Od Vltavy k Dunaju
V minulých dňoch sme mali v Bratislave možnosť vidieť výstavu o novej pražskej architektúre pod názvom „New Face of Prague“. Výstava predstavila mnohé úspešné realizácie, napr. objekty niekdajších priemyselných závodov v Karlíne a Holešoviciach, obnovené a využívané pre administratívu, ďalej pozoruhodné objekty novej výstavby, koncipované jednoducho a pritom vkusne, „provokujúce“ stavby alebo ich prvky s dynamickými tvarmi, ktoré nie sú v rozpore s okolitým prostredím; developerský projekt s nízkou podlažnosťou a dostatočnými odstupmi, bez prehustenia, riešený striedmo, bez extravagantného prevádzania sa, s množstvom zelene a vodných prvkov, bankový objekt, riešený takisto striedmo, bez okázalosti, „hlinená bašta“ ako príklad ekologickej architektúry s dôsledným využitím prírodných materiálov, atď.
Pritom sympatické a obdivuhodné je, že Pražania sa nechcú prezentovať iba tým, čo vystavujú, ale sú si vedomí protirečivosti života. Priznávajú skutočnosť, nezatĺkajú, neprikrývajú svoje problémy frázami. V komentári k výstave informujú, že Praha žije pod neustálym developerským tlakom, že pritom chýbajú osvietení politici, ktorí by tomu určili správne medze, ktorí majú silné vízie, alebo sú ochotní počúvať odborníkov; reprezentácia Prahy podľa nich nenašla chuť a predovšetkým záujem diskutovať o vývine mesta. Ak je tu istá regulácia, je to zásluha silného vplyvu pamiatkarov. Pražania sú si vedomí, aký obrovský potenciál skrývajú pre obnovu a nové využitie staré priemyselné územia. Pražský kontext je dôvod na zdržanlivosť aj pre zahraničné hviezdy. Pražský genius loci je inšpirácia, záväzok, mierka úrovne. Prebieha diskusia, či v Prahe stavať výškové budovy, odpoveď však nie je jednoznačná. Praha zažíva kvantitatívny boom, ktorý však nie je spojený s kvalitou. Komerčné záujmy nedovoľujú nápaditejšiu architektúru ani veľkorysejšie urbanistické riešenia.
Aký pán, taký krám
Z minulosti Prahy je známe, že cisár Karol IV. založil Nové Mesto Pražské. O pár storočí neskôr v Rusku cár Peter Veľký založil Petrohrad. Mnohí dnešní developeri by sa určite radi videli v ich úlohe, mnohý z nich by akiste bol rád Karlom štvrtým alebo Petrom Veľkým. Po uvedených panovníkoch ostali jedinečné urbanistické celky. K realizáciám svojich plánov si totiž pozývali odborníkov.
Po tom, ako si človek preštuduje výstavu o novej architektúre Prahy, ako aj odborný komentár k nej, nedá mu, aby si to neporovnal s Bratislavou. Nechajme teraz bokom obvyklé konštatovania, že Bratislavu nie je možné porovnávať so stovežatou Prahou. Nič také predsa ani nie je potrebné. Bratislava je naším mestom, naším hlavným mestom a odlišný historický vývoj nezmeníme. Pozitívne by sme však mohli ovplyvniť jej nasledujúci vývoj, prirodzene, iba ak by sme dokázali vnímať špecifiká, ktoré má len ona. Nemám tým na mysli len históriu takú hlbokú, akú nemá ani Praha, ale povedzme jedinečnú geografickú polohu a z toho vyplývajúcu panorámu, akú by nám mohlo závidieť každé európske mesto. Nehovorím len o chybách, ktoré sa na meste napáchali v minulosti, ale najmä o tom, aby sme ich dokázali pomenovať, priznať, a na základe toho rozvíjať to pozitívne, čo nám ešte ostalo.
