Claudia, Marie, Max
Povojnový taliansky filmový neorealizmus nepreniesol na plátna kín len vyhrotené sociálne konflikty a pohľad na život bežných ľudí, ale najmä po konsolidácii kapitalizmu a zmiernení sociálnych konfliktov od polovice 50. rokov prezentoval (či už v komediálnej alebo dramatickej podobe) ženskú krásu a šarm. Tieto kvality predstavovali v krajine pod apeninským slnkom Gina Lolobrigida a Sofia Loren, od rokov 60. sa popri Lorenovej čoraz viac presadzovala ďalšia filmová hviezda – narodená (15. 4. 1939) v Tunisku:
Claudia Cardinale
Potom, čo vyhrala súťaž krásy a cestu na filmový festival v Benátkach, ju pre film objavil producent Franco Cristaldi. Jej filmovým debutom bola jedna zo ženských úloh skvelej Monicelliho komédie Omyl neplatí, kde popri skvelých výkonoch mužských protagonistov (Gassman, Mastroianni, Totó, Salvatori) zažiarila jej krása. Potom hrala aj v menej vydarenom voľnom pokračovaní tohto príbehu (Znova v ťažkostiach) v réžii Nanni Loya (1959). V nasledujúcich dvoch rokoch hrala v troch filmoch Marca Bologniniho nakrútených podľa významných literárnych predlôh (Krásny Antonio, Majetok, Starnutie), kde bol popri Mastroiannim jej partnerom aj Jean Paul Belmondo. V 60. rokoch nakrúcala s významnými talianskymi režisérmi (Comenciniho Bubovo dievča v 1963, Damianiho Deň sovy v 1968 a Leoneho italowestern Vtedy na západe v 1968). O čosi neskôr aj s priekopníkom neorealizmu u nás menej známym Luigim Zampom vo filme Pekný charakterný Talian..., po boku Alberta Sordiho. Najviac ju však preslávili úlohy vo filmoch dvoch velikánov – Viscontiho a Felliniho. Vo filme Rocco a jeho bratia ešte zostala v tieni Annie Girardotovej, no potom jej Visconti poskytol nádhernú úlohu plebejskej Angeliky po boku Alaina Delona a Burta Lancastera v historickej freske Gepard ocenenej v Cannes (1963) a postavu Sandry vo Hviezdach Veľkého voza (víťazstvo v Benátkach v 1965). Pre Felliniho sa vo filme Osem a pol (1962) stala symbolom čistoty, nevinnosti a pokoja, čím jej postava herečky Claudie kontrastuje s ostatnými ženskými postavami tohto jedinečného filmu. Zároveň sa presadila aj mimo Talianska, čo sme v našich kinách zaregistrovali pri uvádzaní filmov Ružový panter, Profesionáli, Červený stan, neskôr Fitzcarraldo. Hrala postavy v dobrodružných romantických filmoch (Cartouche s Belmondom), v pikantných komédiách (Rozkošný paroháč s Tognazzim), no najbližšie jej boli postavy jednoduchých vidieckych dievčat (Dievča s kufrom s J. Perrinom). V polovici 60. rokov, keď jej sláva vrcholila, napísal o nej oslavnú esej Alberto Moravia, ktorej preklad pohotovo publikoval bratislavský Kultúrny život. Vzdal v nej hold predovšetkým jej fyzickej kráse pozostávajúcej z tváre dievčiny a tela zrelej ženy.
Marie Tomášová
Tak ako som mal rád Claudiu na filmovom plátne, tak som obdivoval v divadle takmer presne o desať rokov staršiu českú herečku Máriu Tomášovú. Ako chlapec som ju najprv videl v dobovo poplatnej Steklého filmovej verzii Zápotockého románu Anna proletárka (1953) a potom v prepise Tylovej rozprávkovej hry Strakonický gajdoš (1955). Ťažisko herečkinho prínosu je však v tvorbe divadelných postáv. Na javisku Zlatej kapličky (kde bola členkou súboru v rokoch 1955 – 1966) excelovala ako Ofélia v Hamletovi, Júlia v Rómeovi a Júlii či ako Nina v Čechovovej Čajke. Mal som to šťastie, že počas dlhšieho pobytu v Prahe som mal možnosť zachytiť jej vrcholné divadelné obdobie v Divadle za branou (1966 – 1972), kde spolu s režisérom (a neskôr manželom) Otomarom Krejčom a hercom Janom Třískom spoluvytvárali zlatú éru nielen tohto, ale českého divadla vôbec. Spomínam si dodnes na jej tri vrcholné kreácie: Mášu v Čechovových Troch sestrách, San Severínu v Musettovom Lorenzacciovi a Ženu v Topolovej Mačke na koľajniciach. Tomášová patrí k tej skupine hercov, ktorých umelecký rozlet bol po roku 1972 pribrzdený z politických dôvodov. Cena Thalie za celoživotné dielo, ktorú jej nedávno udelili, je však plne zaslúžená.
Max von Sydow
V rovnakom roku i mesiaci (apríl 1929) ako Tomášová sa narodil aj veľký švédsky herec Max von Sydow. Aj on delil svoju umeleckú činnosť medzi divadlo (Kráľovské divadlo v Štokholme) a film. Ak si Bergmanove filmy nevieme predstaviť bez ženských hereckých hviezd, akými boli Harriet a Bibi Andersonové či Ingrid Thulinová, tak mužskými protagonistami bol pravidelne okrem Gunnarda Bjőrstranda práve Sydow. Do dejín svetovej kinematografie vojdú jeho kreácie z Bergmanových filmov Siedma pečať, Tvár, Lesné jahody, Prameň panny, Ako v zrkadle, Hostia večera pána, Hodina vlkov, ktorých bezútešnosť sa nám vtedy zdala ešte trocha cudzia a pre nás exotická, no ktorá len trochu predbiehala a jasnozrivo predvídala neradostný vývoj ľudskej civilizácie. Neskôr sa herec uplatnil aj vo filmoch inonárodných kinematografií (filmy Emigranti, Vyháňač diabla, Tatárska púšť, Hana a jej sestry, Intact) a získal významné ocenenia (európsky Félix za film Pelle Dobyvateľ v roku 1987 a cenu za herecký výkon v Karlových Varoch v 1994 za film Čas sú peniaze). Spoločným znakom všetkých troch jubilujúcich (okrem toho, že v apríli sa dožili významného životného jubilea) je to, že ich popularita i umelecký vývoj kulminovali v rokoch šesťdesiatých, ktorými sa zavŕšila jedna etapa vývinu nielen svetovej kinematografie ale umenia vôbec. Etapa, ktorú dnes už smelo možno označiť názvom klasika a etapa, za ktorou je určite aspoň tým, čo ju prežili, dnes ľúto.
