Londýn sa rozhodol
Britský premiér to veru naozaj nemá ľahké. Už tri roky sa vo vláde snaží nevystrašiť stredné vrstvy a nestratiť ich podporu. Už tri roky tlačí svoju stranu v záujme tohto cieľa doprava. A ako sa mu voliči nakoniec odmenia? Nuž tak, že mu v priamych voľbách za starostu Londýna zvolia "ľavicového extrémistu" Kena Livingstona. A to ešte deň pred Blairovými narodeninami. Musela to byť veru predminulú sobotu na Downing Street číslo 10 smutná oslava...
Londýn sa piateho mája zobudil do krásneho slnečného rána - a napriek pokazeným zariadeniam na počítanie hlasov už vedel, kto je novým starostom. Ako sa to vlastne stalo?
Čitatelia SLOVA si možno pamätajú, že Kena Livingstona vedenie neférovým spôsobom pripravilo o víťazstvo vo vnútrostraníckom výbere kandidáta na túto funkciu - napriek tomu, že zaňho hlasovalo takmer šesťdesiat percent radových členov Labour Party. "Porazený" ľavičiar preto najprv vyzval svojho nečestne zvoleného straníckeho kolegu Franka Dobsona, aby sa kandidatúry vzdal (čo ten povýšene odmietol), a potom sa rozhodol kandidovať ako nezávislý. Vyslúžil si tým síce automatické vylúčenie zo strany, no zároveň tak splnil želanie väčšiny Londýnčanov, vyjadrené v prieskumoch verejnej mienky.
Vo chvíli, keď ohlásil svoju kandidatúru, dosiahla jeho podpora neuveriteľných 68%. Čiastočne to bolo vlastne aj dôvodom na obavy. Politici dobré body neradi strácajú. Čím lepšie na tom sú, tým väčšmi majú strach z dodržiavania vlastných zásad. "Občanovi Kenovi" však našťastie možná strata popularity v nijakom prípade ústa nezavrela. V istom rozhovore napríklad označil Medzinárodný menový fond, Svetovú banku i Svetovú obchodnú organizáciu za príšerné inštitúcie, a vyjadril sa, že medzinárodný finančný systém každý rok zabíja viac ľudí, ako druhá svetová vojna. "Ale v Hitlerovom prípade aspoň išlo o šialenca", dodal Livingstone.
Okolo týchto poznámok sa rozpútala menšia mediálna búrka. Bulvárne i váženejšie denníky sa do "Červeného Kena" obúvali, ako by bol šialený práve on. Pritom však povedal len to, čo dávno vie každý, kto sa o dôsledky súčasného svetového poriadku trocha zaujíma. Napríklad nezávislá ekonómka Susan Georgeová vo svojich knihách už roky podrobne dokumentuje dopad Programov štrukturálneho prispôsobenia (SAPs) Medzinárodného menového fondu na krajiny tretieho sveta. Pravda, jej argumenty sa k širokej verejnosti nedostávajú. Práve preto mali Livingstonove slová nesmierny význam - vďaka nim sa tejto téme aspoň na chvíľu venovali aj hlavné médiá. (Aj keď kandidát na starostu iste trocha preháňal. V skutočnosti "vďaka" politike MMF a spol. toľko ľudí, ako v druhej svetovej vojne, isteže každý rok nezomiera. Je to skôr každých šesť rokov...)
Ako očierniť "Červeného Kena"? Aj keby však bol Ken Livingstone mlčal ako hrob, útokom by sa nevyhol. Volebná kampaň totiž bola do značnej miery hlavne "kampaňou proti Kenovi". Najväčšmi pritom naňho útočil bývalý spolustraník, labouristický kandidát Frank Dobson; ale vzhľadom na dominantné postavenie Livingstona v prieskumoch si svoje pridali aj kandidáti ostatných hlavných strán - konzervatívnej a liberálnodemokratickej. Negatívna osobná kampaň vyvrcholila pár dní pred voľbami, keď Livingstona jeho protikandidáti ako jeden muž (i keď medzi nimi bola aj žena) obvinili, že podporuje "vandalov", ktorí počas prvomájovej demonštrácie poškodili pamätník padlých v dvoch svetových vojnách. Keďže všetci traja hovorili to isté, televízia tomuto obvineniu fakticky venovala trikrát toľko času, ako Livingstonovej odpovedi. Nezávislému kandidátovi tento atak nepochybne uškodil, keďže vo voľbách nakoniec získal len 39 percent hlasov - v prieskumoch mal tesne pred voľbami až o 10% viac...
