Ktosi nepočúva varovné signály
Dve pre slovenskú ekonomiku zaujímavé správy hovoria o priamych zahraničných investíciách. Tá prvá je o tom, že nadnárodná spoločnosť Flextronics International oznámila zatvorenie svojej prevádzky v Brne a prepustila vyše tisíc zamestnancov. Podľa druhej informácie vláda SR prerokovala a vzala na vedomie Priority priemyselnej politiky na roky 2002 až 2004, ktoré sú odporúčaniami pre vládu a podnikateľskú sféru.
Oficiálnym dôvodom odchodu Flextronicsu z moravskej metropoly je podľa jej vedenia celosvetovo zlá ekonomická situácia a reštrukturalizácia jej závodov v Európe. Preložené do zrozumiteľnejšej reči: firma ide tam, kde je lacnejšia pracovná sila a kde jej poskytnú výhodnejšie podmienky. Počas troch rokov pôsobenia v Českej republike využil Flextronics investičné stimuly ponúkané tamojšou vládou - dostal dotácie v podobe daňových prázdnin, oslobodenia od colných poplatkov a príspevku na rekvalifikáciu zamestnancov celkovo vo výške 101 miliónov českých korún.
České poučenia pre Slovensko
Mimochodom, investičné stimuly iba v minulom roku stáli ČR vyše miliardu korún. Flextronics navyše získal od mesta Brna sedemhektárový pozemok za sedem korún a ďalších vyše 40 hektárov mala firma v pre-nájme za jednu korunu za hektár. Spolu s ušlým ziskom z prenájmu a predaja pozemkov, ktorý si mesto vyčíslilo na 87 miliónov korún, teda firma dostala takmer 190 miliónov. Za tieto zvýhodnenia mala do roku 2005 poskytnúť prácu 3000 ľuďom, tento sľub však nesplní. Vlani síce niekoľko mesiacov zamestnávala vyše 2500 pracovníkov, ich počet však rýchlo klesol až na 1200 pred oznámením jej odchodu. Podľa predstaviteľov českého ministerstva priemyslu a obchodu však Flextronics zrejme splnil základné záväzky, na ktoré sa viazali štátne dotácie - investovať minimálne desať miliónov dolárov a vyškoliť 225 ľudí, ktorí získajú prácu na dobu neurčitú.
Pre Slovensko je tento prípad poučný najmä preto, lebo naša vláda prakticky okopírovala systém zvýhodnení zahraničných investorov od Čechov. Na prípade Flextronicsu sa jasne ukázalo, ako zle sú stavané kritériá na poskytovanie podpory zahraničným investorom. Tí môžu kedykoľvek, keď im prestanú vyhovovať tunajšie podmienky, odísť a zanechať za sebou tisícky nezamestnaných a prázdne haly. Súkromné spoločnosti si starostlivo strážia všetko, čo by od nich mohla v prípade nesplnenia záväzkov vláda vymáhať, a tak asi bude ťažko možné ich za predčasný odchod penalizovať.
Naopak, hrozí opačná situácia. Vlády totiž podpisujú s najväčšími inves-tormi zmluvy, v ktorých sa zaväzujú poskytovať výhody. A tak sa za istých okolností môže v úlohe dlžníka veľmi ľahko ocitnúť práve vláda. Počas rokovaní predstaviteľov slovenskej vlády a Európskej komisie o predvstupovej kapitole Hospodárska súťaž totiž vyšlo najavo, že ak by sa mali ponúkať zahraničným investorom výhody úplne zosúladené s európskymi pravidlami poskytovania štátnej pomoci, musela by vláda napríklad zrušiť všetky už priznané daňové prázdniny. To by však bolo v rozpore s bilaterálnymi dohodami, v ktorých sa Dzurindov kabinet zaviazal poskytovať jednotlivým firmám určité úľavy. Ak by sa firmy domáhali splnenia vládnych záväzkov na súdoch, bola by to práve vláda, ktorá by musela súkromné spoločnosti „odškodniť“.
Naozaj si vláda nedá povedať?
Z druhej správy, ktorá sa týka priorít priemyselnej politiky na najbližšie dva roky, vyplýva, že súčasná koaličná vláda nemieni meniť svoj prístup k zvýhodňovaniu zahraničných investorov, aj keď sama priznáva, že tým porušuje základné ekonomické princípy. Podľa nej síce „je potrebné, aby sa v budúcnosti kládol oveľa väčší dôraz na vytváranie všeobecne priaznivých podmienok na podnikanie a investovanie“, ako sú nízke daňové sadzby, či transparentná legislatíva, no súčasne robí všetko pre to, aby zvýhodnila veľké, najčastejšie zahraničné podnikateľské subjekty na úkor malých do-mácich firiem a živnostníkov. Vláda Mikuláša Dzurindu v materiáli pokrytecky tvrdí, že SR už vo svojej priemyselnej politike z roku 1999 nastúpila cestu vytvárania všeobecne priaznivých podmienok na podnikanie, v legislatíve a v praktických krokoch však jednostranné zvýhodňovanie veľkých zahraničných firiem jednoznačne dominuje. Keďže medzi prioritami prie-myselnej politiky nenájdeme zrušenie investičných stimulov, dá sa očakávať, že vláda bude aj naďalej „lákať“ nadnárodné spoločnosti verejnými dotáciami a daňovými prázdninami a podpora domácich malých firiem bude až druhoradá.
Prípad odchodu firmy Flextronics z Českej republiky by nemal ostať mimo pozornosti slovenských vládnych predstaviteľov. Tí sa však správajú, akoby varovné signály nevideli alebo nechceli vidieť a počuť. Ak sa ani prístup ich nasledovníkov po jesenných parlamentných voľbách nezmení, môže-me sa aj na Slovensku čoskoro dočkať situácie, že zahraničné spoločnosti budú odchádzať tam, kde je lacnejšia pracovná sila a lákavejší trh. Kto pocíti dôsledky takéhoto prístupu, je jasné už dnes.
