Dejiny, priestor, krajina

Ottov historický atlas SLOVENSKO. Zostavil Pavol Kršák. Vydalo Ottovo nakladatelství, s. s r. o., Praha, 2009. Strán 560.

Nedávno v televíznej besede český astronóm Grygar vyslovil zaujímavú myšlienku, že čas je viazaný na priestor a neexistuje bez neho. Podobne možno povedať, že priestor je stále pod vplyvom času, ktorý ho obrusuje a mení. Na rozdiel od tohto úzkeho vzťahu sme si zvykli chápať informácie a oblasti vzdelania izolovane – históriu osobitne, geografiu osobitne, atď. Navyše dnešná doba špecializácií, dôrazu na „tu a teraz“ a trieštenia informácií nie je veľmi žičlivá komplexnejšiemu nazeraniu na veci.

Nový Ottov historický atlas Slovenska je pokusom o určitú syntézu. Ťažisko má v historickom texte, podávajúcom pohľad na vývin, ale zároveň ho okamžite premieta do mapy, do dvojrozmerného zobrazenia a sprevádza ho množstvom výrečných ilustrácií. „...atlas dejín (...) spojením máp, teda zemepisu, s výstižným sprievodným textom a ilustračnými dobovými obrázkami, teda dejepisu, dokáže vtiahnuť čitateľa do konkrétneho času a priestoru, čím zároveň prispeje k jeho väčšiemu pochopeniu daného obdobia“, napísal v úvode tohto diela riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek. V prvých kapitolách knihy má hlavné slovo príroda, zaoberajú sa najstaršími – geologickými dejinami. Geológia vytvára základ krajinného priestoru a ten je zasa rámcom pre deje, ktoré sa v ňom odohrávajú. Autori zaradili Slovensko do svetových geolo-gických dejín. Začínajú prvohorami, hoci väčšina hornín na Slovensku má počiatok až v druhohorách. V kapitole o druhohorách je zmienka o stope dinosaura z Vysokých Tatier. Z mladších treťohôr je tu zasa pripomienka európskeho unikátu – zubov primáta na svetoznámom nálezisku Sandberg (ide zjavne o ten devínsky). O ľuďoch sa v knihe hovorí až v súbore kapitol venovaných praveku a staroveku. Je tu snímka nálezu z Gánoviec na Spiši spred 100-tisíc rokov (vyliatok mozgu neandertálskej ženy). Spracovanie tohto tematického úseku má viaceré pozoruhodné črty, napr. mapy pravekého rozšírenia vegetácie a osídlenia. Už praveké nálezy svedčia o geografickom rozdelení Slovenska na západnú a východnú časť.

Stopy architektúry možno sledovať už v odkaze Keltov, na poľnohospodárskych príbytkoch alebo remeselníckych dielňach. Podľa údajov v knihe história miest na Slovensku má až 3500 rokov, ako dokazuje nález na Myšej Hôrke pri Spišskom Štvrtku (doba bronzová), teda v kraji, kde sa v stredoveku vytvorila najhustejšia sieť miest, s vyspelým urbanistickým riešením, podobným usporiadaniu miest vo východnom Stredomorí. Rímsku dobu ilustruje v knihe rekonštrukcia rímskeho dvorca zo Stupavy aj vizualizácia jednoduchej germánskej chaty z Trnavy. Autori pomerne podrobne opisujú priebeh sťahovania národov.

Stredovek v knihe uvádzajú Avari. Autori sa pomerne podrobne a objektívne zaoberajú dejinami starých Slovanov, príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny a následnými okolnosťami vzniku Uhorska. Pritom je zaujímavá zmienka o oddelených náleziskách slovanských a maďarských hrobov, čo by svedčilo o tom, že sa spočiatku navzájom nemiešali. Význam Veľkej Moravy nie je v Svätoplukových výbojoch, ale v humanistickom odkaze diela Cyrila a Metoda a v ich príklade, ako prirodzene rozvíjať kultúrnu pestrosť a brániť sa diktátu kultúrneho monopolu a imperializmu. Vyhnanie Metodových žiakov z Veľkej Moravy by si bolo žiadalo v knihe väčšiu pozornosť, keďže ide z kultúrneho hľadiska o prelomovú historickú udalosť s hlbokými dôsledkami na vývin celej strednej Európy a jej orientáciu v nárazníkovom pásme medzi Západom a Východom v čase ich začínajúceho sa antagonizmu. Naproti tomu je v knihe zaujímavá zmienka o slovanskom (rusko-českom) kláštore na Vyšehrade (ide asi o dnešný Visegrád na Dunaji) v 11. storočí, keď sa stredoveký kultúrny profil tohto priestoru ešte len vytváral.

