Všetko svoje nosím so sebou
Daniela Příhodová
Daniela Příhodová sa narodila 15. apríla 1941 v Nesluši pri Kysuckom Novom Meste. Vyštudovala Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave, no od roku 1980 sa venuje výlučne literárnej tvorbe. Je spoluzakladateľkou klubu slovenských prozaičiek Femina, ktorý viedla od jeho vzniku až do roku 2000. Vydala viaceré knihy ako Hra s Ozvenou, Obžalovaná, Horúci víkend, Vianoce s Maximom, Rozvádzajte sa, je to krásne!, Mário, zapískaj!, ku ktorej napísala i televízny scenár, a Nechajte ma žiť! Je autorkou mnohých rozhlasových zdramatizovaných poviedok.
Viem, že sa nikdy nebránite zverejneniu dátumu vášho narodenia. S akými pocitmi ste sa zaradili medzi šesťdesiatničky? Ako bilancujete svoju doterajšiu literárnu tvorbu?
Zrejme som nerozumela vašej prvej otázke, lebo oficiálne som nezaznamenala nič podozrivé, ani výnimočné. Ak mám hodnotiť svoju prácu, bolo by príjemné povedať, že sa všetko podarilo a že to bolo dokonca pekné. Lenže obidve vieme, ako ďaleko je od rukopisu k tlačiarňou voňajúcej knižke, a tak musím priznať, že je to veľmi tvrdé, až chlapské povolanie. Lebo pre mňa je to povolanie. Keby som mohla tie roky vrátiť späť, neviem... V tomto povlaní býva všetko relatívne, najmä úspech. Napísať dobré dielo ešte neznamená úspešnosť. Niečo sa podarilo, napríklad moja druhá knižka Obžalovaná, ktorá v roku 1987 vyšla v náklade 4000 výtlačkov a pomerne rýchlo sa rozpredala. Vtedy to bol úspech. Inscenácia Mário, zapískaj! mala v roku 1991 premiéru na federálnom televíznom okruhu. Asi stálo pri mne šťastie. Horšie už bude znieť, keď prezradím, že odvtedy som napísala aj lepšie scenáre a nenakrúcajú sa.
V doteraz poslednej a zrejme najlepšej próze Nechajte ma žiť! upozorňujete na najzávažnejšie neduhy - príživníctvo, kriminalitu, drogy, čo hrozia priam záhubou časti mladej generácie. Druhá, jej menej nápadná časť je niekedy až prekvapujúco vyspelá. Nehazardujeme svojím najcennejším imaním, ak jej tu, doma, nevytvoríme podmienky na primeranú sebarealizáciu? Máte pocit, že mladým rozumiete? Ako by ste charakterizovali súčasný rozpor otcov a synov, matiek a dcér?
Či rozumiem mladým? Neviem. Určite nie viac ako rozumeli naši rodičia nám. Medzigeneračné konflikty sa opakujú, iba problémy sú vždy iné, závislé od napredovania civilizácie. Technický pokrok tento proces urýchľuje, lebo sa prenáša aj do etickej sféry, kde z času na čas naruší dovtedy platné zásady a názory, zatlačí konzervatívne do úzadia, aby sa v danej situácii vytvorili novému chápaniu vždy širšie priestory.
Aké je prevládajúce chápanie dnes? Ruku na srdce: nie sú mladí v mnohom morálnejší ako stredná či staršia generácia?
Ak si chceme odpovedať na otázku, či sú morálnejší ako my ostatní, treba si uvedomiť fakt, že sme už pripustili, aby ich vedomie od útleho veku masírovala audiovizuálna technika, ktorá sa prihovára čoraz agresívnejšie. Dúfam len, že prevažná časť mladej populácie si uchovala svoje ideály, z etického hľadiska také dôležité pre zdravý duševný vývin. Dotyk s realitou ich síce preformuje a postupne pretriedi, keď bude treba rozlišovať priority, ako sú napríklad peniaze, kariéra, spoločenský vplyv. Azda budúcnosť ukáže, či prevážili kompromisy alebo rýdze charaktery.
Vráťme sa k vášmu románu Nechajte ma žiť! O čo predovšetkým vám v ňom išlo?
