Európa stráca demokraciu
Všeobecne sa uznáva väčšia efektívnosť hospodárstva založeného na konkurencii. Takéto hospodárstvo zväčšuje koláč blahobytu, ktorý sa potom delí. Práve tak samozrejmým sa nám zdá byť aj efektívnosť politickej súťaže, či už ide o súťaž medzi stranami, alebo o súťaž vo vnútri strán.
Politická súťaž - rovnako ako hospodárska - znamená to isté ako sloboda voľby. Tá je predpokladom demokracie. Sociálny štát nie je s ňou v rozpore. Stále však nie je ešte dostatočne rozšírené pochopenie, že tieto úvahy analogicky platia aj pre politickú súťaž medzi vládami rozličných krajín. Vlády predsa ponúkajú verejné statky a transfery a mali by - ako všetci, čo ponúkajú - byť vystavené čo najväčšiemu tlaku konkurencie.
Súťaž systémov Osobitne ďalekosiahlou formou politickej súťaže je „súťaž systémov“, ktorú sme v tomto storočí zažili medzi komunistickými štátmi a západnými demokraciami. Tu nešlo o jednotlivosti, ale o zásadné veci. Súťaž systémov dala za pravdu západným demokraciám. Aj integračné procesy západnej Európy nesú v sebe prvky súťaže systémov: spočiatku ešte do značnej miery merkantilistické predstavy francúzskych politikov konkurovali trhovým koncepciám Nemcov. Najdôležitejšie na politickej súťaži je to, že - tak ako súťaž v ekonomike - umožňuje porovnávať. Občania môžu porovnávať medzi stranami, vládami a dokonca hospodárskymi poriadkami (inštitúciami). Nepotrebujú teoretické úvahy o tom, čo by bolo najlepším riešením ich problémov. Rozmanitosť konkurujúcich experimentov im dovoľuje spoznať lepšie riešenie podľa jeho plodov. V novšej literatúre z oblasti dejín hospodárstva sa zdôrazňuje, že vedecko-technický pokrok a moderná industriálna spoločnosť sa preto rozvinuli v Európe, a nie vo veľkých ríšach ako bola Čína a India, lebo intelektuálne elity a menšiny sa ľahšie vyhli prenasledovaniu, a tým mohli občania lepšie porovnávať. Keď sa teraz Európa rozhoduje pre centralizáciu a tým proti politickej súťaži, tak sa vzdáva historicky úspešného modelu a rozhoduje sa pre aziatský model. Nová politická kasta sa nazýva eurokracia.
Európa exekutívy V Európskej únii sa centralizácia zjemňujúco nazýva „politickou integráciou“. To, že centralizácia je spojená so stratou demokracie exemplárne ukazujú práve dejiny európskej integrácie. Centralizáciu uskutočňujú predovšetkým tí, ktorí sa chcú vyhnúť demokratickej kontrole - teda vlády a ich byrokracie. Vznikla Európa exekutívy. Dokonca aj zákonodarstvo je v prvej línii v kompetencii vlád (Rada) a európskej byrokracie (Komisia). Komisia má dokonca monopolné postavenie pri návrhoch zákonov. Prostredníctvom európskeho zákonodarstva môže exekutíva vyradiť kontrolné práva parlamentov. Pre občana je bruselský proces prijímania ťažko zrozumiteľný. To nevyplýva len z jazykových bariér a zo vzdialenosti, ale aj z nedostatku prehľadnosti rozhodovacích procesov. Zasadania Rady a Komisie nie sú verejné. Väčšinou sa neuverejňujú ani výsledky hlasovaní. Na prijímaní zákonov sa podieľajú stovky výborov a zväzov. V žiadnom z členských štátov nie je zákonodarstvo tak zaťažené lobizmom ako v Bruseli. Pravidelné výskumy verejnej mienky hovoria o skoro neuveriteľnej neznalosti európskych inštitúcií.
