Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo V.

„Sme presvedčení, že by ste mali mať vaše genetické informácie pod kontrolou... Sme presvedčení, že genetický výskum môže a mal by poskytovať hlbšie porozumenie úlohy, ktorú gény zohrávajú vo vašom individuálnom živote“, oznamuje na svojej internetovej stránke pracovný tím platformy 23andME. Táto platforma zložená zo skupiny genetikov a financovaná firmou Google vznikla s cieľom poskytovať online analýzu dedičnej výbavy pre záujemcov. Stačí na to 999 amerických dolárov a troška slín. Pri čítaní úvodnej stránky 23andME na mňa medzi riadkami textu doslova kričala otázka, ktorú si kládol Francis Galton a ktorou som začal tento seriál: prečo by sme mali to, čo príroda robí naslepo, pomaly a bezcitne nechať tak a nepokúsiť sa o prezieravé, rýchle a citlivé zásahy? Odpoveď pracovného tímu je galtonovsky jasná – ak by sme sa o to nepokúsili, boli by sme hlupáci. Výsledné informácie, ktoré analýza poskytuje, treba zatiaľ brať s rezervou, pretože nejde o komplexnú analýzu celého genómu, ale len jednotlivých génových sekvencií. Napriek tomu sú tieto výsledky seriózne, takže v prípade problému by mal klient okamžite kontaktovať odborníka a poradiť sa. Digitálny dizajnovaný život Komplexnosť analýzy sa bude neustále rozširovať a treba si uvedomiť, že to je len začiatok. Svoje služby poskytuje 23andME len od novembra minulého roka a svoju prvú veľkú prezentáciu absolvovala na konferencii s názvom Digital, Life, Design. Okrem záujmu vzbudil projekt aj kritiku. Tá sa zameriavala najmä na otázku utajenia informácií a varovala, že je nanajvýš nepravdepodobné, aby Google dokázal odolať pokušeniu spojiť tu získané informácie o klientoch s inými, ktoré určite už dlho a precízne selektuje. Takmer vôbec sa nespomína otázka, ako to zmení náš pohľad na život, či ako to ovplyvní konkrétnych jednotlivcov. Takéto otázky sa, ako podotkol Habermas, už ani veľmi nekladú – sú síce možno milé, ale predsa len starosvetské. Len mesiac predtým, než bol spustený projekt 23andME, sa odohrala iná zaujímavá udalosť. James Watson, nositeľ Nobelovej ceny a spolu s Francisom Crickom objaviteľ legendárnej dvojzávitnice DNA, sa vybral na turné prezentovať svoju najnovšiu knihu. Počas októbrovej návštevy Veľkej Británie poskytol médiám niekoľko rozhovorov a v jednom z nich uviedol, že obyvatelia Afriky mu robia starosti. Je vraj nad slnko jasnejšie, že v porovnaní s ostatnými ľudskými rasami vykazujú hlboký inteligenčný deficit. Tento evidentný rasizmus vyvolal vlnu rozhorčenia, takže napríklad Britské múzeum vedy zrušilo verejné čítanie jeho knihy. Na prvý pohľad sa zdá byť záležitosť jasná. Verejná mienka odsúdila rasizmus. Britský minister kultúry a vzdelávania David Lammy, zhodou okolností černoch, vyhlásil: „Je to hanba, ak človek s toľkými vedeckými oceneniami a vyznamenaniami zatieňuje svoje dielo vlastnými iracionálnymi predsudkami“. Minister tu oddeľuje vedecké a racionálne, čo je podľa neho záslužné, od rasizmu, ktorý je odsúdeniahodný a iracionálny. Lenže Watson mu odporuje, pretože tvrdí, že údajná menejcennosť černochov je vedeckým faktom, získaným štandardným a podľa neho nespochybniteľným vedeckým postupom. Rovnako ako Dawkins, aj on konštatuje, že toto je vedecká pravda a to, že sa niekomu nepáči, je už iná záležitosť, ale s vedou rozhodne nemá nič do činenia. Veda „len“ konštatuje a vysvetľuje. A na základe toho ovláda a využíva. Od čias objavenia štruktúry DNA uplynulo niekoľko desaťročí a za ten čas genetika ovládla veľkú časť vedy. Každoročne získa Nobelovu cenu v rôznych vedeckých disciplínach počnúc chémiou a končiac medicínou aspoň jeden vedec, ktorý pracuje v oblasti genetiky. Táto vedná disciplína však neovládla len teóriu alebo vedu, čoraz viac determinuje celospoločenský vývin. Za všetky príklady len jeden – poľnohospodárstvo a geneticky modifikované plodiny. Intenzívna polemika okolo tejto problematiky zasahuje rôzne aspekty, ale myslím, že je najvyšší čas zamerať sa aj na výskum vzťahu a ovplyvňovania modifikovaných a prirodzených druhov rastlín, z veľmi úzkeho a špecifického uhlu pohľadu. Základnou otázkou