Čo so zamrznutým kreditom
O neštandardných rozmeroch krízy nepochybuje už ani jedna skupina zo „štandardného“ politického spektra. Nedokážu však prekročiť tieň svojej štandardnosti, aby na vzniknutú situáciu nachádzali riešenia v plnom rozmere reflektujúce vážnosť situácie, v ktorej sme sa ocitli.
Zástancovia liberálnych ekonomických teórií – nehovoriac o ich fundamentálnejšej neoliberálnej frakcii – ale aj súčasní sociálni demokrati otvorene priznávajú, alebo aspoň vytrvalým prešľapovaním na mieste dostatočne jasne naznačujú, že v rámci svojho ideového vzorca nie sú schopní nájsť východiská zo súčasnej hospodárskej krízy.
Nezávisle od komplexných a komplikovaných vzťahov, ktoré so sebou globalizácia svetovej ekonomiky prináša, je povinnosťou vlády každej jednej krajiny v situácii, keď hospodárstvu hrozí skutočný a pravdepodobne neodvratný kolaps, aspoň sa pokúsiť a nakoniec azda inšpirovať aj ďalšie krajiny k uplatneniu takých postupov, ktoré spolu s vyhliadkami ponúkajú na začiatok nápravy aj reálnu nádej, optimizmus a inšpiráciu posilňujúcu vôľu a angažovanosť najširšej verejnosti. S vedomím, že dnešné obete majú zmysel a že z tejto krízy nevyjdú ako zneužití s pocitom hlbokej nespravodlivosti a ešte väčšej nedôvery v ekonomicko-spoločenský systém, ktorý ich znovu raz sklamal.
Kapitalizmus ako súčasný ekonomicko-spoločenský systém si len ťažko môže dovoliť, aby sa „víťazstvo“ nad krízou vykúpilo za cenu úpadku väčšiny produktívnej populácie spolu s ich rodinami do biedy a mizérie spoločenského rozkladu.
Znárodňovať nestačí
Nestačí len zoštátniť väčšinu bankového sektoru, ako to koncom minulého roku urobila britská vláda Gordona Browna. To, ako sa zdá, hospodársku krízu nezaženie.
Stratégia „daj sem peniaze a ruky preč“, či inými slovami – laissez faire – nezabrala.
Desiatky najmocnejších bánk a finančných inštitúcií majú po niekoľkonásobných bailoutoch väčšinu svojho voľakedajšieho imania v rukách štátu, ale vlády sa na väčšinového vlastníka správaju veľmi podivuhodne a nezodpovedne. Tvária sa, že za nič nenesú zodpovednosť. Ale ony ju nesú, či si to chcú alebo nechcú uvedomiť. Je im to len treba pripomenúť. To, čo to dokáže najlepšie, je tlak z opačnej strany – teda od ľudí.
Aj tie najprogresívnejšie vlády potrebujú potlačiť.
Zoštátnené banky sa musia dostať pod priamu efektívnu kontrolu verejnej správy, ktorá bude niesť primárnu zodpovednosť za zapojenie finančného kapitálu do rekonštrukcie a hĺbkovej reformy ekonomiky, čo si vyžaduje plánovanú stratégiu.
Takýto hrubý zásah do principiálneho hardwaru ekonomiky krajiny by tiež sám o sebe nepredstavoval úspešné riešenie problému. Naopak – ako sme toho boli svedkami v našej nedávnej minulosti v 90-tych rokoch – spôsobilo by ešte väčšie deformácie a chaos, ak by táto zmena so sebou neprinášala aj zmenu systémového softwaru.
To znamená ideologickú zmenu spoločenských a ekonomicko-výrobných vzťahov.
Hľadanie nových riešení
Podstatou či zmyslom celého takého ekonomického systému jednoducho je vytváranie štruktúry, ktorá dáva predpoklady a motivuje smerom k prospechu pre všetkých a nie len pre úzku skupinu. Spoločenské zriadenie, ktoré by stálo na racionálnych základoch, na rozdiel od nevypočítateľnej povahy a sentimentov trhovej ekonomiky, ktorej ďalšie pokračovanie so sebou prináša len veľmi nepovzbudivé vyhliadky ako pre drvivú väčšinu ľudí, tak aj pre ostatné živočíšne a rastlinné druhy.
Je dôležité neprestať sa obzerať po ďalších riešeniach, ak postupne všetky, ktoré sa doposiaľ vyskúšali, zlyhávajú. Väčšina z nich ani nestojí za zdržovanie, jedine že by zdržovanie bolo cieľom samým o sebe. Každá významná spoločenská zmena – aj tá, ktorá premenila svet do dnešnej podoby – predtým ako sa rozšíri a stane sa všeobecne platnou normou, nevyhnutne vychádza z nevýhodnej pozície voči etablovanej tradícii.
Je to ale jej schopnosť ponúkať riešenia - v neposlednom rade aj ra-cionálny pôvab a morálny kredit – ktoré podmieňujú jej rozšírenie a víťazstvo nad mocou, neschopnou nachádzať východiská do budúcnosti.
Poslednou podmienkou dosiahnutia plného potenciálu a kvalitatívnej funkčnosti nového ekonomicko-spoločenského systému je, že sa dostatočne rozšíri, čím získa prirodzený priestor pre ďalší spoločenský ako aj hospodársky rozvoj bez negatívnych tlakov vyplývajúcich z vonkajšieho ohrozenia. Skutočný participatívny demokratický socialistický model sa na rozdiel od stalinizmu neda budovať v politicky a ekonomicky izolovanej krajine.
