Lisabonské trápenie
Lisabonskú zmluvu stíha v poslednom čase jedna „jóbovka“ za druhou. Ak by sa na jej ratifikáciu dalo vsadiť, zrejme by jej kurzové hodnoty dosahovali mizerne nízke čísla. A pritom to mala byť relatívne jednoduchá záležitosť. Krach euroústavy, ktorá narazila doslova na všeľudový odpor, prinútil európske politické špičky k zmene stratégie. Po francúzskom ústavnom Nie ponúkli už štandardné riešenie – je potrebné zlepšiť komunikáciu. Ústava je dobrá, ale nikto to ľuďom nevysvetlil. Tak sa skopírovali najpodstatnejšie časti tohto dokumentu a zmenil sa názov. Prišla aj radikálna zmena komunikácie. Základné posolstvo? Drahí občania, ak tomu nechcete rozumieť, nebudete o tom ani rozhodovať. Nakoniec zmluva nie je ústava, takže žiadne referendá – zmluvu schvália politici v parlamentoch. Až na to nešťastné Írsko... Aj to by sa dalo obísť, ale „rozumieť“ prestávajú aj politici. Rakúski sociálni demokrati si zrazu uvedomili, že o EÚ by predsa len mali rozhodovať občania a poľský prezident sa rozhodol, že ratifikáciu zmluvy nepodpíše. Komplikácie možno očakávať aj v ďalších krajinách. Obísť občanov na európskej úrovni je relatívne jednoduché, lenže politické strany za to platia na národnej úrovni. Súvislosť medzi klesajúcimi referenciami, volebným neúspechom a európskou politikou tej-ktorej strany je evidentná vo viacerých štátoch najmä starej Európy. Vyvracia to argument, že najväčším problémom európskej politiky spočíva v odcudzení sa občanom. Je pravda, že ľudia sa nevyznajú v inštitucionálnych mechanizmoch, ale na druhej strane si veľmi dobre uvedomujú, že navrhovaná podoba únie im prinesie len problémy – menej istoty v zamestnaní, viac platieb do zdravotníctva a sociálnej oblasti a zároveň menej služieb. Navyše to, že ľudia ignorujú voľby do európskych inštitúcií, tiež nie je len problémom únie. Klesajúca účasť v národných voľbách je dlhodobým trendom. Posledný výskum Nadácie Friedricha Eberta v Nemecku poskytuje zaujímavé vysvetlenie tohto problému. V rozsiahlom prieskume verejnej mienky sa zistilo, že Nemci sú veľmi nespokojní s podobou súčasnej demokracie. Veľmi často sa objavovalo presvedčenie, že jednotlivec nemá žiaden vplyv a viac než čokoľvek iné je iba divákom. Druhým dôležitým zistením je, že spokojnosť s politikou a spoločnosťou priamo súvisí s obsahom peňaženky. Zrejme však nejde ani tak o množstvo peňazí, ako skôr o dostupnosť služieb. Napriek dennodenným tvrdeniam, že najväčší problém EÚ je byrokracia a odcudzenie, nie sú závery výskumu ničím novým ani prevratným. Kým na národnej úrovni zväčša platí, že čím viac sa zvolebnieva, tým väčšmi sa aj „zosociálnieva“, Európska komisia v poslednom období deklaruje cielenú a dlhodobú snahu o vytvorenie sociálnejších podmienok. Už tento týždeň chce navrhnúť sériu zákonov zlepšujúcich kvalitu života občanov. Mali by medzi iným zmierňovať dopady globalizácie na pracovnom trhu a uľahčiť prístup občanov k zdravotnej starostlivosti v iných členských krajinách. Otázne samozrejme je, ako ďaleko bude od slov k činom. Strastiplná odysea Lisabonskej zmluvy rozhodne nie je o odmietaní integrácie, ale len a len o povahe zjednocovania. Odpor voči zmluve jasne naznačuje, že doterajšie smerovanie EÚ nevyhovuje väčšine jej občanov – nič menej a nič viac.
