O optimizme a odboroch
V jedných Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu sa premiér Robert Fico ohradil proti prehnanému negatívnemu vykresľovaniu dopadov ekonomickej krízy na Slovensku. Slovenské hospodárstvo je dnes v porovnaní s mnohými, a nielen susednými krajinami Európskej únie na tom naozaj v mnohom lepšie. Medziročné ukazovatele môžu v početných prípadoch vykazovať dokonca nižšiu nezamestnanosť či vyššiu produktivitu. Treba si však uvedomiť, že situácia na Slovensku sa začala viditeľne meniť až v posledných dvoch mesiacoch minulého roka.
Náhla zmena pretrhla spojenie minulých pozitívnych ekonomických vývinov s budúcimi prognózami. Predchádzajúce čísla stratili relevantnosť, už nič neznamenajú. Nastúpený plynulý trend prepúšťania zamestnancov, krátenie pracovných smien (čo sa vo všeobecnosti negatívne odzrkadlí na mzdách dotknutých pracovníkov, ktorí sú v mnohých prípadoch prinútení uspokojiť sa so 60-percentnými príjmami) ako aj režim takzvaného flexikonta, ktoré pracujúcich zaväzuje k povinným nadčasom v budúcnosti, čo okrem zvýšenej fyzickej záťaže oberá zamestnancov o príplatky za odpracované nadčasové hodiny.
Znepokojenie
Takéto opatrenia musia zamestnanci vnímať so znepokojením. Za to, že so svojimi obavami zápasia každý individuálne a ako najlepšie vie, bez toho, aby hľadali vysvetlenia, súvislosti alebo vyvodzovali zodpovednosť, môže ďakovať Bohu nielen Klub 500, ale povedzme si úprimne, celá tripartita. Spoločnou črtou všetkých „protikrízových“ pracovno-právnych úprav medzi zamestnávateľmi a zamestnancami je neodškriepiteľný fakt, že si to tak či onak odnesú pracujúci, a v prvej línii sú práve tí s najnižšími platmi.
Ťažko možno pokladať za víťazstvo, že odbory pristúpili na naviazanie rastu platov na rast produktivity teraz, keď produktivita prudko klesá. Priestor na optimizmus, ak nás prinajmenšom v tomto a pravdepodobne aj v ďalšom roku čaká výrazný pokles produktivity práce, ktorý v najlepšom prípade vystrieda koncom roku 2010 obdobie ekonomickej stagnácie, je tu sotva. Dohoda podpísaná vedením Konfederácie odborových zväzov otvára Pandorinu skrinku znižovania nominálnych miezd. Je to jasný signál zamestnávateľom, že im nikto nebude stáť v ceste „racionalizácie výroby“ ani pri „spružňovaní zamestnanecko-právnych podmienok“. Zamestnanci majú na krku mlynský kameň produktivity podniku, ktorá v súčasnej ekonomickej situácii potiahne k dnu aj tých, ktorí s vlastnou produktivitou nikdy problém nemali. Je zaujímave pozorovať vzťah medzi v minulosti rapídne rastúcou produktivitou, keď toto prepojenie s mzdovým rastom bolo superelastické, ale v reverznom chode, ako je to dnes, už také elastické nie je. Skôr by sa dalo prirovnať k pružnosti povrazu...
Vláda si pritom nad dôsledkami takéhoto urovnania medzi zamestnávateľmi a odbormi šikovne umýva ruky. Lenže tie dôsledky na seba nedajú dlho čakať. Ale v prípade stupňujúcej sa nespokojnosti pracujúcich bude môcť vláda ukázať prstom na odborárov, ktorí s tým súhlasili. Takže oni tvoria prvý obranný politický štít.
Kapitulácia odborov?
Čo z toho možno usúdiť? Napríklad aj to, že odbory kapitulovali. Je prirodzené, že obmedzovanie výroby, prepúšťanie pracujúcich a zatváranie fabrík sa stáva politickou otázkou. Napätie rastie, a ak to pôjde takto ďalej, skôr alebo neskôr dosiahneme bod, keď sa nespokojnosť premietne do formy protestu, aj keď sa hneď nemusí obrátiť proti vláde, ktorá sa zatiaľ teší bezprecedentnej podpore, a nie neoprávnene.
Politika premiéra R. Fica zdvihla sebavedomie veľkej časti populácie. Súčasná vláda urobila za dva a pol roka na zlepšenie sociálnych a životných podmienok ľudí neporovnateľne viac, ako ktorákoľvek predošlá a navyše vliala do väčšiny občanov istú nádej a vieru v politickú reprezentáciu a štát. Ľudia si to pamätajú, a to je zdroj politického kapitálu, ktorým R. Fico disponuje ako doteraz nijaký iný slovenský ústavný činiteľ.