V súvislosti s valaskou kolonizáciou autori pripomínajú: „Novšie bádanie poukázalo, že podiel valaského elementu na procese etnogenézy bol úplne zanedbateľný a iba v novoveku sa valaská ľudová kultúra omylom začala prezentovať ako typicky slovenská.“

Osobitnú pozornosť v knihe venovali ťažbe medi na Slovensku. Konštatujú, že koncom 15. storočia v Banskej Bystrici vznikol „najväčší ranokapitalistický podnik na ťažbu a spracovanie medi vo vtedajšej Európe...“

O štvrť storočia neskôr do Karpatskej kotliny vpadli osmanskí Turci. Začalo sa nielen dlhé obdobie zápasov s podstatne inou civilizáciou, ale aj dlhé obdobie stavovských povstaní a tzv. náboženských vojen, ktoré sa pretiahlo hlboko do novoveku. Tzv. náboženské vojny mali predohru v husitských vojnách, ktorých podstatou vlastne neboli spory vieroučné; za nimi sa podľa niektorých úvah vlastne skrývali spory nemecko-české, resp. zápas o ovládnutie strednej Európy. Aj pod pokrývkou vieroučných sporov v 16. storočí a neskôr sa skrývali vlastne mocenské záujmy rakúskych panovníkov, tradičné spory uhorskej šľachty o jej vlastné privilégiá a mimoriadne ambície Osmanskej ríše v Európe (nemala to byť akási protiváha reconquiste v Španielsku?); spomenuté záujmy a obavy z protivníkov sa navzájom krížili a na to všetko v konečnom dôsledku doplácali masy ľudu obecného. Už pri začiatkoch uvedených zápasov autori venovali osobitnú kapitolu Dóžovmu povstaniu. V knihe je pozoruhodný obrázok Juraja Dóžu s rozvinutou zástavou, zobrazujúcou Krista na kríži. Možno teda usudzovať, že povstanie malo vlastne nábožensko-sociálne korene, ako to vyplývalo z charakteru stredovekej kultúry, kde spory vznikali z kritiky nesprávnej morálky tých, ktorí mali byť jej vzormi. (Nakoniec, aj Francúzska revolúcia o niekoľko storočí neskôr vznikla vlastne ako dôsledok absolutizmu a márnotratnej spupnosti vysokých spoločenských vrstiev.) Dóžovo povstanie však bolo neúspešné, vysoké panské vrstvy sa nepoučili, ale naopak, kruto pomstili a samozvane sa zabezpečili v systéme feudálneho Uhorska tak, že právne dôsledky tejto pomsty, ako autori uvádzajú, dopadali na plecia roľníkov až do zániku Uhorska v roku 1918, ba dokonca niektoré stopy pretrvávali až do roku 1950.

Po skončení zápasov s Turkami sa začalo sťahovanie obyvateľstva z územia Slovenska na spustošenú a vyprázdnenú Dolnú zem, čomu autori v knihe tiež zaslúžene venovali osobitnú kapitolu. (Dolnozemskí Slováci mali v neskorších dejinách Slovenska významný zástoj, čo sa často podceňuje.) Venovali pozornosť aj vysťahovalectvu do roku 1918 všeobecne (hlavne do USA).

