Zabudnuté a zabudnutí?
Aj zabudnutým možno nazvať osud moravských Luhačovíc v povedomí Slovákov. Na rozdiel od Karlových Varov či Mariánskych Lázní patrili vždy do kategórie rodinných či oázu pokoja predstavujúcich kúpeľov, ale zato mali veľmi výraznú architektonickú, a dalo by sa povedať, že aj slovenskú podobu. Tú im totiž na počiatku 20. storočia dali stavby Dušana Jurkoviča, ktoré dodnes prispievajú k ich svojskému, neopakovateľnému rázu.
Veľkolepý dom, skromná búda
Je to predovšetkým krásne zrenovovaný Jurkovičov liečebný dom na centrálnom námestí, vila Jestřabí, nesúca dnes meno oddaného ctiteľa tunajších kúpeľov skladateľa Leoša Janáčka alebo trocha zeleňou prekrytá Chaloupka, v ktorej pred prvou svetovou vojnou bývala v kúpeľnej sezóne rodina lekára a hlasistického politika Pavla Blaha. Práve on prispel spolu so svojím priateľom, architektom Jurkovičom, k výrazne česko-slovenskému rázu týchto moravských kúpeľov.
Slovenským teritóriom sa v Luhačoviciach stala ďalšia Jurkovičova architektoniky skromná stavba na stráni nad kúpeľným námestím nazvaná Slovenská búda, za prvej Československej republiky pomenovaná Slovácka búda. Bola to spoly reštaurácia, spoly kaviareň, ktorú prevádzkoval tandem príslušníkov oboch spomínaných rodín a ďalších Skaličanov. Z nej sa večer čo večer ozýval slovenský spev, navštevovali ju nielen kúpeľní pacienti, ale predovšetkým významné kultúrne osobnosti oboch národov.
Zostala len pamätná kniha
Búda, v ktorej sestry Jurkovičové ponúkali skalické gastronomické špeciality, predovšetkým skalický rubín, zázvorníky a dnes opäť populárne trdelníky, prijala pod svoju strechu drobných slovenských remeselníkov, študentov, ale i podnikateľov z Liptova, umelcov i politikov – účastníkov československých porád. Po roku 1989 vyhlásilo Slovenskú búdu (pri nezáujme slovenského ministerstva kultúry) aspoň české ministerstvo kultúry za národnú kultúrnu pamiatku. Bohužiaľ, dnešných dní sa táto národná kultúrna pamiatka nedožila. Po požiari v roku 2002 z nej zostalo len zopár kameňov.
Zo Slovenskej búdy sa však zachovala Pamätná kniha, ktorá je v súčasnosti v olomouckom archíve. V nej sa dajú nájsť podpisy takých slovenských osobností, akými boli napríklad Hviezdoslav, Vajanský, Krasko, Tajovský či Jesenský, ale svoje autogramy tu počas večerov, ktoré tu trávili, zanechali aj bratia Mrštíkovci, spisovateľka Ružena Svobodová či skupina moravskoslováckych maliarov na čele s Jožom Úprkom.
Kúpele komu?
Cestou od prameňa Aloiska v súčasnosti naďabíme v lese na kameň, na ktorom nápis Lázně pracujícím ako jeden z mála artefaktov (keďže Leninova socha pred Smetanovým domom už nestojí) dokumentuje históriu kúpeľov v epoche socializmu.
Svoj tichý ráz si kúpele napodiv zachovali aj po nástupe dravého kapitalizmu. Bohatí podnikatelia sa liečia v dvoch exkluzívnych liečebných domoch, ostatné sú ešte ako-tak dostupné aj bežným rekreantom. Okolo siedmej hodiny večer sa tu však život akoby zastaví. Živú hudbu nájdete v dvoch lokáloch a navečerať sa v neskorších hodinách je priam nemožné. Jurkovičova Lázeňská plovárna sa stala miestom, kde sa dá praktizovať len slnečný kúpeľ a na mestskom kúpalisku je, podobne ako v minulosti, voda stále značne studená. Zato liečivé pramene tečú veselo ďalej a ak im prídete na chuť, máte – putujúc od jedného k druhému či tretiemu – o príjemnú prechádzku postarané.
Zabúdaná kvalita
Slovenský návštevník, porovnávajúc s domácimi pomermi, musí oceniť aj vyššiu kultúru poskytovaných služieb, či už liečebných alebo stravovacích. V letných mesiacoch popri promenádnych koncertoch, ktoré zväčša zabezpečuje Zlínska filharmónia, sa o kultúru stará aj tunajšie divadlo, kam rady prichádzajú významné herecké osobnosti. Začiatkom leta to boli napríklad Květa Fialová a Naďa Konvalinková. Miestna cestovná agentúra ponúka aj atraktívne výlety do okolia, napríklad plavbu po Baťovom kanáli, návštevu hradu Buchlov či prehliadku kedysi Metternichom navštevovaného zámku v Buchloviciach.
Medzinárodná kúpeľná klientela vrátane Slovákov zatiaľ, zdá sa, čaro týchto kúpeľov neobjavila. Slovenčinu tu začiatkom leta bolo počuť len vďaka devätnástim potomkom slovenského lekára, ktorého luhačovické účinkovanie rokoch 1903 – 1919 pripomína pamätná tabuľa na Jurkovičovom dome i názov jednej z ulíc a na ktorého si na Slovensku okrem rodných Skaličanov už nik nespomenie.