by malo byť to, či sme schopní na základe získaných informácií usudzovať na vzťahy medzi geneticky modifikovanými ľudskými jedincami a ich prirodzenými súputníkmi. Táto otázka sa môže javiť ako prehnaná, ale oblasť genetiky, ktorá sa venuje ľudskému genómu, má jasný cieľ - digitalizovaný a precízne dizajnovaný ľudský život. Boj o embryá Humangenetics si kladie rovnaký cieľ ako Galton – opraviť chyby, ktoré produkuje príroda. A rovnako ako on tieto ciele posväcuje vysoko morálnou snahou – zušľachťovať. To je jeden z dôvodov, prečo som presvedčený, že humangenetics je treťou vlnou eugeniky, zatiaľ v zárodočnej fáze, a tento názov je rovnako ako v prípade rasovej hygieny iba náhodným variantom. Len samotná motivácia na takéto dôležité konštatovanie samozrejme nestačí. Hneď na prvý pohľad je zrejmé, že humangenetics má omnoho bližšie k pionierskym časom eugeniky než k rasovej hygiene. V protiklade k nej totiž nekladie dôraz na odstraňovanie nehodného života – teda aspoň nie priamo. Základnou snahou je vylepšovanie a šľachtenie. Lenže rovnako ako rasová hygiena táto snaha jatrí hlbokú ranu našej civilizácie a kultúry tým, že úspešne spochybňuje čoraz chabejšie snahy o celospoločensky akceptovateľné definovanie človeka a základných hodnôt. Keď v roku 2005 dostal Ian Wilmut cenu Paula Ehrlicha, zdalo sa, že ide o obrovské fiasko. Táto cena je jednou z najprestížnejších ocenení v oblasti medicínskeho výskumu v nemecky hovoriacich krajinách. Wilmut bol dovtedy považovaný za „otca“ prvej klonovanej ovce, legendárnej Dolly. Až neskôr sa ukázalo, že s tým otcovstvom je to viac ako pochybné a že jeho podiel na vytvorení Dolly je viac než mizivý. Fiasko však začalo už vtedy, keď oslavný potlesk výrazne prehlušili protesty. Tie sa týkali jeho pokusov s ľudskými embryami. Dlhý čas sa zdalo, že prenatálna diagnostika a výskum kmeňových buniek bude bojovou líniou medzi zástancami dnešnej eugeniky a ich oponentmi. Väčšina ľudí si aj dnes myslí, že to tak je. Lenže čas potvrdil Habermasov predpoklad, že problém tkvie omnoho hlbšie. Na prvý pohľad sa zdá, že aspoň čo sa týka výskumu kmeňových buniek, na ktoré sa využívajú ľudské embryá, zvíťazil tábor odporcov. Vo väčšine krajín euroatlantickej zóny sa totiž politický vývoj uberá smerom k zákazu manipulácie s embryami. V skutočnosti však zvíťazila eugenika. Koncom minulého roka sa v genetike udial ďalší prevratný krok. Spoločný výskumný tím univerzít z japonského Kjota a amerického Wisconsinu dokázal prvýkrát „vrátiť čas“. Z už diferencovaných buniek novorodenca sa im podarilo opätovne vytvoriť embryonálne kmeňové bunky (na odľahčenie malý kvíz: vedúci výskumných tímov sa volajú Shinya Yamanaka a James Thomson – aké mená zaznejú pri odovzdávaní Nobelovej ceny za medicínu v roku 2008?). Problém manipulácie s ľudskými embryami pre potreby výskumu kmeňových buniek bude podľa všetkého čochvíľa minulosťou a zákony vytvorené za týmto účelom jednoducho zbytočné. Samozrejme, ešte zostáva problém prenatálnej diagnostiky. Ak odhliadneme od právnej stránky prejavujúcej sa v snahe zakázať, respektíve legalizovať umelé prerušenie tehotenstva a zameriame sa na eugenickú perspektívu, získame na oba znepriatelené tábory tzv. konzervatívcov a liberálov nový pohľad. Obe skupiny však vystupujú v nelichotivom svetle. Argumenty voči konzervatívcom väčšinou spočívajú v ich zaradení do kategórie „stredovekých tmárov“ či fundamentalistov. Zaujímavý argument predkladá Dawkins, keď konštatuje, že drvivá časť konzervatívcov pripisuje zhluku buniek pocity, ktoré očividne mať nemôže a zároveň bez problémov necháva trpieť napríklad zvieratá evidentne prežívajúce pocity, a navyše ich konzumuje. Aj obraz liberálov naberá z eugenickej perspektívy tienisté stránky. Či chceme alebo nie, prenatálna diagnostika pracuje s neblahou kategóriou nehodného života. Právo ženy na rozhodnutie v tomto kontexte je síce možno pateticky, ale nie celkom nepresne povedané „eichmannovským právom“, ktorý na základe vedeckých kritérií rozhodne o vyhladení alebo prežití. Rozhodujúcim kritériom tu nie je židovstvo, ale trebárs výrazný mentálny defekt či neliečiteľná