Ide aj o predstavy
Je holokaust naozaj singulárnym, neporovnateľným a neopísateľným historickým javom a jestvujú vari ľudia, ktorí ho na náklady obetí a tých, ktorí prežili, využívajú na svoje účely? Po publikovaní téz Normana Finkelsteina sa na stránkach Süddeutsche Zeitung rozprúdila na túto tému živá diskusia. O slovo sa tentoraz prihlásil filozof Slavoj Žižek.
Prečo potrebujú historici nevyhnutne určiť deň, keď budú môcť jednoznačne identifikovať príčinu holokaustu alebo prisúdiť mu nejaký význam? To, čoho sa v skutočnosti obávajú, keď hľadajú akúkoľvek perverznú patológiu v Hitlerovom sexuálnom živote, je, že by nič nenašli. Znamenalo by to, že Hitler bol v intímnom a osobnom živote človek ako každý iný. Tento výsledok by ešte znásobil hrôzu jeho monštruóznych zločinov. Ak sa v holokauste pokúšajú objaviť skrytý zmysel, ich hlavná premisa znie: čokoľvek (vrátane konštatovania, že sám Boh je stvorený čertom) je prijateľnejšie ako myšlienka, že etnická katastrofa mohla vzniknúť bez akéhokoľvek osobitého účelu, teda len ako slepý dôsledok.
Nemožno zakázať nemožné Zákaz pýtať sa na príčiny holokaustu, pochádzajúci od Claude Lanzmana, sa často chápe nesprávne: v skutočnosti nejestvuje protirečenie medzi Lanzmannovým zákazom pýtať sa a jeho tvrdením, že holokaust nie je neriešiteľnou hádankou. Korene tohto zákazu nie sú religiózne, teda také, ktoré by skúmali mystérium života a zrodu. Napokon, samotný zrod je obsiahnutý v paradoxe "Nemal by si, pretože nemôžeš!" - teda nedá sa zakázať nemožné. Ak žiadajú katolíci zákaz biogenetických výskumov, pretože podľa nich sa ľudstvo nemôže zredukovať na hru medzi génmi a životným prostredím, strach pominie.
Pokiaľ by sa výskum dokončil a napriek zákazu by sa dosiahlo nemožné, osobitná náboženská dimenzia by sa zredukovala na biologický mechanizmus. Lanzmman však nezakazuje výskum holokaustu, pretože ten by sa tak stal mystériom. Skôr ide o to, že žiadne tajomné mystérium holokaustu nejestvuje, rovnako ako žiadna hádanka, ktorá by sa musela vyriešiť. Po tom, ako sme preskúmali všetky historické okolnosti tejto udalosti, zostávajú nám iba poklesky samotného aktu: skutočnosť, že sa o jeho celej hrôzostrašnosti rozhodlo dobrovoľne.
Traumatický bod Základná premisa akademických debát o holokauste, jeho pozdvihnutie na metafyzické zlo, apolitické, neuchopiteľné, prístupné iba v podobe rešpektujúceho mlčania, sa nemusí akceptovať "prima facie". Holokaust sa pritom chápe ako ultimatívny traumatický bod, pri ktorom sa stráca hodnota objektívneho historického bádania vtedy, ak prehovorí čo len jediný svedok. Súčasne je tým bodom, pri ktorom sa aj samotní svedkovia zhodnú, že jediné, čo ich spája, je mlčanie. Holokaust je mystérium, srdce tmy našej civilizácie. Jeho enigma sa prieči všetkým vedomostiam a opisu, leží mimo minulosti. Holokaust sa nedá vysvetliť, predstaviť alebo sprostredkovať, pretože neoznačuje nič - len implóziu univerza, ktorá sa dá vyrozprávať. Tak sa každý pokus o jeho lokalizáciu v kontexte podobá antisemitskej negácii jeho jedinečnosti. Verzia Elieho Wiesela, teda štandardná verzia, znie: "Veľký chasidický majster, kotský rabín, rád hovorieval: Existujú pravdy, ktoré môže vyrozprávať svet, existujú hlboké pravdy, ktoré dokáže vyrozprávať len mlčanie. Na inej rovine jestvujú však také, ktoré sa nedajú vyjadriť ničím, ani mlčaním. A predsa sa musí o nich vedieť. Každý, kto sa zaoberá koncentračnými tábormi, je konfrontovaný s dilemou: ako sa o nich dá rozprávať, keď sa ťažkosť utrpenia a rozsah udalosti nedajú vyjadriť?"