Vznikom Československa sa v knihe začína veľký historický úsek Moderné dejiny. Okolo Clevelandskej a Pittsburgskej dohody sa často vyvolávali a ešte vyvolávajú šumy, často zámerne, so skrytým úmyslom zdiskreditovať tých, čo stáli na čele odboja za 1. svetovej vojny a zároveň s nimi vlastne aj vývin na Slovensku medzi vojnami. Z oboch dokumentov sa však nedá robiť fetiš; zahraniční krajania ich podpisovali v dobrej viere, pričom už nemohli mať úplný obraz o pomeroch doma, pretože tu nežili. Najvýznamnejší štátoprávny dokument je Martinská deklarácia, ktorú prijali zástupcovia ľudu, ktorí tu žili a ešte k tomu za dramatických okolností. Demokratický systém prvej ČSR umožnil Slovákom začať sa spamätávať zo závislého poddanského zmýšľania. Autori v knihe okrem iného uvádzajú, že medzivojnové československé zákonodarstvo vytvorilo dobré podmienky pre používanie materinského jazyka menšín, čo sa prejavilo aj vzrastom počtu menšinových škôl. Okrem toho ešte niektoré menšiny (nemecká a maďarská) mali faktické výhody z toho, že v minulosti patrili k vládnucim národom, nehľadiac na to, že okrem jazykových práv mali aj občianske práva, prameniace z demokratického charakteru štátu, čo oproti ich materským krajinám s autoritatívnymi režimami bola ďalšia faktická výhoda.

Už pred vznikom Československej republiky sa pestovali priateľské vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Z českej strany mali záujem o Slovákov napr. Božena Němcová, Adolf Heyduk, Karel Kálal, Jan Koula, T. G. Masaryk, Alois Kolísek, Ivan Hálek a mnohí iní. Za prvej ČSR napr. pre zachovanie pamiatok na Slovensku veľa urobili Jan Hofman a Václav Mencl. Tieto osobnosti a ich činnosť by si boli zaslúžili v knihe osobitnú pozornosť.

Otázne je, či sa miestami opis pomerov za vojnového Slovenského štátu v knihe neidealizuje, najmä pri porovnaní s medzivojnovou ČSR. Vtedajší vojnový „hospodársky zázrak“ sa vlastne realizoval v podobe sabotáže politicko-ekonomického smerovania štátu a bol dielom Imricha Karvaša a Petra Zaťku, ktorí boli tajne zapojení do odboja. V oblasti kultúry viaceré diela, ako Stodolov Mastný hrniec a iné boli vlastne iróniou pomerov, Janko Jesenský písal „protištátne“ verše do šuplíka a architekt Dušan Jurkovič navrhoval „šuplíkové“ projekty, napr. pamätník na počesť bitky v Stalingrade. Oficiálna kultúra bola zmanipulovaná, pestovali sa ideologické fikcie a ilúzie, panovalo ovzdušie cenzúry. V oblasti architektúry sa napr. plánovala megalomanská prestavba Námestia slobody v Bratislave na oslavu moci v duchu talianskych fašistických vzorov. V podobnom duchu sa už vtedy plánovala likvidácia bratislavského Podhradia a hradu. Od začiatku sa vykonávalo násilie na nepohodlných ľuďoch, okrem vyháňania Židov a Čechov ľudia politicky „nežiaduci“ (napr. Jozef Lettrich, Fedor Ruppeldt) putovali do väzenia. Určité skupiny obyvateľov boli otvorene diskriminované alebo rovno kriminalizované. Zato nemecká menšina bola otvorene privilegovaná a napr. v Bratislave sa správala veľmi sebavedomo. Československá republika sa nezúčastnila nijakých agresívnych vojen, naopak sama sa stala obeťou agresie. Slovenský štát viedol agresívne vojny, dokonca proti príbuzným slovanským národom. Vojnový Slovenský štát bol prechodným, dočasným útvarom a zanikol spolu so svojím pôvodcom – nacistickým Nemeckom. Napriek tomu sa stal predmetom pohanskej modloslužby, ako keby štát bol sám o sebe cieľom a nie prostriedkom na to, aby zabezpečil občanom slobodu, rovnoprávnosť a spravodlivosť.

Otázne je tiež, či autori naplno zhodnotili účasť Slovákov v boji na strane spojeneckých národov za 2. svetovej vojny. Ide napr. o Jozefa Gabčíka zo skupiny atentátnikov na Heydricha, Jána Bulíka a ostatných Slovákov z Juhoslávie, slovenských účastníkov Varšavského a Parížskeho povstania, atď. Žiadalo by sa tiež adekvátnu pozornosť venovať francúzskym partizánom, ktorí mali významnú úlohu v SNP.