O celospoločenský problém: ako sa náš občan v procese demokratizácie vyrovnával s prívalom nekontrolovanej slobody, s náporom imigrantov, ktorí k nám neprichádzajú vždy len s ušľachtilými zámermi. Že sme na takúto situáciu neboli všetci dostatočne pripravení. Ťažko povedať, či sa románu venovala primeraná pozornosť. Isté však je, že Slovenský rozhlas vysielal čítanie na pokračovanie z rukopisu, najprv v premiére a potom ešte v dvoch reprízach. Napriek tomu ma dosť prekvapilo, keď som šiesteho júla tohto roku v piatkových rozhlasových Nočných dialógoch počula predsedu Spolku slovenských spisovateľov Jána Tužinského hovoriť, že spoločenský román v súčasnej slovenskej literatúre dosiaľ chýba. Musím pripustiť, že z tohto pohľadu sa môjmu románu Nechajte ma žiť! asi naozaj venovala malá pozornosť. Nanešťastie pre samotnú literatúru, s týmto problémom pravdepodobne nie som sama.
Osem rokov ste boli predsedníčkou klubu Femina, ktorého charakter je od začiatku predovšetkým svojpomocný a nemá nič spoločné s bojovným feminizmom. Nezdá sa vám, že takzvaná ženská otázka, rovnako ako aj generačné rozdiely, sa stáva nepodstatnou popri politickej rozoštvanosti, najmä však v dôsledku rozdelenia spoločnosti na solventných a "obyčajných" občanov? Žena zo zbohatlíckých vrstiev je predsa vďaka peniazom oveľa slobodnejšia a privilegovanejšia ako nemajetný muž...
Na okraj niekoľko slov o spomínanom klube slovenských prozaičiek. Vznikol v marci 1992 na podporu tvorby ženských autoriek formou prezentácie, a tým aj lepšej propagácie kníh, čo táto tvorba už dávno potrebovala. V roku 1994 vyšla vo vydavateľstve Odkaz prvá antológia ženských autoriek pod názvom Espresso Eva. Ak sa niekto v duchu spýta, prečo iba ženských, stalo sa to preto, lebo v dovtedy vydaných antológiách boli ženské autorky zastúpené len minimálne. Spomínam si, že už vtedy sme rozoslali žiadosti o sponzorský príspevok do viacerých podnikov, no prišli záporné alebo žiadne odpovede. Antológia napokon vyšla s finančným príspevkom Fondu Pro Slovakia.
Zmenila sa odvtedy situácia k lepšiemu?
Naopak, podporu i propagáciu dnes potrebuje vlastne celá pôvodná tvorba. Kniha nie je obyčajným tovarom, hoci sa ocitla na trhu s istým hendikepom - že práve peniaze rozhodujú, či sa vôbec dostane medzi čitateľov. Aj v tomto prípade, keď ide o produkt ducha, sa stali peniaze deliacim kritériom. V tejto súvislosti by som si dovolila pripomenúť, že existuje filozofia stará vyše dvetisíc rokov, ktorá by ani dnes nepovažovala peňažný ústav za miesto, ktoré ako jediné reprezentuje naše bohatstvo. I v súčasnosti sa môžeme vrátiť k známemu latinskému výroku Omnia mea mecum porto. Všetko svoje nosím so sebou.
Aké je, podľa vašich názorov a skúseností, postavenie spisovateľa či spisovateľky a vôbec pôvodnej slovenskej literatúry? Zdá sa vám, že chytáte druhý dych?
Kedysi dávno sa hovorievalo "chudobný ako spisovateľ". Podľa mňa to nie je ani trocha sympatická história, no tuším, že sa vracia. Čo sa s tým dá robiť? Keby som to vedela! Málo. Ak skutočne chcete vedieť, čo v poslednom čase tvorím - píšem listy, žiadosti sponzorom. Lebo spisovateľ, aj keď si to o sebe dopredu nemyslí, dokáže pre svoje dielo urobiť i nemožné. Môžu ho pri tom ignorovať, zbaviť dôstojnosti. Ale iba na chvíľu, lebo ak sa mám odvolať na spomínaný latinský výrok, majetok, čo nosí v sebe, ak ho má, ho znovu v odvekom zápase moci a ducha postaví na nohy.
Prečo je to tak?
Neviem. Zrejme je to "podhubie", v ktorom sa najdlhšie udrží správna tvorivá nálada. Hádam práve v takejto nálade vznikal môj nový spoločenský román, ktorý mám zatiaľ v rukopise. Je to kruté, no bez sponzorov nevyjde. Nemusím zdôrazňovať, že rukopis románu, nech by bol akokoľvek dobrý, v zásuvke stola nemôže presvedčiť ani zabodovať.
zhovárala sa Jana Šimulčíková
