Keď národ stráca pamäť, stráca život
Hoci od udalostí v roku 1968 uplynulo iba tridsaťtri rokov, zdá sa, že upadajú do zabudnutia. Paradoxne sa tak deje v krajine, ktorá si bez ohľadu na vládne garnitúry zvolila pamiatku Alexandra Dubčeka za predmet prezentácie svojich demokratických tradícií.
Táto voľba je oprávnená, Dubček je naozaj vo svete najznámejším Slovákom, ktorý dokáže pozitívne personifikovať Slovensko. Ešte aj po svojej smrti je vývozným "artiklom" štátu, zo vzniku ktorého mal obavy, lebo si uvedomoval autoritatívne sklony vtedajšej vládnucej garnitúry. Paradoxne v hlavnom meste SR dodnes po Dubčekovi nepomenovali ulicu, či námestie. Osobitným paradoxom je, že práve na Slovensku, v jeho vlasti, dodnes chýba vedecká monografia nielen o Dubčekovi, ale, až na niekoľko verejne nedistribuovaných zborníkov, aj o období obrodného procesu.
Školáci nevedia o auguste Dominujú dva zdanlivo protichodné typy postojov k udalostiam z rokov 1968-69. Prvý vedie ku kanonizácii Dubčeka, účelovému odvolávaniu sa na jeho odkaz, ale bez analýzy vtedajších udalostí. Z Dubčekovho mena sa tak stáva inštitúcia, ďalšia z bronzových búst a čítankových postáv, no nenaplnená živým obsahom. Rubom tohto prístupu je zabudnutie. Podľa prieskumov uskutočnených v lete 2000 dnes už každý štvrtý stredoškolák nevie, že sa v auguste 1968 odohrala nejaká historická udalosť. Pre 43 percent z nich zas tento mesiac v našich dejinách nič neznamená.
Poliaci, majúci za sebou skúsenosti z niekoľkonásobného upadnutia do poroby a z hrdinského boja za slobodu, zdôrazňujú: "Národ, ktorý stráca pamäť, stráca život." Pokiaľ budeme schopní sa vyjadrovať o vlastnej minulosti len jazykom slávnostných akadémií, okresných konferencií strany, či celonárodných zhromaždení, nebudeme schopní zvládnuť ani našu súčasnosť, nájsť hlbší dôvod našej voľby v prospech demokracie a zjednotenej Európy. Aj preto by sme sa mali zamyslieť, čo z tohto pokusu o nastolenie tzv. socializmu s ľudskou tvárou zostáva aktuálne pre súčasníka.
Trauma z augustovej invázie a normalizácie natoľko poznačila drvivú väčšinu ostatných, že iniciatíva zmeny mohla vyjsť jedine od generácie, ktorá si rok 1968 už nepamätala. Na rozdiel od Česka u nás nevznikla generačná vrstva "osmašedesátníkov". Dokonca ani neexistuje slovenský ekvivalent takéhoto výrazu. V normalizačných rokoch boli osudy týchto ľudí rozličné, nespája ich spoločná generačná skúsenosť. Jedna časť z nich sa so svojím osudom zmierila, aktívne nevystupovala, za čo ju režim po istom čase odmenil garanciou pokojného života. Ďalší boli ochotní otvorene sa dištancovať od svojich postojov, z iných sa zas skôr či neskôr stali pevné opory normalizačného režimu. Nepočetná časť intelektuálov sa síce nezapojila do otvorenej opozície voči režimu, no odmietla sa dištancovať od svojich predchádzajúcich postojov. Najmenšiu časť postihnutých tvorili tí, čo vstúpili do otvorenej opozície voči režimu.
