Všetko je inak
Pod týmto názvom môžete od 21. septembra vidieť v priestoroch novej budovy Slovenského národného divadla v Bratislave výstavu portrétov slovenských (predovšetkým umeleckých) osobností. Vytvoril ich úspešný česko-slovensko-americký fotograf Martin Levinne.
Fotografie predstaviteľov kultúrneho a spoločenského života mávajú vždy predovšetkým dokumentárnu hodnotu. Tentoraz je naozaj všetko inak. Portrétový fotograf snímané objekty (tváre) výrazne štylizuje, a to za pomoci kostýmu, rekvizity, výrazu tváre, hry so svetlom či uhlom pohľadu. Darí sa mu (vďaka fantázii, dôvernej znalosti portrétovaných, ale aj ich zmyslu pre sebairóniu a odstup) až prekvapujúco suverénne priblížiť nám určitú, či už skrytú alebo naopak, všeobecne známu črtu jednotlivých osobností. V prípade slovenských ženských činoherných hviezd podčiarkuje u Emílie Vášáryovej jej jemnosť, u Božidary Turzonovovej jej šarmantnosť, u Sone Valentovej jej tajomnosť a u Magdy Vášáryovej... symbolizuje modrina pod okom jej fiasko v prvých prezidentských voľbách?
Rovnako majstrovsky odlišuje mužských činoherných protagonistov. Na fotografii Juraja Kukuru umnou hrou tieňa a svetla vidíme tajomného, pre ženy nebezpečného seladóna, Milan Kňažko má priam mefistovské črty, kým v prípade Martina Hubu vychádza účinok fotografie z kontrastu medzi jeho intelektuálnosťou (znázornenou záľahou kníh) a nehrdinským výzorom chlapa v „budajke“.
Klasické hudobné umenie reprezentujú medzi 64 fotografiami len dve: Peter Dvorský nad tanierom talianskych špagiet, čo vypovedá o jeho postave aj o jeho vokálnych preferenciách a torzo tváre husľového virtuóza Petra Michalicu, ktoré však zobrazuje práve tú najdôležitejšiu (hornú) časť, ktorá je jeho identifikačným znakom. Bohatšie je zastúpená populárna hudba. Vtipne je prezentovaná Jana Kirschner, ktorú sa fotograf vari pre jej nechuť používať pri priezvisku koncovku „ová“ výzorom pokúsil čo najviac priblížiť mužskému rodu. Dokumentárne sú mimoriadne cenné dva portréty: Michala Dočolomanského, na ktorého tvári už čítame blízkosť smrti (a v ruke jej nástroj – horiacu cigaretu) a čiernobiela fotografia básnika Milana Rúfusa, v ktorého vpadnutých očiach a vráskach vidno stopy utrpenia z jeho individuálneho osudu, ale aj osudu národa, ktorého bol bardom.
Mimoumelecká sféra je zastúpená len okrajovo a menej reprezentatívne. Lekár Viliam Traubner je aj veľkým milovníkom umení, sociológ Fedor Gál, ktorý už 15 rokov nie je osobnosťou na Slovensku, sa aj na portréte ostentatívne hlási k židovstvu, kým portréty dvoch exprezidentov patria k tým menej vydareným. Zobrazenie kontroverzného publicistu Štefana Hríba v kostýme napoleonského gardistu som si vyložil svojsky tak, že tohto fanatického bojovníka proti politickej ľavici čaká ďalšie Waterloo.
Celkove sú Levinneho fotografie dôkazom toho, ako fotografický portrét môže nielen dokumentovať, ale aj čarovať s obrazom a hľadať pravdu pod povrchom. Pre tieto kvality sa oplatí výstavu navštíviť.
