Stredoeurópsky pacient
Niekedy v prvej štvrtine 20. storočia sa na francúzskej psychiatrii objavil pacient zo strednej Európy. Psychiater nadšený, že bude môcť na exotovi aplikovať módny surrealizmus očakával, že „freudovina“ zaberie. Pacient mu však len s dešpektom emóciami zmietaného génia oznámil, že nech to naňho so salónnym surrealizmom ani len neskúša. Lekára to zaskočilo. „Viete, ja pochádzam zo strednej Európy“, odpovedal pacient. „My sme tam všetci námesační celkom prirodzene.“ Na začiatku 21. storočia pri návšteve istého francúzskeho známeho prišla do reči minulosť strednej Európy, presnejšie, Uhorska. Dotyčný nemal o problematike poňatie, ale nacionalistické vášne napokon nie sú neznáme nikde. Na komplikácie som narazila až na tej úrovni rozhovoru, keď sa zvrtla reč na súčasné slovensko-maďarské vzťahy a špecifiká súčasných prejavov „národovectva“. Na nevídanú životaschopnosť hesiel typu „Za Boha a za národ“, na maďarizáciu, monarchiu, Trianon, holokaust, Benešove dekréty, presídľovania, Akcie B – trpkosti, o ktorých by sa niekto mohol nazdávať, že ich chceme prekonať najneskôr od čias neslávne zavŕšenej propagandy druhej svetovej vojny. Že osudy tých, ktorí si peklom moderných dejín prešli, už ich potomkovia zvládli, vrátane melanchólie prirodzenej pre každé jedno prelomové obdobie. Známy zdanlivo chápavo prikývol, ale bolo mi jasné, že nie, že ani za mak nechápe. Začala som sa cítiť ako ten pacient v ambulancii francúzskeho surrealizmu chtivého psychiatra, keď som celkom vážne hovorila o podnes živej sebazničujúcej a netvorivej agresivite slovenských „národovcov“ ako aj o tom, že naši južní susedia sebaľútostne a netvorivo živia námesačné sny o Veľkom Uhorsku (pre nich Veľkom Maďarsku). Že si kŕmia sebavedomie teóriami o „okupácii ich Felvidéku“, že si zámerne pestujú mindrák, že s Maďarmi na tom ich Felvidéku zaobchádzame ako s dobytkom, že súčasnú situáciu spôsobuje „na sto percent slovenská intolerancia“, že trpia komplexom malomeštiackeho stredoeurópskeho imperializmu, ktorý veľké imperiálne krajiny do veľkej miery prekonali za nepomerne kratší čas, no a že roduverný Slováčik na to pozná jediný vynikajúci protiargument – totiž, že Maďari vôbec neexistujú. Mimovoľne mi prišlo na um, že keby som verila pasáži v Biblii o hriechoch zaťažujúcich potomkov až do siedmeho kolena, uľavilo by sa mi, veď tým pádom máme na všetko čas. Musela som však dať za pravdu môjmu „psychiatrovi“, ktorý „sedenie“ ukončil konštatovaním, že tomuto druhu nacionalizmu by azda rozumel naposledy pred sto rokmi. Myslím, že výsledkom nášho stretnutia je poznámka v jeho notese, že tvorivosť námesačných stavov si rozhodne netreba vyvolávať opiátmi ani intelektuálnymi rozbormi snov. Stačí si skrátka odskúšať realitu strednej Európy.
