Otcovia a synovia
Taký bol názov jednej z komédií talianskeho režiséra Maria Monicelliho, ktorá sa hrala v našich kinách niekedy koncom päťdesiatych rokov. Bol by veľmi vhodný na pomenovanie fenoménu, ktorý zaplavil našu kultúru a ktorý by sme mohli nazvať ako glorifikácia súčasnosti a ľahostajnosť k minulosti. Najmä u mladšej generácie, ale aj v médiách, ktoré jej nadbiehajú, a spätne ju názorovo formujú, sa prejavuje pomýlená predstava o hierarchii hodnôt. Už pred časom som si zahorekoval, že muzikálová speváčka Zuzana Mauréryová, dcéra dlhoročného barytonistu opery SND Pavla Mauréryho, ktorý dokázal na našej národnej opernej scéne odspievať predstavenie ešte aj vo veku 72 rokov(!), je vo verejnosti ďaleko známejšia než jej otec.
Čosi podobné hrozí aj rodine Malachovských. Mediálne najznámejšia je „nevesta“ Iveta, televízna moderátorka, nasledujú dvaja synovia (z ktorých jednému sa darí v opere, druhému skôr mimo nej) a napokon je tu otec, o ktorom dnes už sotva počujeme, občas ho zazrieme s paličkou na predstaveniach v opere SND, no ktorý bol ozajstnou speváckou osobnosťou určujúcou profil bratislavského operného súboru celé tri desaťročia. Ondrej Malachovský dovŕši začiatkom apríla osemdesiat rokov. Jeho meno dnešnej kultúrne verejnosti hovorí len málo. Práve preto by si zaslúžil okrem tohto článku aj televízny šot, osobitnú rozhlasovú reláciu k jeho výročiu a aspoň kratšie rekapitulácie jeho prínosu v slovenských denníkoch.
Keď som po prvý raz počul jeho hlas na koncerte v bratislavskom PKO (kde ako konzervatorista spieval spolu s ďalšími mladými spevákmi z VŠMU), bol som fascinovaný silou a výrazovou bohatosťou jeho hlasu. Podobne ako pred ním František Zvarík aj on sa vedome či podvedome (a azda o čosi menej rafinovane) hlásil k odkazu veľkého ruského spievajúceho herca Fiodora Ivanoviča Šaljapina, čo bolo jasne čitateľné nielen na spôsobe interpretácie, ale aj na jeho repertoári. V opere SND som ho po prvý raz počul ako Gremina v Eugenovi Oneginovi. Spieval ho výborne, ale oveľa viac než pokojná kantiléna Čajkovského hudby mu sedeli drsnejšie tóny predstaviteľov Mocnej hŕstky. Dokázal to ako chán Končak v Borodinovom Kniežati Igorovi (1962), Varjažský hosť v Sadkovi Rimského-Korsakova (1960) aj ako Boris v Musorgského Borisovi Godunovovi (najprv v Brne v 1963, potom v SND v1977). Ďalšie ideálne postavy mu ponúkla nemecká a domáca operná tvorba. Škoda, že v repertoári súboru bolo tak málo Wagnerových opier, takže z tých zopár príležitostí najlepšie využil šancu v interpretácii Dalanda v Blúdiacom Holanďanovi (jednak v inscenácii z 1984, ale najmä vstupom do staršej sporadicky uvádzanej inscenácie z roku 1957, v ktorej spolu s Česányiovou, Hanákom a Pappom dotváral skvelé vokálne kvarteto). Ale bol aj zakríknutým žalárnikom Roccom z Beethovenovho Fidelia (1974, 1982) i utáraným Johnom Falstaffom z Nicolaiových Veselých paničiek windsorských (1988) i majestátnym Mozartovým Sarastrom z Čarovnej flauty (1961) či Komtúrom z Dona Giovanniho v troch rozdielnych inscenáciách (1961, 1975, 1983). Bohatú výrazovosť svojho prejavu mohol Malachovský uplatniť aj v základných úlohách českého repertoáru, a to tak komických (Smetanov Kecal z Predanej nevesty, 1961,1983, Dvořákov Marbuel v Čertovi a Kači, 1965,1981) ako tragických (Vodník z Rusalky v inscenácii z 1987, na filmovom plátne už v Kašlikovej verzii opery v 1962). Vzhľadom na repertoárovú profiláciu súboru boli najpočetnejšie Malachovského kreácie z oblasti opery talianskej, najvýznamnejšie zo slovenskej opernej tvorby. Viac než vo veľkých Verdiho basových postavách mi zarezonoval jeho výkon v postavách menších, ako bol Ferrando z Trubadúra (1963) či Samuel z Maškarného bálu (1964) a prirodzene, Rossiniho Don Basilio (1960,1985), ktorého áriu o klebete zvykol končievať nepísaným vysokým tónom.
Na samom vrchole interpretačného umenia Ondreja Malachovského bezosporu stoja obe jeho kreácie zo Suchoňových opier – kreácia Štelinu z Krútňavy v inscenáciách z roku 1965 a 1978 (pričom paradoxne napriek obrovskému hlasovému volúmenu prijal interpretačnú tradíciu predstavovať ho ako zlomeného starého človeka) a kreácia kráľa Svätopluka v štyroch inscenáciách rovnomenného diela (v rokoch 1960 až 1985). V tejto úlohe nemal dlhé roky alternanta ani konkurenta, v poslednej inscenácií z roku 1985 popri jeho majestátnom kráľovi vyznievala kreácia mladého Petra Mikuláša vyslovene lyricky.
Malachovský bol dôsledným stúpencom javiskového realizmu a – použijúc terminológiu činohercov – reprezentantom psychologického herectva s dôrazom na zrozumiteľnosť a obsah spievaného slova. Preto nebol nikdy nadšeným stúpencom spievania v origináli, keď sa divákova pozornosť nevyhnutne triešti medzi počúvanie spevu, sledovanie akcie na scéne a čítanie titulkov. Malachovský zároveň patril k tým niekoľkým operným umelcom, ktorým sa v liberálnejších 60. rokoch dvadsiateho storočia podarilo získať umelecké úväzky na „západných“ operných javiskách. Aj to ho v rámci jeho generácie robí výnimočným. A že dnes je už len otcom dvoch populárnych synov a svokrom ešte populárnejšej nevesty, je paradoxom slovenskej kultúry, pre ktorú je čosi ako úcta k tradícii (až na nepatrné výnimky) neznámym pojmom. A pre ktorú sa kultúra (ako to ukázal nedávny televízny prenos z odovzdávania cien OTO 2008) väčšinou redukuje na šoubiznis, ktorý sa nepremení na umenie tým, že do prvého radu medzi publikum plné celebrít posadíme ozajstného umelca, herca Ladislava Chudíka.
Autor je hudobný publicista
