Pozri, kto to hovorí
Tieňový minister financií za SDKÚ Ivan Mikloš spolu so svojím druhom v zbrani a samozvaným kapitánom opozície Mikulášom Dzurindom zavelili na ďalší útok, a to po celej dĺžke pravicového frontu. Strategickým cieľom sa opäť raz stal zákonník práce. Zo svojho arzenálu nasadili tie najťažšie kalibre: Znižovanie daní z 19 na 16 percent, zmenu zákonníka práce na dosiahnutie „vyššej flexibility v zamestnaneckej politike“ a „stabilnejšieho podnikateľského prostredia“.Magické zaklínadlá prichádzajú presne z toho istého smeru, odkiaľ tiahne zápach hospodárskej krízy. Samotná skutočnosť, že neoliberálna pravica nie je schopná reagovať a ani minimálne korigovať svoje dogmy, môže mať podľa môjho názoru len dve vysvetlenia: Neschopnosť reflektovať a pochopiť kritickosť situácie; alebo paralýzu plynúcu s uvedomenia si enormných rozmerov zlyhania globálneho systému, ktorého boli dlhé roky zástancami. Akútna potreba radikálnych a trvalých zmien ich zatlačila do kúta, odkiaľ niet úniku, a preto budú hrýzť a kopať až do trpkého konca.
Nevládzeme nakupovať
Na prekvapenie mnohých, dokonca aj v internom buletine finančníkov a bankérov Financial Times sa veľa ekonomických analytikov zhoduje, že najvážnejší problém nie je ani tak skutočnosť, že sa banky zdráhajú požičiavať, ale katastrofálna kúpy neschopnosť obyvateľstva, keď ľudia doslova nemajú za čo nakupovať produkty, ktoré tí istí ľudia po celom svete vyrábajú. Keby išlo len o to, že prosperujúci podnik nedostane od banky peniaze, ktoré mu banka z nejakého absurdného dôvodu nechce požičať na rozširovanie kapacít, to by nebolo ešte také vážne, ak má odbyt a stále môže pokračovať vo výrobe. Môže ho to spomaliť v rozvoji alebo aj donútiť ostať po nejaký čas na súčasných kapacitách, ale určite nie priviesť k bankrotu, lebo jeho produkty sa predávajú tak rýchlo, ako ich je schopný vyrábať. Taká situácia by iste znepríjemnila náladu hociktorému podnikateľovi, ale nevzala by mu chuť do jedla. Väčším problémom je, keď takému podniku stoja jeho produkty v sklade a záujem o ne ďalej dramaticky klesá. Hoci by to pre podnik v krátkom horizonte zákonite znamenalo jeho zánik, pre dobre fungujúcu ekonomiku v normálnych kapitalistických podmienkach by to pre širší región či štát nepredstavovalo žiadne ohrozenie. Husia koža však naskakuje pri predstave, že sa do situácie odbytovej krízy dostane veľká časť hospodárskej produkcie nejakého štátu, kontinentu alebo dokonca celého sveta. Nie však preto, že to, čo sa vyrába, sa z nevysvetliteľného dôvodu náhle všetkým naraz prestalo páčiť alebo by to nikto viac nepotreboval, lebo sme kolektívne prelomili mýtickú hranicu dostatku, za ktorým sa nám sľubuje beztiažový stav blahobytu.
