Kam siahajú hranice európskej solidarity?
Desať rokov predtým, ako sa prvé tri krajiny pripojili k šestke iniciátorov európskeho integračného procesu, podpísali Európske spoločenstvá (Maastrichtskou zmluvou premenované na Európsku úniu) v septembri 1963 takzvanú Európsku dohodu s krajinou, ktorá sa v posledných týždňoch stala adresátom kritík, nádejí a odvrhnutí zo strany európskej pätnástky.
Ako horúci zemiak si šéfovia vlád a krajín únie pohadzujú otázku spojenú so vstupom Turecka do EÚ. Odpoveď nie je totiž jednoduchá. Jednoznačné áno alebo nie bude zároveň aj odpoveďou na otázku, ktorú sa až do zvolania Konventu o budúcnosti Európy nik neodvážil nastoliť: čo je vlastne cieľom už pol storočia trvajúcej integrácie, kde sú jej (teritoriálne a kompetenčné) hranice? Doterajší cieľ („an ever closer union“ – čoraz užšia únia) neposkytol dostačujúcu odpoveď a zjednotiť sa na konkrétnom postoji nebude jednoduché.
Definovať Európu
Na summite EÚ v Kodani očakával turecký premiér Abdullah Gül jednoznačnú odpoveď na požiadavky svojej krajiny. Dvanásť rokov čakala na uznanie statusu kandidáta na vstup do EÚ – od apríla 1987 do helsinského summitu v roku 1999. Návrh ankarskej vlády začať rokovania na budúci rok sa síce nestretol so želanou odozvou, Európska rada sa však rozhodne dištancovala od postoja prezidenta Konventu Valéry Giscarda d´Estaing, ktorý vyhlásil: „Vstup Turecka by znamenal koniec EÚ.“ Argumentoval veľmi jednoducho – Turecko nie je súčasť Európy! Najbližšie k jeho postojom majú nemeckí kresťanskí demokrati, ktorí vidia problém predovšetkým v konflikte kresťanstvom ovplyvnenej Európy a „cudzej moslimskej“ kultúry Turecka, sotva patriaceho k Európe i geograficky.
Ako člen NATO (od roku 1952) však Ankara posunula hranice západného sveta po Irak a Irán a viac či menej úspešne sa usiluje splniť podmienky Západu. Medzi posledné reformy patrí zrušenie trestu smrti v období mieru, kultúrne práva pre menšiny a rozšírenie slobody prejavu a názoru. Je fakt, že Turecko je strategickým partnerom USA proti Iraku a Iránu a v prípade (nanajvýš pravdepodobného) ozbrojeného konfliktu zohrá dôležitú úlohu a bude môcť posilniť svoju medzinárodnú pozíciu.
Ide o princípy
Takisto Nemecko, jeden z najmocnejších členských štátov únie snažiaci sa o jej nezávislosť a presadenie Európskych bezpečnostných jednotiek (závislých od kapacít NATO), má záujem odstrániť blokádu Ankary v otázke zásahov EÚ do štruktúr NATO. Spolu s Francúzskom presadilo v roku 1999 uznanie tureckého štatútu kandidáta na vstup. Krátko pred kodanským summitom sa kancelár Gerhard Schröder dohodol s Francúzom Jacquesom Chiracom a navrhli plán, ktorý bol v Kodani prijatý – Európska komisia by podľa neho mala v druhej polovici roku 2004 preskúmať splnenie Kodanských kritérií zo strany Turecka a pokiaľ bude záver pozitívny, po jednohlasnom súhlase ER budú dvere pre začatie predvstupových rokovaní otvorené. Pre šéfa vládnej strany AKP Recepa T. Erdogana je to síce pozitívny signál (na rozdiel od principiálneho „proti“ zo strany Rakúska), ale zároveň ťažko akceptovateľný (Británia hovorí Turecku principiálne „áno“). Štrnásť miliónov moslimov žijúcich v EÚ je podľa jeho slov dokonalým príkladom rýchlej adaptácie tureckej kultúry a akceptácie pravidiel demokracie, právneho štátu a trhovej ekonomiky.