choroba. Hello, Dolly Určite je možné namietať, že je tu podstatný rozdiel, pretože v jednom prípade ide o človeka a v druhom o niekoho (niečo?), kto (čo) sa ešte nielen nenarodilo, ale zväčša ani nenadobudlo podobu, ktorej by sme mohli pripísať emócie. Lenže aj v prípade, že budeme považovať túto námietku za relevantnú, nezbaví sa tento postoj eugenického biľagu. Pokúsim sa to ukázať na základe rekonštrukcie Habermasovej argumentácie v už spomínanej knihe Budúcnosť ľudskej prirodzenosti. Habermas konštatuje, že genetika umožnila presun eugeniky do prenatálnej fázy. Rozlišuje negatívnu a pozitívnu verziu. Je presvedčený, že v oboch prípadoch sme z morálneho hľadiska pri rozhodovaní o eugenickom zásahu odkázaní na kritérium predpokladaného súhlasu. Ak za negatívnu eugeniku považujeme zásah do genetickej informácie za účelom odstránenia neželanej mutácie či deficitu, môžeme predpokladať súhlas dotyčnej budúcej osoby. V prípade pozitívnej verzie je to už problém. Ten sa síce neobjaví na individuálnej úrovni, pretože v prípade vylepšovania genetického fondu, tiež môžeme predpokladať súhlas. Veď kto by nechcel byť inteligentnejší, krajší alebo silnejší. Problém sa odhalí až na úrovni morálky a politiky. Podľa Habermasa totiž naša morálka, zákonodarstvo a politika stoja na predpoklade autonómneho jednotlivca, ktorý o týchto troch fenoménoch spolurozhoduje. Jedinou nevyhnutnosťou, ktorá narúša jeho autonómiu, je jeho dedičná výbava, ktorá je nemenná. Ak rodič získa právo manipulovať s touto výbavou, zbavuje svojho potomka toho najbytostnejšieho – vlastnej autonómie. Ak sa vrátime k eugenickému presvedčeniu ukrytému hlboko v presvedčení liberálov, môžeme si položiť otázku: viete si predstaviť matku (zrejme dosť frustrovanú vlastným životom), ktorá sa rozhodne, že jej dieťa bude ženského pohlavia, modrooká, blonďavá, s hlasovým rozsahom tri a pol oktávy – jednoducho tak trošku klonom napríklad Marlen Dietrichovej – ale najmä muzikálovou hviezdou? Ja žiaľ áno, takže môžem v súvislosti s klonovanou ovečkou a slávnym muzikálom zvolať: Hello, Dolly! V prípade, že sa niekomu táto predstava nepozdáva a zároveň sa hlási k táboru liberálov, mal by si položiť inú otázku. Ak totiž súhlasí s právom ženy vyhladiť nenarodený život, prečo jej zároveň upiera právo vyšľachtiť ho? Inými slovami spraviť ho pekne nadizajnovaným? Je potrebné ešte podotknúť, že tu už nejde o to, či napríklad zygota niečo cíti alebo či má status osoby. Ide tu o eugenickú perspektívu a je nepochybné, že zhluk buniek hneď po splynutí spermie a vajíčka spadá do kategórie život. Logický rozpor, ktorý sa podľa mňa objavuje u tzv. liberálov v otázke umelého prerušenia tehotenstva, spočíva na omnoho hlbšie ukotvenej diskrepancii vlastnej celej euroatlantickej kultúre. Tento rozpor je totožný s tým, ktorý sa objavil počas norimberských procesov, pri odsúdení Eichmanna niekoľko rokov neskôr, ale aj pri odsúdení Watsona britským ministrom. Ten istý vedecký postup rozdeľujúci hodné od nehodného, zdravé od nezdravého, užitočné od neužitočného s cieľom ovládnuť to prvé menované sa považuje zároveň za dobrý aj zlý. Závisí to výlučne od predmetu, na ktorý sa metóda aplikuje. Eugenika, ale aj iné prírodovedné disciplíny sú voči nemu slepé. Je im jedno, či bude základným kritériom delenia chudoba, mentálny defekt alebo kriminalita, ako to bolo počas prvej vlny eugeniky. Môže to byť aj židovstvo alebo nenarodený ľudský život – alebo aj narodený, avšak na tom nesprávnom mieste. Na našej planéte je takých miest viac ako dosť. Ľudský život už narodený sa predmetom pozitívnej eugeniky zatiaľ ešte nestal. Dôvodom však nie sú zábrany, ale len „nedostatočný“ vývin genetiky. Skôr než sa totiž budú potomkovia dizajnovať alebo klonovať, bude potrebné uskutočniť ešte veľa testov s netušenými výsledkami. Na kom a ako sa budú vykonávať, vieme už dnes dosť dobre. Na rozdiel od genetiky sa medicína dostala do vyššieho štádia. Je schopná prenášať ľudské orgány z jedného tela do iného. Nelegálny obchod s orgánmi je prvým zárodkom budúcich eugenických experimentov. Tým druhým je nelegálny biznis s adopciami detí. (Dokončenie nabudúce)