Slovanom za 2. svetovej vojny išlo o bytie alebo nebytie. Víťazstvo v Stalingrade zachránilo aj Slovákov pred vysídlením za Ural. Obnovenie Slovenska ako geografického pojmu v hraniciach z roku 1937 a dokonca so ziskom dedín na pravom brehu Dunaja bolo možné iba obnovením Československej republiky, ktorá patrila medzi víťazné štáty a o jej víťazstvo sa zaslúžili aj Slováci. Je kontraproduktívne, ak kniha nekriticky prináša obrázok obálky Bielej knihy F. Ďurčanského, ktorý ňou chcel argumentovať proti obnove ČSR aj so všetkými nevýhodami z toho vyplývajúcimi, čo sa rovnalo medzinárodnoprávnej samovražde Slovenska. Vôbec kapitola v knihe, v ktorej sa píše o exile v rokoch 1945 – 1989 je neobjektívna so zjavným nadŕžaním tej strane, ktorá mala „maslo na hlave“ z čias vojnového Slovenského štátu.

Okrem opisu historických udalostí kniha obsahuje charakteristické životopisy všetkých panovníkov a prezidentov (paradoxne však pri texte venovanom T. G. Masarykovi je vyobrazená prezidentská štandarda J. Tisu) a charakteristiky šľachtických rodov. Takmer v každom historickom úseku sa objavujú prehľady hospodárskych a sídelných pomerov, informácie o vývine obyvateľstva podľa národnosti a vierovyznania, doprave, premenách krajiny a podnebí, o architektúre a výtvarnom umení, literatúre a divadle, v ostatnom období aj o filme a športe, o administratívnom členení, metódach kartografického zobrazovania, atď. Integrálnou súčasťou obsahu je množstvo obrázkového materiálu a geografický priemet tématiky do mapového zobrazenia; z hľadiska názornosti a komplexného ponímania veci, o čo zjavne vydavateľovi išlo, je to mimoriadny prínos. Mapy dokumentujú takmer každý významnejší jav. Na spracovaní knihy sa zúčastnilo veľké množstvo autorov a spolupracovníkov. Výsledný dojem, daný aj grafickou úpravou je veľmi dobrý. Ide o monumentálne dielo, spájajúce čas a priestor, aké sme tu doteraz nemali.

Treba pripomenúť, že na strane 475 je mapa, ktorá má dokumentovať administratívne členenie Slovenska v rokoch 1990 – 1996. Nie je to tak, mapa zobrazuje členenie v rokoch 1960 – 1990. V rámci kultúrnych, resp. náboženských dejín mohla byť rozsiahlejšia zmienka o svetoznámom bratislavskom rabínovi Chatamovi Soferovi a mohla sa venovať aj určitá osobitná pozornosť Židom a architektúre synagóg.

Pripomienky určitých nedostatkov nemajú za cieľ znižovať celkový obsah, význam a prínos diela a jeho originálny, nevšedný základ v podobe idey komplexného atlasu, spájajúceho rozmanitosť tém do jedného veľkorysého obrazu, vystihujúceho charakter geografického a krajinného celku.

Nakoniec ešte poznámka k charakteristike historického vedomia na Slovensku. Nemáme príčiny trpieť komplexami. Zdá sa, že nám chýbajú mýty, králi a cisári, prípadne aj kniežatá a iná šľachta, čo všetko patrí k výbave rozprávok. História by nemala stáť na rozprávkach a podnecovať umelé historické vedomie. Treba, aby sme sa prijali takí, akí sme. Slovenská spoločnosť je polarizovaná, triešti sa často aj na základe chybného prístupu k tomu, čo sme zdedili z minulosti. Treba budovať na demokratických tradíciách. Švajčiarsko je republika, ktorá má vyše 800 rokov a republika San Marino na Apeninskom polostrove má 1500 rokov. Králi, cisári ani kniežatá týmto republikám nechýbajú.

Autor je architekt – urbanista