Ďalšou stránkou problému sú financie. Turecko by si z Bruselu nárokovalo na 38 miliárd eur ročne, čo je viac než dostalo všetkých desať pristupujúcich krajín spolu. Tieto výdavky nie sú vo finančnom pláne únie do roku 2013, to znamená, že EK neráta s konečným vstupom Turecka skôr ako v roku 2014. Ekonomická stránka problému je samozrejme dôležitá. Pokiaľ sa únia v budúcnosti vidí ako záujmový spolok zameraný na hospodársku spoluprácu a posilnenie svojej nezávislosti, predovšetkým voči USA, Turecko sa o svoju budúcnosť obávať nemusí a Erdoganov cieľ, vstup v roku 2011, najneskôr však v roku 2014, je reálny. Ak sa však Európa zjednotí v predstave vlastnej kultúry a hodnôt, ak bude presvedčená o európskej identite a jedinečnosti, moslimská menšina v EÚ neprekročí dnešné 4 percentá.
Mladá európska desiatka bude mať čo povedať(?)
Ďalšou prekážkou vstupu Turecka do únie budú jednoznačne nové členské štáty. Od nich Ankara očakáva skeptický prístup, predovšetkým pre finančné výdavky, ktoré by namiesto na ich kontá putovali na turecké. Slovensko, ako väčšina ostatných kandidátov prvého kola, si zatiaľ neláme hlavu nad svojím postojom voči vstupu Rumunska a Bulharska, o Turecku, o ktorého vstupe bude spolurozhodovať, ani nezačalo rozmýšľať. Pokiaľ sa však rozhodneme orientovať sa na USA, Turecku v ceste pravdepodobne stáť nebudeme. Sme vôbec presvedčení o existencii európskej kultúry, ktorá by hovorila proti prijatiu Turecka – teraz alebo v budúcnosti?
Konvent o budúcnosti (ktorej?) Európy
Nemenej kontroverzná je úloha Konventu vo vytváraní stanoviska k tureckej otázke. V texte budúcej európskej ústavy sa nebude dať vyhnúť zmienke o spoločných hodnotách, z veľkej časti stojacich na kresťanstve, ktoré po stáročia formovalo dejiny a kultúru európskeho kontinentu. Aj problematika (v Turecku neexistujúceho) delenia kultúry, náboženstva a vlády je oblasťou potenciálnych konfliktov, ktorým sa len ťažko bude možné vyhnúť. Vylúčiť Turecko z integračného procesu by bolo podľa väčšiny európskych vlád nerozumným krokom, jeho vláda vyjadrila všeobecný záujem o vývoj krajiny demokratickým smerom. Vstup do EÚ nie je jedinou hnacou silou demokratizácie a nemal by sa teda stať podmienkou tohto procesu, vyvíjajúc nátlak a pocit zodpovednosti únie. Solidárny prístup jej členských krajín by iné štáty nemali zneužívať. Únia nie je zaviazaná rozširovať sa bezhranične, v extrémnom prípade vo svoj neprospech, čiže s neodhadnuteľnými následkami.
Zatiaľ najperspektívnejší je aktuálny návrh predsedu Európskej komisie Romana Prodiho, ktorý navrhol všeobecne prijateľné riešenie. Zo skupiny krajín usilujúcich sa o vstup do únie (Juhoslávia, Moldavsko, Turecko, Ukrajina) vytvoriť „klub partnerov“ a premeniť tým predstavu múru oddeľujúceho ich od únie (ak sa ich rozhodne neprijať do svojich radov) na predstavu hraníc. Skutočne spoločných, umožňujúcich spoluprácu a vzájomnú podporu. Pokiaľ by sa mu ho podarilo úspešne presadiť, Európa by si mohla vydýchnuť, nestratiť pritom svoju (v hlavách ľudí ešte veľmi mladú) tvár a vytvorila by si zároveň priestor na rozšírenie vlastného vplyvu na medzinárodnej úrovni.