Život je krásny Nie je to teda zázrak, že sa neočakávaná pravda hovoriaca o pozdvihnutí holokaustu na nevypovedateľné zlo zmenila na neočakávanú komédiu: ak sa hrôza holokaustu nedá zmerať žiadnym jeho zinscenovaním, jedinou cestou je obrátiť sa na komédiu. Takú, ktorej dôsledkom bude prinajmenšom neschopnosť vrátiť tú hrôzu späť. Naozaj sa zdá, akoby úspech filmu Roberta Benigniho s názvom Život je krásny naznačil začiatok nového subžánru, ktorý sme si ešte pred desaťročím nevedeli predstaviť. V spomínanom filme zatknú talianskeho židovského otca a spolu so synom ho pošlú do Osvienčimu. Otec, aby svojho syna uchránil pred traumou, sa rozhodne pre zúfalú stratégiu. Skutočné udalosti prezentuje ako zinscenovanú súťaž a kto v nej získa najviac bodov, bude odmenený príchodom amerického opancierovaného tanku. Alegorický vzťah medzi históriou filmu a spôsobom, akým sa obracia na diváka, je hlavnou problematikou filmu: nezaobchádza vari režisér Benigni s divákom tak ako otec Benigni, konštruujúc týmto spôsobom fiktívny obraz ochrany, aby vykreslil realitu tábora o čosi znesiteľnejšiu? Nepovažuje divákov za deti, ktoré musia byť pred hrôzou holokaustu uchránené - a to prostredníctvom bláznivej, sentimentálnej a veselej historky, ktorá zjemňuje historickú realitu holokaustu?
Shoah vs Hollywood Niet divu, že Lanzmannov Shoah je protikladom filmu Život je krásny. S istotou môžeme konštatovať, že Shoah bol nakrútený s vedomím, že ho nik neuvidí. Jeho odstrašujúca dĺžka totiž zaručuje, že väčšina divákov - vrátane tých, ktorí film chvália - ho nikdy nevideli celý a ani ho vidieť nebudú. Práve pre to sa neustále cítia vinní. Táto vina slúži ako ekvivalent našej viny, za ktorou sa skrýva nemožnosť vidieť celú hrôzu holokaustu. Dĺžku filmu však musíme brať do úvahy spolu so skutočnosťou, že Shoah sa predstavuje ako ultimatívny, neprekonaný a neprekonateľný film o holokauste. Pri jeho pozeraní sa cítime vinní a nepriamo nám nepodsúva nič iné ako pohŕdanie zo strany obetí, v prípade, že sa nám páčia iné filmy o holokauste. Napríklad také, ktoré ho inscenujú ako klasické rozprávanie. Mám na mysli predovšetkým Lanzmanove pohŕdanie Spielbergovým Schindlerovým zoznamom, porovnateľným s reakciou žiarlivého Boha zo Starého zákona.
Nie je to vari tak, že tento paradox dokumentárneho filmu s dobrovoľným zákazom používať akýkoľvek dokumentárny filmový materiál, vlastne ukazuje všetky paradoxy zákazu scén, na ktorých židovská obec bazíruje? "Nemôžeš si vytvoriť žiadnu predstavu,... lebo ja som pán, tvoj oh, tvoj žiarlivý boh" - nesmieš sfilmovať alebo pozerať na akékoľvek fiktívne rozprávanie alebo dokumentárny filmový materiál o holokauste, lebo ja, Lanzmann, som žiarlivý autor.
A nepodkope túto namyslenosť práve fakt, že produkcia zo série "holokaust" - hoci alebo práve preto, že je komerčná a melodramatická - urobila nepochybne viac ako Shoah pre to, aby sa vedomosť o holokauste rozšírila najmä medzi verejnosť, predovšetkým v Nemecku? Bližšia analýza Shoahu by ukázala, že väčšina kritikov sa koncentruje na niekoľko scén, ktoré ešte dnes otvorene ukazujú antisemitský postoj. Napríklad rozhovor so starým Poliakom v Osvienčime. Jeho problémom je premisa, že príčiny, ktoré viedli k holokaustu, sú dodnes živé. Avšak nerazí táto premisa cestu k nebezpečenstvu, že sa populárne antisemitské resentimenty zrovnoprávnia s neporovnateľne strašnejším, štátom organizovaným "konečným riešením" nacistov?
Odpolititizovaný holokaust? Oprávnená, dokonca nevyhnutná otázka znie, či môže odpolitizovanie holokaustu, jeho pozdvihnutie na zlo, ktoré bolo svojho času zákonom fungovať ako politický akt cynickej manipulácie. Holokaust sa umelo vsádza do polohy nedotknuteľnej výnimky mimo akčného rádia normálnej politickej diskusie. Nemôže teda fungovať ako politická intervencia s cieľom legitimizovať istý druh hierarchických politických vzťahov?
Holokaust je v prvom rade časťou postmodernej stratégie odpolitizovania a globálneho hľadania obetí. Podľa Richarda Foltyho ľudskosť predstavuje schopnosť byť ranený. Po druhé, stratégia odpolitizovania znižuje v porovnaní s absolútnym zlom holokaustu vážnosť násilia v treťom svete, za ktoré sú západné štáty (spolu)zodpovedné. Po tretie, odpolitizovanie slúži na to, aby sa na každý radikálny politický objekt vrhol tieň. Znamená to teda zákaz myšlienky na posilnenie akejkoľvek radikálnej politickej sily: "Si si vedomý, že tvoj návrh smeruje k holokaustu?"
Autor je slovinský filozof. Pôsobí na univerzite v Ľubľane. V slovenčine (vo vydavateľstve Kalligram) vyšli jeho eseje Mor fantázií. Zo Süddeutsche Zeitung preložila Lýdia Kokavcová