Na výstave New Face of Prague je pozoruhodná nielen úroveň predstavených realizácií, ale aj to, že si pritom pražskí odborníci otvorene priznávajú problémy, neutekajú od nich, označujú ich pravým menom. Ako je to v Bratislave? V Prahe je otázka výškových stavieb predmetom diskusie, v Bratislave je to tvrdá realita všemohúceho kapitálu. V Prahe je genius loci mesta, kontext s tradíciou vyspelého urbanizmu záväzkom pre novú tvorbu, v Bratislave stačí historický kontext vybaviť starorímskym heslom Panem et circenses (Chlieb a hry) v podobe korunovačných a novoročných šou alebo predvianočných jarmočných stánkov; historický urbanistický kontext, silueta mesta, kvality prírodného prostredia a hmatateľné kultúrne dedičstvo sa môžu ocitnúť prípadne aj v postavení mimo hry.
Menej tárať, viacej konať
Na rozdiel od Prahy Bratislava napriek svojim terajším rozmerom a podobe je ešte chvalabohu mestom s jedinečným prírodným prostredím. Patria sem Malé Karpaty a najmä lužné lesy okolo Dunaja, ktoré na niektorých miestach pripomínajú čosi ako prales. Pre mestského človeka priam zázrak. Svojho druhu jedinečný je aj Hradný vrch. Priestor na ľavom brehu Dunaja medzi lužným lesom na západnej strane resp. medzi Karlovou Vsou a prístavom, oproti lužnému lesu na pravom brehu je mimoriadne exponovaný, ide o výkladnú skriňu Bratislavy. Ako sa s ním gazduje? Stačí sa prejsť peši po nábreží medzi dvomi susednými mostami: od Mosta SNP po Most Lafranconi. Bývalá Vydrica je dnes prázdnym priestorom. Nedávny archeologický výskum tu objavil okrem stôp po dobe bronzovej a Keltoch (ktorí patrili k významným tvorcom dávnej histórie mesta) silnú stopu súvislého slovanského osídlenia. Keď si k tomu predstavíme základy veľkomoravskej sakrálnej stavby na Hradnom vrchu, dostávame jedinečný impulz k premýšľaniu o starej slovanskej Bratislave. Dnes sa všeličo píše o starých Slovákoch. Čo tak pristúpiť od slov k činom? Neďaleko Bratislavy, pri rakúskom Hainburgu, vykopali staré rímske mesto Carnuntum. Rakúšania pracujú na jeho obnove, môžeme tam vidieť rekonštruovanú podobu rímskeho domu. Vodia sem zájazdy mládeže, aby poznala históriu. Príklad, ako sa konkrétne pracuje na budovaní kultúrneho vedomia. U nás by bolo záslužným kultúrnym činom predstaviť staré keltské a slovanské osídlenie Bratislavy na Vydrici a na Hrade v rekonštruovanej podobe v rámci jedinečného archeologického parku. Zároveň vypracovať návrh na medzinárodný rakúsko-slovenský archeologický a prírodný park, ktorý by zahŕňal územie s pa-miatkami, ako sú Carnuntum, Devín, Bratislavský hrad, Vydrica a Gerulata s lužnými lesmi ako jedinečný celok v strede Európy.
Neničiť seba samých
Pred štyridsiatimi rokmi spolu s Vydricou postupne zlikvidovali bratislavskú židovskú štvrť so synagógami na Zámockej ulici a na Rybnom námestí. Dnes v týchto miestach leží dopravný prieťah. Mesto Bratislava začalo venovať veľkú pozornosť myšlienke tento prieťah zakryť. Zaujímavá myšlienka, hoci je otázne, kto bude financovať jej realizáciu. Kultúrnym inštitúciám by malo záležať na tom, aby sa neodvádzala pozornosť od nábrežia a pálčivej otázky Vydrice, kde možno s postupnou osvietenou realizáciou rekonštrukcie začať hoci aj v blízkej budúcnosti.
