Znám jednu dívku – na pisoári
V prvých dvoch desaťročiach svojej existencie, keď bola opera Slovenského národného divadla skôr českým než slovenským operným súborom, sa v jej repertoári okrem klasikov českej národnej opery (Smetanu, Dvořáka, Janáčka, Fibicha, Foerstra) hrávali aj opusy menej významných, vtedy väčšinou súčasných českých skladateľov (Blodeka, Kovařovica, Weisa, Sudu, Maršíka, Folprechta, Nedbala, Jiráka, Ostrčila, Karla, Kričku, Ambrosa), ktoré by sme už až na jednu dve výnimky márne hľadali aj v repertoári súčasných českých operných divadiel. Po druhej svetovej vojne sa zopár diel „druhej českej vlny“ ešte objavilo pri absolventských predstaveniach študentov konzervatória alebo Vysokej školy múzických umení, opera SND však od roku 1960 siahala už len po najznámejších operách „veľkej českej štvorky“ – Smetana, Dvořák, Janáček, Martinů. Historický ústup od českého operného repertoáru pri zachovaní jeho významu na úrovni uvádzania opier francúzskych a ruských dokumentuje štatistika, podľa ktorej v rokoch 1920 – 1939 uviedlo SND 24 českých operných titulov, kým v rokoch 1945 – 2008 len 21 českých operných premiér. Medzi nimi si piatimi inscenáciami udržala popredné miesto Smetanova Predaná nevesta a bratislavskému divákovi sa teraz po trinástich rokoch ponúka opätovne.
Odfolklorizovaná národnosť
Predaná nevesta skomponovaná v roku 1866 a skladateľom trikrát prepracovaná má punc českej národnej opery. V pražskom Národním divadle ju doteraz inscenovali dvadsaťkrát a so svojimi najznámejšími hudobnými číslami, teda zborom zbor Proč bychom se netěšili či duetom Věrné milování sa dostala aj „za hranice“ bežného operného publika. Dielo skomponované na libreto národovca a politického konfidenta v jednej osobe, Karla Sabinu, je pevne ukotvené v ľudovom prostredí nielen príbehom odohrávajúcim sa na dedinskej „návsi“ (čo je do slovenčiny ťažko preložiteľné slovo), ale aj hudbou, v ktorej popri áriách, duetoch, zboroch a slávnom sextete majú významnú úlohu ľudové tance: polka, furiant, skočná atď.
V dnešnom opernom svete sa jednoznačne presadila móda operné príbehy odfolklorizovávať, čo sa popri Bizetovej Carmen prejavuje aj v inscenáciách najznámejšej Smetanovej opery, teda Predanej nevesty. Aj v jej najnovšej bratislavskej inscenácii je prítomná jedna z metód dnešných operných režisérov, a to presadenie príbehu do súčasnosti alebo aspoň do jej blízkosti. Niektoré dielo takýto posun unesie, ako to dokázala posledná inscenácia Gluckovho Orfea v SND, inokedy z toho vznikajú problémy, ktorým sa dá vyhnúť len tak, že prestaneme čítať preklad libreta na titulkovacom zariadení. Pri Predanej neveste aj táto možnosť odpadá, lebo každý slovenský divák češtine rozumie, takže sa nevyhnutne dostaví napätie medzi vizuálnym dojmom a logikou príbehu a vzťahov. Tým nechcem povedať, že príbeh Jeníka a Mařenky sa dá inscenovať len tradičným spôsobom. V „prastarej“ Schenkovej inscenácii vo Viedni sa objavil nesmelý akcent na sociálne pozadie príbehu, možné sú takisto parodické postupy, aké použila predposledná Nekvasilova pražská inscenácia, ktorú sme videli aj v SND.
Namiesto „návsi“ šapitó
Úskalím novej bratislavskej inscenácie paradoxne nie je ani odfolklorizovanie (v krojoch sú kostýmované iba čašníčky, zato medzi zboristami objavíme aj postavu Švejka), ani zosúčasnenie (mikrofóny, telefón, motorka, bicykle), ale vystihnutie únosnej miery v parodisticko-recesnom prístupe, ktorý, ako je to už zvykom u tzv. režisérskych inscenácií, posúva do úzadia hudobnú zložku inscenácie a na bránice divákov útočí zavše priveľmi prvoplánovo. Niekdajší dramaturg opery SND Vlado Zvara svojho času písal o potrebe prelínania publika jednotlivých vážnych umení ako o ich záchrane. Táto Predaná nevesta možno viac ulahodí činoherným divákom, no symbióza, o ktorej sníval spomínaný dramaturg, sa mala uskutočniť na oveľa vyššej intelektuálnej úrovni alebo možno na inom titule repertoáru.
