Štyrikrát v divadle
Neprofesionálny súbor Ívery, ktorého divadelná prevádzka má pozoruhodnú kontinuitu (do konca októbra bude mať na Školskej ešte päť ďalších predstavení), uviedol hru Oscara Wildea Celkom vážne. Na moje prekvapenie po prvých replikách som zistil, že ide o Wildeho konverzačku známu u nás pod názvom Ako je dôležité mať Filipa (ale niekedy uvádzanú aj ako Bunbury), ktorú inscenátori (režisérka Jana Krčmárová) z neznámych dôvodov premenovali, pričom sa tiež vrátili k pôvodnému menu ústrednej postavy fiktívneho Ernesta (namiesto Filipa). S typom brilantnej konverzačnej hry, akú sa podujali inscenovať mladí nadšenci divadla, by sa potrápili aj ozajstní hereckí profesionáli (ako sme kedysi dávno videli vo filmovej anglickej verzii alebo v pozoruhodnej českej inscenácii s mladučkým Jaroslavom Hanzlíkom), takže kameňom úrazu boli výkony snaživých a nie v rovnakom štýle hrajúcich mladých hercov.
V činohre SND v nasledujúci večer (23. 9.) Peter Mikulík premiérovo režíroval úspešnú (len štyri roky „starú“) hru amerického autora Tracyho Lettsa, napísanú tak trocha na spôsob veľkých amerických dramatikov minulého storočia (O Neila, Williamsa či Millera) zobrazujúcich rozklad rodinných vzťahov. Ibaže v Lettsovej hre August: stratení v Oklahome je všetkého akosi priveľa (možno preto, že rozklad „amerického sna“ dospel medzitým do kritického štádia?), takže na javisku vidíme alkoholizmus, drogovú závislosť na liekoch i marihuane, manželskú neveru, (nevedomú) incestnú lásku, pokus o znásilnenie, dozvieme sa o samovražde a sledujeme nekonečne sa opakujúce rodinné hádky a urážky s dnes takým módnym vulgárnym slovníkom (na ktorý publikum, bohužiaľ, reaguje smiechom). Depresívny dojem z autorovho textu umocňuje v bulletine inscenácie uvedená báseň T. S. Eliota končiaca sa slovami: „Teda takto sa svet končí, nie treskom, ale skučaním“ a prenikavá štúdia morálnej krízy spoločnosti v krajine, ktorá donedávna (a u nás u podaktorých ešte stále) bola zosobnením vrcholu vývinu ľudstva a slobodného života (autor štúdie Bernard Henri Lévy). V inscenácii našťastie účinkuje plejáda výborných bratislavských hercov na čele s Milkou Vášáryovou a Dianou Mórovou, ktorých výkony sú schopné vyvolať pocity katarzie a napriek pomerne dlhej minutáži diela nás dokážu udržať v napätí. Škoda len, že diváci, ktorí v sále činohry sedia od siedmeho radu vyššie, pre nedokonalú akustiku sály, ale možno aj pre menšie pozornosť, aká sa dnes (v porovnaní s časmi Záborského) venuje na VŠMU posadeniu hlasu a javiskovej reči, majú problémy s porozumením takmer tretiny deklamovaného textu.
Šesťdesiatiny Petra Dvorského boli intenzívne reflektované nielen v televízii, rozhlase a tlači, ale bol im venovaný aj osobitný program v opernej sále SND (24. 9.). Treba povedať, že takýto hold umelcovi je plne oprávnený, lebo tenorista (dnes umelecký šéf opery SND) patrí do najúspešnejšieho operného trojlístka slovenských vokalistov v zahraničí (spolu s Gruberovou a Poppovou). Obdivuhodný je fakt, že dokázal súperiť s najlepšími tenoristami 70. a 80. rokov minulého storočia na poli talianskej a francúzskej opery, kde vtedy trónilo trio tenoristov (Pavarotti, Domingo, Carreras). Dvorský spieval s najvýznamnejšími dirigentmi a spevákmi druhej polovice 20. storočia a jeho kreácie Rudolfa z Bohémy či Alfréda z Traviaty sa pokladajú za vzorové. Žiarivá farba jeho tenora, skvelá vysoká poloha, zmysel pre autetické talianske frázovanie a vrúcny spevácky výraz boli jeho devízami, ktoré obdivovalo publikum štyroch kontinentov v najprestížnejších operných domoch. Pripomenutie si jeho minulých úspechov dramaturgicky pripravil Jaroslav Blaho; prítomným ponúkol aj zvukové či obrazové záznamy z tenoristových vystúpení v zahraničí, ktoré naše publikum doteraz nemohlo počuť. Skvelá bola predovšetkým záverečná ukážka canzony vojvodu z Verdiho Rigoletta zo Ženevskej opery z roku 1981. Kiež by sme tak ako v tomto prípade častejšie vedeli rozoznať zrno od pliev a uprednostňovať ozajstné umenie pred na umenie sa hrajúcou pozlátkou.
Ďalšou činohernou premiérou v SND (tentoraz v komornej sále 25. 9.) bola hra Petra Quiltera Je úžasná. Herecký koncert v nej predviedla Kamila Magálová ako operná speváčka, ktorá vybudovala svoju popularitu na priam frapantnej neschopnosti dobre spievať. Hlavná postava hry - úspešne nemožná speváčka Florence Foster Jenkinsová skutočne existovala a tesne pred svojou smrťou mala koncert vo vychýrenej Carnege Hall. Autor z tohto paradoxného životného príbehu (ktorým sa vari inšpiroval aj Orson Welles vo svojom občanovi Kaneovi) umne vyťažil veľa javiskovo vďačných situácií, ktoré na javisku SND do prijateľnej polohy (balancujúc medzi komickosťou a sentimentom) preniesol režisér Juraj Nvota. A tak nám súbor SND v priebehu posledných desiatich rokoch ponúkol dve anglosaské hry zobrazujúce v histórii opery najlepšiu (Mariu Callasovú v McNallyho hre Majstrovská lekcia, 2002, s bravúrnym výkonom M. Vášáryovej) a najhoršiu speváčku (F. F. Jenkinsovú v hre Je úžasná, 2011, v skvelej interpretácii K. Magálovej).
Foto: August: Stratení v Oklahome
Zdroj: snd.sk
