Privatizácia pomohla stvárniť obrysy trhového hospodárstva. Mala byť úspechom transformácie, ibaže sa stala jej rozhodujúcim vnútorným rozporom. Dá sa na ňu pozerať optikou makroekonomického prístupu, ktorý ju vidí ako najväčší presun vlastníctva v histórii modernej ekonómie, ako na nevyhnutnú podmienku rozjazdu súkromného sektora. Ale dnes ju môžeme skôr vnímať ako výsledok hazardných hier špekulantov.

Pokiaľ sa na privatizáciu spoliehalo ako na zázračný liek na všetky neduhy, pochopiteľne prišlo sklamanie. Viacerí ministri ju videli ako cestu k vyriešeniu obrovských dier v deficitných verejných rozpočtoch, ktoré by sa upchali prostredníctvom dobre zaplateného rozpredaja štátnych aktív, alebo ako prostriedok k injekciám do spustošených penzijných systémov. Politici však celkom inštinktívne vytušili, že privatizácia je záležitosťou moci rovnako tak ako efektívnosti, a usilovali sa zvrátiť privatizačný proces vo vlastný prospech. Pracovníci štátnych podnikov chceli privatizovať štátne podniky do svojich rúk. Dôchodcovia a štátni zamestnanci vyžadovali kompenzácie. Bývalí vlastníci vyhlasovali, že iba reštitúcia vlastníckych práv môžu priniesť spravodlivosť.

Takmer darovanie

Pri delení majetku sa presadzovali fundamentálne predstavy. Väčšina ekonómov vnímala privatizáciu ako prostriedok k rozvoju skutočných vlastníkov, ktorí by využili svoje aktíva oveľa produktívnejším spôsobom, ako to robil štát. Odpor proti privatizácii a nesúhlas s jej dôsledkami sú jedným z faktorov, ktoré uviedli späť k politickej moci ľavicovo orientované vlády. Došlo k tomu v Poľsku, Maďarsku, Litve...

Efektívna privatizácia mala byť bolestná: firmy by prepúšťali nadbytočných pracovníkov, noví vlastníci by vyhadzovali starých neschopných manažérov a produkcia nepredajného tovaru by sa znižovala. Privatizácia však nespôsobila iba niektorým ľuďom problémy. Je evidentné, že z ďalších urobila boháčov. A je samozrejmé, že nepriniesla toľko očakávaný finančný efekt, ktorý mal byť východiskom z biedy slovenskej ekonomiky. Na netransparentnosti privatizačných krokov profitovali lojálni k vládnucej moci a sociálne priepasť sa zväčšovala.

Program masovej privatizácie bol sústavne nahlodávaný udeľovaním najrôznejších výnimiek a stal sa nefunkčný a neefektívny. Osud privatizácie dovŕšili všetky vlády pod vedením Vladimíra Mečiara a dnes sa o rozhodovaniach na hranici trestnej zodpovednosti hovorí už celkom verejne. Ibaže - neúčinne. Ale aj úvahy o akejsi reprivatizácii, náprave chýb minulosti zostávajú len úvahami a doterajší priebeh jednotlivých káuz potvrdzuje nepripravenosť súčasného kabinetu na radikálnu nápravu.

Samospasiteľné strategické?

Diskusia o zákone o veľkej privatizácii strategických podnikov je mimoriadne kontroverzná. Každý subjekt vládneho zoskupenie má na tento krok iný názor a dohodnúť sa zatiaľ nedokázali ani v základnej otázke - čo je vlastne strategickým podnikom. Dobrú vôľu prejavila SOP, ktorá rešpektuje predložený vládny návrh s istou blokačnou klauzulou pre energetiku a plynárenstvo. Aj SDĽ už ustúpila od percentuálneho viazania v bankovom sektore. Je teda nádej, že by sa návrh zákona mal dostať na rokovanie v krátkom čase a nebude sa ďalej odkladať. Už aj preto, že sa vláda čiastočne spolieha na mobilizáciu príjmov, ktoré by do príjmovej stránky rozpočtu mali pribudnúť práve z pripravovanej privatizácie prirodzených monopolov a dosiaľ nesprivatizovaných štátnych podnikov. Očakávania odborníkov sú však skromnejšie. Nad pripravovanou privatizáciou sa vznáša Damoklov meč viac ako 30-miliardového záväzku Mečiarových dlhopisov, ktorých splatnosť klope na dvere štátnej pokladnice.

Privatizácia bola od začiatku úlohou, ktorá vyvolávala strach a obavy. Skončila sa fiaskom a dnes ohrozuje stabilitu krajiny. Naprávať škody v ekonomike je nepochybne ťažké, pretože nemožno sa vrátiť do východiskovej pozície. Aj preto nádeje o tom, že všetky netransparentné privatizačné rozhodnutia sa dajú vrátiť do predprivatizačného stavu, sú naozaj iba ilúzie. Mali by sme sa teda aspoň poučiť pri poslednej etape - delení strategických subjektov.

Autorka je zástupkyňou šéfredaktora Hospodárskeho denníka