém bude v ich odbornom obhospodarovaní. Preto sa v lesnom zákone zakotvila pre všetky subjekty hospodáriace v lesoch povinnosť zabezpečiť, aby túto činnosť mohli robiť len prostredníctvom odborného lesného hospodára. Túto funkciu môže vykonávať jedine človek s príslušným lesníckym vzdelaním na základe osobitného osvedčenia vydaného príslušným orgánom štátnej správy lesného hospodárstva. A je pravda, že títo hospodári v počiatočných fázach reprivatizácie zabránili excesom vyplývajúcich z nedostatočnej odbornosti nových vlastníkov. Časom sa však ukázalo, že ani funkcia odborného lesného hospodára nie je zárukou dobrého lesného hospodárenia. Hlavný problém vidím v tom, že odborného lesného hospodára ustanovuje do funkcie krajský lesný úrad, ale plat dostáva od príslušného subjektu, kde pôsobí ako zamestnanec alebo formou nejakej inej pracovnej dohody. Kým štátna správa ho považuje za svoju predĺženú ruku, majiteľ, respektíve jeho zamestnávateľ, od neho očakáva zabezpečenie čo najvyšších výnosov zo svojho majetku. Odborný lesný hospodár podľa zákona zodpovedá za riadne obhospodarovanie lesa v zmysle lesného zákona a ostatných predpisov a nariadení. Patrí sem napríklad povinnosť upozorniť lesný úrad na protiprávnu činnosť majiteľa lesa – teda svojho zamestnávateľa. Očakávať, že bude podávať udania na takpovediac svojho chlebodarcu, je nezmysel. Jeho nezávislé postavenie je z toho pohľadu formálne. A nezriedka aj činnosť, ktorá sa obmedzuje na podpísanie potrebných dokladov a vyhotovenie ročných výkazov lesnej hospodárskej evidencie. Zlyhanie štátnej správy Je neobvyklé, aby vlastníci – podielnici – upozornili na drancovanie lesa, za obhospodarovanie ktorého spoluzodpovedajú. V danom prípade sa zdá, že len formálne. Zaťatosť, s akou časť podielnikov roky bráni les, je sympatická, aj keď navonok pôsobí ako boj s veternými mlynmi. V danom prípade ma však prekvapil vlažný postoj štátnej správy. Žiada sa tiež pripomenúť, že aj často spomínaný lesný hospodársky plán, ktorý ma byť zárukou ich riadneho obhospodarovania, sa preceňuje. Nový lesný zákon z roku 2005 zrušil alebo zmäkčil viaceré záväzné ukazovatele lesného hospodárskeho plánu. Jeho ustanovenia majú viac-menej charakter odporúčaní. Vo vzťahu k lesnému hospodárskemu plánu sa posilnili právomoci odborného lesného hospodára, ktorý môže meniť údaje podľa vlastného uváženia. Takéto zmeny, samozrejme, nie sú vždy na prospech lesov. Nakoniec, výška odmeny odborného lesného hospodára závisí od jeho lojality k majiteľovi. Poznám konkrétny prípad, keď hospodár upozornil vlastníka na potrebu utlmenia rubnej ťažby a dostal odpoveď, že v takom prípade nebudú výplaty. Azda ani netreba dodávať, že za pár mesiacov v danom subjekte skončil. Lesné spoločenstvá fungujú na princípe samosprávy a majú svoje volené orgány. Vplyv štátu je tu prirodzene obmedzený. Avšak aj samospráva sa riadi príslušnými predpismi. Volené orgány v lesných spoločnostiach, urbariátoch, družstvách a podobne, dohliadajú na ich riadny chod, najmä čo sa týka finančného hospodárenia. Na odborné hospodárenie v lesoch v súlade s lesným zákonom dohliada štát prostredníctvom lesných úradov. Tejto povinnosti sa štát nemôže zbaviť, ani ju preniesť. Medializovaný problém zábiedovských podielnikov nesporne poukazuje aj na zlyhanie štátnej správy. Netransparentnosť súkromníkov Je príznačné, že problémy sa vyskytujú predovšetkým v lesných spoločenstvách, ktoré profitujú z predaja dreva, teda sú relatívne bohaté. Na Orave je ešte stále dostatok smrekových lesov, ktoré lákajú priekupníkov s drevom. Nie každý vlastník lesa sa zamýšľa nad tým, čo nastane potom, keď zisky z predaja dreva pominú a do lesa bude treba predovšetkým investovať. Je dosť príkladov, že v takýchto prípadoch sa spoločenstvo rozpadne a na zodpovednosť nemožno brať prakticky nikoho. Pretože nútiť niekoho, aby sa staral o svoj majetok, by sa mohlo vysvetľovať nebodaj ako zásah do vlastníckych práv. Nazdávam sa, že problém časti neštátnych lesov je aj v netransparentnosti ich hospodárenia. Lesný zákon dáva rovnaké práva aj povinnosti štátnym i neštátnym lesom. Platí to aj o poskytovaní dotácií. Nevidím preto dôvod, prečo by verejnosť nemala byť väčšmi informovaná o dianí v neštátnom lesníckom sektore. Odôvodnenie, že ide o súkromný majetok, neobstojí už len preto, že všetky lesy bez ohľadu na vlastníctvo sú u nás voľne prístupné pre verejnosť. Nedá sa nesúhlasiť s autorom spomínanej reportáže zo Zábiedova, že za problémami, ktoré naznačil, sa ukrýva aj deravá legislatíva. Ja dodávam, že aj nečinnosť orgánov štátnej správy, ktorá často nevyužíva ani tie možnosti, ktoré jej súčasná legislatíva dáva. Autor je lesný inžinier