Zostava inscenátorov (premiéry 27. a 28. 3.) je opäť medzinárodná. Tvorí ju v Nemecku pôsobiaci český režisér a choreograf Pavel Mikuláštik, ktorého inscenáciu Dona Pasquala sme v SND videli v podaní pražského ND, scénografom je Nemec Frank Chamier, výtvarníčkou kostýmov Slovenka Jana Hurtigová a dirigentom šéfdirigent orchestra SND Rastislav Štúr. Scénograf, na rozdiel od poslednej pražskej inscenácie, ktorá sa odohráva na dedinskom poli, umiestnil príbeh opery do obrovského šapitó, aké poznáme z nemeckých „bierfestov“, čiže na javisku máme výčap, toalety, lavice so stolmi i pódium na vystúpenia a farebné žiarovky pod strechou. Tento priestor dokáže režisér zaplniť väčšinou akciou sólistov v popredí a dianím zboru a tanečníkov vo funkcii neobyčajne silne exponovaného komparzu v úzadí, pričom nie je ani natoľko dôležité, čo sa tam deje, ako skôr, že to narúša pocit statickosti pri niektorých hudobných číslach.
Verné milovanie na motorke Aj tak však vedenie zložky choreografickej, tvorenej zmesou ľudových tancov, baletu a „gymnastiky“, a zborovej, patrí k najsvetlejším bodom tejto inscenácie. Platí to najmä vtedy, keď sa vyjadrovacie prostriedky používajú s mierou, napríklad strašenie Vaška tanečníčkami v plynových maskách pôsobí komicky len prvých desať sekúnd. V exponovaní sólistických výstupov ide režisér po hrane možného. Věrné milování spievajú milenci sediac na Jeníkovej motorke, čo by sa ešte dalo akceptovať, ale jej naštartovanie v závere duetu (podobne ako v závere opery) už vážne narúša vokálnu integritu hudobných čísel. Takisto umiestnenie záverečnej fázy duetu Znám jednu dívku na pisoár spevácke vyvrcholenie tohto partu úplne zabilo. Aj poňatie Jeníkovej árie na spôsob Cmoríkovho vystúpenia je lacným tromfom. Na druhej strane treba priznať, že Mikuláštik je vo svojej koncepcii dôsledný a nevybočí z nej ani v scénach dojemných. napríklad Mařenka dospieva svoju smutnú áriu pod stolom, čím sa celý výjav nadľahčí, škoda len, že kopí nápady v priveľkej kvantite a bez citlivejšieho výberu prostriedkov.
Hudobné naštudovanie trocha trpí nielen prílišnou dominanciou režijnej zložky ale aj akustikou opernej sály, ktorá skresľuje zvukový dojem „zo stereo na mono“, najmä ak človek sedí od ôsmeho radu vyššie. Odhliadnuc od toho je naštudovanie Svätozára Štúra korektné, tempicky vhodne riešené, aj keď tiež korešponduje s režijnou koncepciou miernym potlačením lyrických hudobných plôch, a kvalitný je aj výkon zboru (P. Procházka) a omladeným sólistickým obsadením.
Ako spieva omladina
Na prvej premiére sme zaznamenali výkon nádejnej, herecky presne v intenciách režiséra idúcej, aj keď nie vždy vyrovnane spievajúcej Evy Hornyákovej, mladíckemu chápaniu inscenácie sa dobre herecky prispôsobil aj Miroslav Dvorský, hoci rýdzo spevácky je jeho tón niekedy na Smetanu pritvrdý. Viac sa očakávalo od Jozefa Benciho v úlohe Kecala, ktorý popri hereckej zdatnosti mal rezervy v oboch okrajových hlasových polohách. Ak je Mařenka Hornyákovej prísľubom, alternujúca bratislavská debutantka Mária Porubčinová je už zrelou speváčkou kreujúcou part dramatickejšie a vyrovnanejšie, ibaže herecky namiesto zveličovania sa skôr blížila k realistickému herectvu. To isté platí o herectve Tomáša Juhása, ktorého Jeník nebude mať ďaleko k smetanovskému ideálu, ak k mäkkosti hlasu pridá časom aj jeho väčšiu nosnosť. Prednosti Kecala Jána Gallu sú v hereckom stvárnení, spevácky striedal vydarené s „odpočinkovými“ pasážami. Z predstaviteľov menších úloh najviac zaujal ťažkopádny Vašek Ivana Ožváda.
Posledné dve pražské inscenácie Predanej nevesty ju poňali „s pochopením pro dávno zmizelý řád živobytí v české vesnici“ (M. Švecová, inscenácia 2009) resp. ako mierne recesnú komédiu „o zmizelém světe“ (J. Nekvasil, 2004). Na bratislavskom javisku zo starého života veľa neostalo, aj keď je to živé predstavenie hračky (ako ju pomenoval sám Smetana) a vychutnajú ho predovšetkým diváci odchovaní na muzikáloch a bulvárnych komédiách.
Autor je hudobný publicista
Titulok a medzititulky Slovo