Trpký koniec pôžičiek
Ako súvisí finančná kríza a neochota bánk poskytovať pôžičky so stojacimi tovarmi v skladoch podnikov, o ktoré nemá žiadny obchodník záujem, a deficitnými bežnými účtami konzumentov? Finančný kapitál a vlastná produkcia sú dva navzájom prepojené piliere. Z rapídneho vývinu a zhoršovania sa hospodárskej situácie vychádza, že tretí nosný pilier založený na spotrebe ľudí (ktorí nepatria ani k vlastníkom bánk ani fabrík) nielenže nemali reálne nič našetrené a žili z ruky do úst, ale sa stali existenčne závislí na pôžičkách, ktoré keď odrazu prestali prúdiť, nebolo už vôbec za čo nakupovať. Ekonomický cyklus postavený na spomínaných troch pilieroch a držiaci ich spolu sa v jednej časti rozsypal a medzi jeho dvoma koncami zíva obrovská priepasť. Konštrukcia, ktorá túto priepasť premosťovala, zakrývala sústavný proces erózie základov ekonomických vzťahov a hospodárskej produkcie, udržateľného rozvoja, ale aj základnú logiku, nehovoriac o morálnosti. Pokles reálnych miezd bol globálnym trendom od polovice 70-tych rokov (reálna hodnota miezd v USA klesla ešte pred vypuknutím hypotekárnej krízy v roku 2007 na úroveň z roku 1972). Bola to nepoľavujúca stagnácia začiatku 80-tych rokov, ktorá sa podpísala pod politiku plošného konzumného požičiavania na povzbudenie spotreby a tým aj produkcie. Na ten účel pristúpila Reaganova administratíva k deregulácii finančného a bankového sektora. Džin finančnej špekulácie z 20-tych rokov minulého storočia bol opäť voľný a k službám.
Mamut v pasci
Ale vráťme sa späť ku kúpy schopnosti. Krátenie miezd spolu s klesajúcou reálnou hodnotou zárobkov väčšiny pracujúcich, ako aj tzv. „racionalizácia výroby“ spojená s útokom na práva zamestnancov v mene „vyššej flexibility zamestnaneckej politiky“ tvorí masívny skrytý koreň terajšej hospodárskej krízy. Vytvoril sa dômyselný systém „kompenzujúci“ kriticky nízke mzdy lacným kreditom, de facto im bola časť mzdy za prácu láskavo ponúknutá vo forme pôžičky finančným sektorom, ale samozrejme s úrokom. Keď sa nad tým zamyslíte, nie je to monštruózna schéma?! Peniaze, ktoré biznis takto „ušetrí“ na práci ľudí, požičia tým istým ľuďom späť za úrok kreditných kariet, lízingových poplatkov a hypoték, aby výrobný sektor mohol ďalej fungovať a produkovať zisky, pričom sa tak deje na dlh samotných pracujúcich. A to nehovorím o cene, ktorú pracujúci zaplatia za obludné záchranné dotácie tisícov miliárd dolárov a euro pre tie isté finančné inštitúcie, ktoré nás do súčasnej žumpy zatlačili. Tento proces každým svojím ďalším cyklom prehlboval reálny dlh na väčšine produktívnej spoločnosti a zároveň posilňoval a akceleroval samotný systém. Keď to celé nabralo istú hybnosť, proces bol v podstate nezvratný. Nebezpečne rozpätú finančnú konštrukciu neúnosne zaťažovali stále rastúce objemy obchodovania na dlh, ale ešte zradnejšieho obchodovania s dlhom samotným, čo eróziu ešte niekoľkonásobne prehĺbilo a rozšírilo do celého sveta. Spomínaná priepasť sa stala prepadliskom alebo pascou, v ktorej uviazol kapitalistický mamut. Problém je v tom, že ďaleko početnejšia väčšina z nás sa na to nepozerá z bezpečnej vzdialenosti vrchu okraja priepasti, ale v tom lieta spolu s rozbesnenou beštiou a odnesie si to veľa z nás.
Čo si teda myslieť o „konštruktívnych“ návrhoch SDKÚ?
Vzhľadom na to, že súčasná opozícia počas svojho vládnutia vložila celý svoj politický kapitál do hodnotového systému, ktorého kredibilita padá spolu s indexami svetových finančných búrz, správa sa presne tak ako hociktorá inštitúcia, o ktorej akcie nielenže nemá nikto záujem, ale ich nafúknutá hodnota rapídne klesá. Zásadou je tváriť sa, že sa nič nedeje a všetko je pod kontrolou. Podobne ako banka pred kolapsom. Rovnako sa dá klasifikovať aj správanie fundamentalisticky neoliberálnej SDKÚ a jej dvoch duchovných vodcov. Svoje eufemistické mantry o znižovaní daní a liberalizovaní trhu práce budú odriekať, aj keď už ležia na svojej politickej smrteľnej posteli. Nech sú k nim dejiny milosrdné.