Chýba diskusné fórum Oddemokratizovanie nie je len záležitosťou konštrukčných chýb, ktorým sa európsky dom mohol vyhnúť. Sčasti je to vnútorná systémová črta medzinárodnej politickej integrácie. Už sama enormná jazyková rôznosť únie zabraňuje tomu, aby vznikli spoločné európske médiá a európska verejná mienka. Chýba diskusné fórum, kedy by sa mohli prezentovať konflikty záujmov vo forme zrozumiteľnej občanovi. Európsky parlament nemôže byť takýmto fórom. Okrem toho je on sám zainteresovaný na politickej centralizácii, preto je s tým spojený prírastok kompetencií a moci. Politická integrácia alebo centralizácia Európy teda oslabuje politickú súťaž, a tým aj demokraciu. Je však napriek tomu nevyhnutná, totiž preto, aby sa tak - aspoň podľa názoru mnohých - zachránil sociálny štát? Stojíme pred dilemou? Musíme si voliť medzi demokraciou a sociálnym štátom? Nebezpečenstvo, ktorí niektorí maľujú na stenu sa nazýva „sociálnym dumpingom“.
Nesolidárne správanie Už sám pojem je nezmyselný. Podľa ekonómov s „dumpingom“ máme dočinenia vtedy, keď niekto svoje produkty predáva v cudzine lacnejšie ako vo vlastnej krajine (cenová diskriminácia) alebo keď ich istú dobu predáva pod výrobnú cenu, aby tak dosiahol monopolné postavenie. To, že pracovná hodina v Portugalsku je lacnejšia ako v Nemecku, nemá nič spoločného s cenovou diskrimináciou alebo so stratégiou monopolizácie. Prirodzene nielen mzdy, ale aj sociálne štandardy sú v Portugalsku nižšie, pretože sociálne štandardy sú spojené s nákladmi a ochota znášať tieto náklady závisí od úrovne vývoja. Keď náklady sociálnych štandardov označíme ako „sociálnu mzdu“ a zvyšok mzdy ako „peňažnú mzdu“, tak súčet sociálnej mzdy a peňažnej mzdy musí zodpovedať produktivite práce. Keď sa v Portugalsku zvýši sociálna mzda - napríklad prostredníctvom európskych štandardov - tak sa portugalskí zamestnanci musia zriecť peňažnej mzdy. A pretože ich peňažná mzda je tak či tak nižšia ako nemecká, tak či tak nemajú záujem o nemecké štandardy. S tým spojené zrieknutie sa peňažnej mzdy je pre nich príliš vysoké. Ten, kto cez európske smernice niekomu vnucuje nemecké sociálne štandardy, nebojuje proti „sociálnemu dumpingu“, ale sa správa nesolidárne.
Rozmanitosť experimentov Nemusíme sa však obávať, že rastúca integrácia trhov v Nemecku a vo svete podkope nemecký sociálny štát? Nenúti rastúca medzinárodná konkurencia - často spomínaná globalizácia - Nemecko k tomu, aby odbúravalo sociálne výkony a sociálne štandardy, aby si tak zachovalo alebo znovu získalo svoju konkurenčnú schopnosť? Nie je pomocou proti tomu jedine medzinárodná centralizácia alebo súhlas so sociálnym štátom - napr. na rovine Európy? Kto sa pýta takto, ten neberie do úvahy, že schopnosť konkurovať v medzinárodnom meradle závisí od celkových nákladov na prácu a „sociálna mzda“ je len jednou časťou z nich. Váha sociálnej komponenty musí závisieť od priania zamestnancov. Ak má sociálna mzda úroveň, ktorú si prajú zamestnanci, tak schopnosť obstáť v medzinárodnej konkurencii nemôže byť dôvodom pre jej zníženie. Potom musí peňažná mzda niesť celé bremeno prispôsobenia sa. Ak naproti tomu budeme chcieť udržať konštantný podiel sociálnej mzdy na celkovej mzde, tak potom sa zníženie mzdy musí vzťahovať aj na sociálnu mzdu. Hlavná ťažkosť spočíva v zistení toho, ktorú zložku mzdy si zamestnanci vôbec želajú. Preto prestavba sociálneho štátu musí spočívať predovšetkým v tom, že jednotlivcovi dáme v sociálnej oblasti viac možností voliť - a to tak pri sociálnom poistení ako aj pri sociálnych štandardoch. Sociálno - politické projekty sa vydaria tým skôr, čím väčšia bude rozmanitosť experimentov. Preto je nevyhnutná nie európska centralizácia, ale individualizácia a decentralizácia rozhodnutí. Môžeme to nazývať hoci aj emancipácia.
Autor prednáša na univerzite v Mannheime, Spolková Republika Nemecko
