Obzretie za Zvolenom
Pod letným nebom vlani zaznelo na Bratislavskom hrade Verdiho Nabucco, v tomto roku sa v Národnom tenisovom centre hrala Verdiho Aida a Rigoletto toho istého skladateľa sa ocitá v zámockom parku v Dolnej Krupej. Jediným letným festivalom však aj pre operu zostávajú júnové Zvolenské hry zámocké.
Aj tento ročník zopakoval už osvedčený dramaturgický model posledných rokov: špičková koncertná produkcia unikátneho diela, tentoraz namiesto neznámeho Verdiho uvedenie Belliniho Normy, premiéra domáceho súboru (Donizettiho Linda di Chamounix) dve ďalšie banskobystrické inscenácie ozvláštnené cudzími vokalistami (Verdiho Traviata a Mascagniho Silvano) a vokálny koncert slovenskej opernej mlade. Bystričania nenasledujú Bratislavu koketovaním s režisérskym chápaním opery, ale dávajú prednosť tradičnejšiemu inscenovaniu operných diel, ktoré je postavené na hudobnom a osobitne speváckom účinku. Orientácia na taliansku operu umožnila navyše začleniť festival do mesiaca talianskej kultúry Dolce Vitaj, organizovaný Talianskym kultúrnym inštitútom.
Norma a Silvano
Po siedmich slovenských premiérach Verdiho raných diel bola koncertantnou produkciou Belliniho Norma, ktorá sa na Slovensku hrala jediný raz, v SND v roku 1969. Pod taktovkou skúseného Mariana Vacha, interpretovala štvorica zahraničných spevákov: sopranistka Susan Neves dramaticky kreujúca part Normy, technicky bezchybná mezzosopranistka Laura Brioli, vo výškach účinný tenorista Renzo Zulian a kantabilný basista Danilo Rigosa. Už tradične išlo o umelecký vrchol festivalu.
Festival ukončila Mascagniho opera Silvano, ktorú kritika po marcovej premiére v Banskej Bystrici prijala dosť rozpačito. Pritom nejde o sporný titul z hľadiska hudobného ako skôr divadelného a aj názor, že skladateľ je autorom jedinej úspešnej opery, Cavallerie rusticany, je už prekonaný. Inscenácia Silvana mala vo Zvolene kvalitných interpretov v sopranistke Anne Ryan, v tenoristovi Mauriziovi Comencinim a v košickom barytonistovi Mariánovi Lukáčovi. Príbeh žiarlivosti a pomsty za neveru inscenovala režisérka Andrea Hlinková ako retrospektívu opakujúcu príbeh v hlave protagonistu na realistickej scéne Miriam Struhárovej no v čudesne štylizovaných ženských kostýmoch, ktoré spolu s režijným prístupom robia z jednoduchého príbehu takmer rébus. Dirigent Marián Vach sa cíti doma nielen v hudobnom verizme ale aj pri naštudovaniach belcantových opier.
Linda di Chamounix
Donizettiho Linda di Chamounix je žánrovým hybridom so styčnými bodmi so skladateľovou Dcérou pluku aj s Námesačnou jeho konkurenta Belliniho. Dodať príbehu modernú, všeobecne akceptovateľnú podobu, si vyžaduje priam nadľudský výkon. Mladá režisérka Barbara Klimová, dcéra speváckej hviezdy Edity Gruberovej a vnučka zbormajstra Lúčnice Štefana Klima, vniesla do tradičného prístupu nie vždy celkom čitateľné prvky: pohyb zboru v prvom dejstve, antiiluzívne prenášanie „pahorka“, pretvorenie postavy Pierotta na akési alter ego hlavnej hrdinky a hru zrkadiel v druhom dejstve. Skôr než k réžii by však boli namieste výhrady k poňatiu kostýmov v príliš širokom diapazóne štýlov. Donizettiho Lindu udržuje v štádiu životnosti jeho hudba či spevácke party obsahujúce až nadbytok krásnych melódií, ktoré akoby sysntetizovali dovtedajší sumár skladateľovho hudobného rukopisu. Devízou inscenácie je vyrovnané spevácke obsadenie z domácich zdrojov (barytonista Martin Popovič, tenorista Dušan Šimo, basista Ivan Zvarík) a z hostí (košický barytonista Marián Lukáč a dve mladé speváčky– trocha prilyrická koloratúrka Martina Masaryková a nádherným hlasom obdarená javisková debutantka Judita Nagyová).
Traviata Verdiho Traviatu ozvláštnila a ku kvalitnej úrovni predstavenia prispela účasť nádejného slovenského tenoristu Petra Bergera a ukrajinskej sopranistky Victorie Loukianetzovej spievajúcej na najvýznamnejších operných javiskách, čomu celkom nezodpovedal jej kvalitný, no nie nezabudnuteľný výkon. Jeden z večerov bol venovaný áriám z talianskych a francúzskych opier v podaní nastupujúcej generácie slovenských vokalistov. Z tria Jana Kohútová (soprán), Alena Kropáčková (mezzosoprán) a Michal Hýrošš (tenor) najviac zapôsobila J. Kohútová, dramaturgickým bonbónikom boli Donizettiho piesne a interpretačne vrcholným číslom duet z Belliniho Beatrice di Tenda, v ktorom mezzosopranistka prevzala tenorový part.
K atmosfére pohody tohto ročníka neprispelo počasie, ktoré prinútilo organizátorov premiestniť produkcie z priestorov hradného nádvoria do sály Zvolenskej činohry. Po neúspechu so zastrešením hracieho priestoru (pokus sa odohral viac než pred desaťročím) by sa organizátori mali zamyslieť nad tým, či by sa problém nevyriešil presunutím podujatia na neskorší termín (začiatok júla). Ak zvážime, že hry patria geograficky k najsevernejšie lokalizovaným európskym letným operným festivalom pod otvoreným nebom, nie je to nijako podružná otázka.