Prehlbujúca sa ekonomická kríza zvyšuje riziko vyhrocovania konfliktov. Neuralgickým miestom sociálnej interakcie je pracovisko. Odborárov vydesila predstava politických požiadaviek a potenciálnych tlakov zospodu, od pracujúcich. Boja sa zodpovednosti a konfliktov so zamestnávateľmi. Svojím pôsobením v tripartite zrozumiteľne naznačili, že za súčasného stavu je nepravdepodobné, aby podporili pracujúcich v konfliktných situáciach a už vôbec nie sú ochotné ísť do zápasov, ak nebudú okolnosťami prinútení. Odborári vedia, že efektívny militantizmus pri obhajovaní práv pracujúcich za dôstojnú mzdu a život by sa v konečnom dôsledku dostal na stôl vlády, ktorá by bola prinútená zaujať stanovisko v prospech jednej či druhej strany, čo znamená riziko reťazovej reakcie v nestabilnom reaktore. A na to jednoducho nie sú pripravení. Väčšina nedávnych úspešných zápasov odborov o udržanie a zlepšovanie platových a pracovných podmienok (ako napr. PPS Group a. s. Detva alebo Slavia Tools), ktoré sa tiahli týždne a mesiace, sa zmietla zo stola bez akéhokoľvek odporu pracujúcich aj odborárov.
Čo môžu odborári robiť?
Odborári by mali aktívnejšie intervenovať v prospech zamestnancov, najmä takých fabrík, kde sa objavili úmysly manažmentu likvidovať prevádzku, skôr, ako bude neskoro. A mali by zabezpečiť všetkým zamestnancom garantovanie ich práv a miezd, ak im ich vedenie nevyplatilo alebo protiprávne znížilo.
Ak vedenie kladie odpor ich legitímnym požiadavkám, odbory musia bezodkladne začať organizovať zamestnancov do protestov. A ak si to bude situácia vyžadovať aj do okupovania fabrík a hľadať spôsoby ako udržať výrobu v takých malých a stredných prevádzkach, o ktorých produkty je v širšom regióne záujem a existuje perspektíva ich odbytu. Takto vzniknuté kooperatívy treba potom integrovať do siete sociálnych podnikov, ktorých výrobu a riadenie by mali v rukách zamestnanci, kde by sa odstránila kultúra manažérskych bonusov a excesového odmeňovania exekutívy. Štát by v nich mohol mať väčšinovú účasť, ako garant ich statusu, ale riadenie podnikov by bolo plne v rukách pracujúcich a čiastočne aj komunít z bezprostredného okolia.
Osud veľkých výrobných prevádzok má v rukách svetový dopyt, to však neznamená, že ich majú odbory hodiť cez palubu. V tomto kontexte v tej istej Sobotňajšej relácii premiér povedal, „kríza sa nedá vyriešiť na Slovensku, ale dá sa riešiť v rámci Európskej únie“.
Tu môžu odbory zohrať nezastupiteľnú úlohu. Organizovaním zamestnancov a získaním ich dôvery na pracoviskách je možné vyvinúť potrebný tlak na vládu, ako aj na ostatné strany tripartity a krízovej rady. Rozumná vláda by tento tlak vedela použiť ako argument a využila by ho pri presadzovaní reforiem v inštitúciách Európskej únie v Bruseli, kde sú páky na efektívny boj s krízou.
Potenciál na čosi viac
Verím, že sociálnodemokratická vláda premiéra R. Fica ešte nevyčerpala svoj potenciál sociálnych reforiem a môže v tomto smere zájsť možno ešte väčší kus cesty, ako sú strana Smer či jej predseda v súčasnosti pripravení priznať. Aký veľký kus cesty, to bude do veľkej miery závisieť od efektívnej práce odborárov medzi radovými zamestnancami podnikov. Paradoxne, kapitulačná politika odborov škodí samotnej vláde (za predpokladu, že chce ostať prosociálna). Ak totiž v tejto hre nebudú stále výhodnejšie pozície získavať silné a sebavedomé odbory, získa ich pravicová oportunistická opozícia v prirodzenej koalícii so záujmami veľkého biznisu.
Premiér potrebuje odbory ako soľ, aby pôsobili ako protiváha. Je totiž možné, že s prehlbujúcou sa krízou bude všetko závisieť od rozloženia síl odborov a fundamentalistickej neoliberálnej reakčnej opozície. Dnes je politická opozícia slabá, to však neznamená, že jej pravicová agenda nie je prítomná vo vládnom kabinete. Navyše je viac ako výdatne zastúpená v protikrízovej rade cez lobistické organizácie zamestnávateľov a bánk. Pozícia odborov v tomto klube je veľmi slabá a ich pôsobenie v ňom pochybné, ale potenciál ich rastu je teoreticky vysoký. Vláda bude čoskoro čeliť ťažkým rozhodnutiam a bude si musieť vybrať.
Vyzývanie a povzbudzovanie k optimizmu má, samozrejme zmysel, je to druh mobilizácie, ktorá však zároveň zaväzuje. Vyvolanie nádeje je ako sľub, ktorý keď sa premárni, alebo sa ukáže ako falošný, bez stratégie ako čeliť problémom a nenaplní aspoň minimálne očakávania, má za následok znásobené sklamanie a pokles dôvery.