Kenovi Livingstonovi však slúži ku cti, že sám sa nikdy k podobným osobným útokom neznížil. Ani po svojom zvolení z nich príliš veľkú vedu nerobil. "Ak by som bol prehral, bol by som zatrpknutý", povedal, "ale keď človek vyhrá, tak na takéto veci rýchlo zabudne." Vo svojom prvom prejave po oznámení výsledkov dokázal, že to myslel vážne, keď citoval Winstona Churchilla ("Vo víťazstve ukáž veľkodušnosť"). Nielenže ponúkol svojim trom porazeným súperom miesta vo svojej administratíve, ale o Frankovi Dobsonovi výslovne povedal: "Niesol ťažké bremeno opovrhnutia, za ktoré sám nemohol. Dúfam, že sme s Frankom stále priatelia." Cynik samozrejme môže povedať, že o úprimnosti Livingstonových vyjadrení sa dá pochybovať; že však sú takéto slová v politike nanajvýš nezvyčajné, to sa poprieť nedá.
Druhýkrát do tej istej rieky…? Čitatelia SLOVA si možno spomínajú, že Livingstone už raz na čele hlavného mesta stál, keď v osemdesiatych rokoch šéfoval Rade veľkého Londýna (GLC). Svojou ľavicovou politikou pre ľudí i svojou popularitou vtedy nesmierne ležal konzervatívnej premiérke Margaret Thatcherovej v žalúdku - a preto jej vláda GLC v roku 1986 jednoducho zrušila. Ken Livingstone si preto pri svojom prejave po zvolení neodpustil poznámku: "Nuž, ako som hovoril pre štrnástimi rokmi, keď ma tak nevychovane prerušili..."
Inak sa však víťazný kandidát zdržal akýchkoľvek známok škodoradosti. Naopak, so súčasnou vládou vyjadril ochotu spolupracovať. Premiér Tony Blair tiež vyhlásil, že bude spolu s Livingstonom pracovať na úspechu nového úradu. Lenže napriek tomu sa dá očakávať, že sa už čoskoro dostanú do konfliktu - najmä v otázke londýnskeho metra.
Doprava bude jedným z hlavných problémov, ktorý bude musieť starosta vyriešiť. Metro pritom už roky nedostalo dosť peňazí na investície. Pomaly, ale iste sa pod tlakom miliónov cestujúcich rozpadá. Práve v otázke financovania jeho modernizácie sa dá očakávať tuhý boj medzi vládou a starostom. Labouristi totiž schválili na pomoc metru takzvané "štátno-súkromné partnerstvo" - čiastočnú privatizáciu, v ktorej tunely podzemnej dráhy predajú súkromným spoločnostiam. Ken Livingstone namiesto toho presadzuje financovanie cez mestské dlhopisy. A na svoj odpor voči akejkoľvek privatizácii má dobrý dôvod - podľa prieskumov verejnej mienky s ním súhlasí drvivá väčšina Londýnčanov. Skúsenosti so sprivatizovanými železnicami, ktorých vlaky neustále meškajú, zatiaľ čo ich riaditelia si napchávajú vrecká ziskami i štátnymi dotáciami, im zrejme stačili. Lenže vláda od svojich plánov, ktoré už sú zakotvené v zákone, v žiadnom prípade nechce ustúpiť.
Víťazstvo bez prevracania kabátu Vo voľbách londýnskeho starostu však išlo o viac, než len o otázku metra, či osud jedného, i keď možno významného politika.
Tony Blair a jeho spoločníci totiž zrejme úprimne veria, že jediným spôsobom, ako sa dostať k moci, bolo vzdať sa ľavicového dedičstva. Livingstonovo víťazstvo je významné tým, že tento názor vyvracia. Rukolapne dokazuje, že svet sa opäť zmenil, a že k úspechu možno dospieť aj inak, než len kopírovaním pravice. Livingstonov ľavicový populizmus dokonca dokázal osloviť aj voličov, ktorých "noví labouristi" nechávajú chladnými. "Červený Ken" sa síce nechal počuť, že by sa do strany rád vrátil - no vzhľadom na názorové rozdiely je to dosť nepravdepodobné. Ak nebude mať vo funkcii úspech, labouristi ho nemajú prečo medzi sebou chcieť. No a ak naopak úspech mať bude - pri zachovaní svojej ľavicovej platformy - tým väčšmi si ho vedenie strany bude zrejme chcieť držať od tela. Rozhodne mu nebude chcieť dať šancu vybudovať vnútrostranícku opozíciu.
Aká je však pravdepodobnosť Kenovho úspechu či neúspechu? Dôvera, ktorú doňho ľudia vkladajú, je naozaj veľká. Nič nepripomína viac, ako obdobie spred troch rokov, keď sa v podobnej žiare obľuby kúpal Tony Blair. Práve to však naznačuje, že si treba dávať pozor. Nič sa tak ľahko nevyparí, ako všeobecná priazeň. "Červený Ken" síce nastupuje do úradu so sympatickejším programom, ako "noví labouristi"; či sa mu ho však podarí zrealizovať, a najmä, či dokáže udržať aj podporu tých, ktorých sa jeho politika dotkne nepriaznivo, to ukáže až čas. Zostáva len dúfať, že to zvládne. Aby z tohtoročného piateho mája zostalo viac, než len spomienka na to krásne slnečné ráno.
Autor (1976) je redaktor BBC World Service