Ďalej smerom na západ, pri vyústení tunela, prechádzajúceho pod Hradom, stojí Pamätník Chatama Sofera, známy na celom svete a primerane tomu navštevovaný. Ako sa mesto Bratislava pred návštevníkmi z celého sveta prezentuje na takom exponovanom mieste? Ako chce predstaviť svetu svoju kultúrnu vyspelosť? Využilo možnosti začleniť tento pamätník do vzácne zachovaného prírodnézho prostredia v okolí (Hradný vrch a jeho predpolie, blízkosť Dunaja, skalné útvary, zeleň)? Stačí sa poobzerať okolo a poznať súvislosti. Tu stál kedysi park, ktorý vytváral primerané predpolie zelene pre tento pamätník, nezakrýval ho ani nepotláčal. Zlé jazyky hovoria o aplikácii osvedčeného receptu: park nechať spustnúť a potom sa ho zbaviť. To však ešte nie je všetko. Napriek snahe kultúrnej verejnosti a masovej podpisovej akcii, kde figuruje aj meno zosnulého básnika Milana Rúfusa, sa mesto Bratislava chce zbaviť budov PKO, ktorý je funkčný, stavebne zdravý, naplno využitý a za ktorý nemá nijakú primeranú náhradu. Navyše ide o pamiatku na Dunajské veľtrhy, kus priemyselno-obchodnej histórie mesta, nehovoriac o histórii kultúrnej. Čo na jeho mieste? Prázdny priestor, zeleň a oddychová zóna, alebo mrakodrap? Koľko bude mať poschodí? Bude sa snažiť pretromfnúť Hradný vrch? Do akého priestoru vyústi jeho dopravná obsluha, keď už dnes priľahlá komunikácia v rannej špičke praská vo švíkoch? Aké stanovisko si tu vytvorili pamiatkari? Pražskí odborníci pripomínajú, že tam aspoň pamiatkari oporou určitej regulácie živelnosti.
Cenný industriál
Pražská výstava priniesla príklady realizácií obnovy pamiatok industriálu, čiže priemyselnej histórie. V Bratislave v ostatnom čase zlikvidovali Káblovku, Gumonku, priemyselné objekty na Račianskej ulici. Pripomínali nielen priemyselnú históriu Bratislavy, ale prezentovali aj slušnú architektúru svojich čias.
Aký signál vysiela do Európy a sveta o kultúrnom profile mesta nový urbanizmus Bratislavy? Zavše sa zdá, že si Bratislava berie za vzor Manhattan v New Yorku. (Mimochodom, to je situácia príznačná pre metropoly v treťom svete.) Pražskí odborníci v komentári k spomenutej výstave upozorňujú na príklad Viedne, kde si vedenie mesta „uvedomilo, že treba viesť s architektmi a odborníkmi dialóg, aby si zachovala historickú kontinuitu aj v súčasnom globálnom chaose...“ Bratislava sa vyvíja tak, že už stráca svoju identitu. Je notoricky známe, že nie je populárna napr. na strednom Slovensku. O vlastných obyvateľoch, žiaľ, nehovoriac.
Aká je v Bratislave spätná väzba, komunikácia vo veci rozvoja mesta medzi konšelmi vo vedení, odborníkmi a občanmi? Ako je kultúrna verejnosť schopná reagovať na problémy, pomáhať vo vytváraní vízie mesta? V súčasnosti sa rozprúdila veľká diskusia o tom, akú čiapku bude mať Štefánik na budúcej soche pri Dunaji – či leteckú, alebo generálsku. Množia sa sebavedomé vyhlásenia. Ale to, akým smerom sa bude uberať celkový rozvoj mesta, ako bude vyzerať nábrežie – výkladná skriňa celého mesta, ako keby mnohých netrápilo. Scvrkáva sa záujem iba na detaily? Ide o demokraciu v praxi – o hlas občana v dialógu s odborníkom. Príliš vážna vec na to, aby sa nechávala na formálne „demokratické“ hlasovanie amatérov; príliš vážna vec, aby sa zredukovala na licitáciu s pozemkami. Developeri majú možnosť prezentovať svoje manažérske kvality nielen v otázkach počtu štvorcových metrov ponúkaných na predaj či prenájom, ale aj v citlivom prístupe k prostrediu a kultúrnemu dedičstvu. Konšeli majú možnosť prezentovať svoje kvality ako vzdelaní partneri tlaku podnikateľskej sféry. Pražské podnety môžu byť otvorenou výzvou aj pre nás.
Autor je architekt – urbanista