Nižšia miera politizácie
Pre nasledujúce generácie však už bolo samozrejmé, že akákoľvek zmena je možná iba mimo oficiálnych štruktúr a na rok 1968 nenadväzovali. Absencia spoločnej generačnej skúsenosti protagonistov reformného pokusu sa naplno prejavila po novembri 1989. V Česku vďaka rokom prenasledovania, neraz aj aktívneho odporu, napr. v Charte 77 či iniciatíve Obroda a spoločne zdieľaným hodnotám, sa ich posolstvom stala predstava demokratickej, humanistickej a sociálne spravodlivej spoločnosti. Na Slovensku však atomizovaná generácia z roku 1968 nedokázala vytvoriť spoločnú politickú platformu. Z jej radov pochádzajú ortodoxní komunisti, liberáli, demokratickí socialisti, konzervatívci i extrémni nacionalisti. Jednou z príčin tohto javu je, že tlak verejnosti na reformy v roku 1968 bol u nás podstatne nižší ako v Česku. Dobové prieskumy verejnej mienky potvrdzujú nielen to, že na Slovensku bola omnoho nižšia podpora reformných požiadaviek, ale predovšetkým celkovú nižšiu mieru politizácie spoločnosti. Len malé percento občanov napr. debatovalo o tzv. moskovských protokoloch s kolegami na pracoviskách. Podobne to bolo v prípade diskusií o Akčnom programe KSČ a KSS. Obyvateľstvo, tak málo pripravené na spolurozhodovanie o vlastnej budúcnosti, logicky ľahšie odovzdá zodpovednosť niekomu, kto rozhodnutie urobí namiesto neho.
Toto oneskorenie demokratizačných procesov na Slovensku v roku 1968 sa po dvoch desaťročiach prejavilo v nízkej miere pripravenosti občanov na ešte hlbšie politické zmeny. Nemalé percento našej populácie neprijímalo s nadšením liberalizáciu spoločnosti, ktorá ohrozila základné životné istoty, neprijímalo občianske slobody a nepožadovalo ich, lebo nevedelo, čo znamenajú a ako ich môžu využívať. Modernizácia spoločnosti po roku 1948 totiž prebehla v podmienkach neslobody. Gustáv Husák a Vasil Biľak sa pri "obnovení poriadku" v prípade Slovenska neodvolávali iba na tradičné komunistické hodnoty, ale, podobne ako Vladimír Mečiar, ťažili zo stereotypov zakorenených v spoločnosti. Využívali absenciu demokratických tradícií, pretrvávanie klientelistických vzťahov, nízku mieru tolerancie voči menšinovým názorom, xenofóbiu a izolacionizmus.
Mináčovská koncepcia dejín Na Slovensku sa tak vyvinul špecifický obranný, provinciálny a konzervatívny nacionalizmus, sformulovaný Vladimírom Mináčom. Nacionalizmus bezdejinný, interpretujúci národ nie ako spoločenstvo slobodných občanov, ale ako amorfný "ľud", atomizovaný zhluk izolovaných jednotlivcov, ktorého jediným zmyslom je holé prežitie. Táto koncepcia po období kómy slovenskej kultúry, spôsobenej normalizačnými čistkami a rekanonizáciou estetických koncepcií socialistického realizmu, poznačila vlnu historizmu v slovenskej próze, reprezentovanej Petrom Jarošom, Vincentom Šikulom, Ladislavom Ballekom či Ivanom Habajom. Hoci v jej rámci koncom 70. a začiatkom 80. rokov vznikol aj celý rad hodnotných diel, ostali poplatné mináčovskej koncepcii pasívneho osamelého človeka, zmietaného dejinami a zbaveného vlastnej identity. Táto koncepcia preukázala obdivuhodnú životnosť aj po roku 1989 a stala sa východiskom pre súčasný slovenský nacionalizmus.
Skúsenosti z udalostí v roku 1968 varujú pred nebezpečím klientelizmu a personifikácie politiky. Ich zhubné dôsledky sa prejavili, keď sa ako priatelia a podporovatelia Dubčeka do vedúcich funkcií dostali ľudia, ktorým hodnoty demokratického socializmu boli cudzie, ale aj neskôr, keď sa Moskve podarilo naštartovať proces normalizácie rukami ľudí, ktorí v očiach verejnosti boli garantmi pokračovania v pojanuárovej politike. I v súčasnosti sú na Slovensku príslušnosť ku klientelistickej formácii alebo symbol, s ktorým sa ten-ktorý politik spája, pre správanie politikov i pre ich posudzovanie v očiach verejnosti neraz dôležitejšie ako hodnoty, ku ktorým sa hlásia.
Po skúsenostiach z 90. rokov sme si opäť uvedomili aktuálnosť slov Dominika Tatarku a Milana Šimečku, ktorí v roku 1968 varovali pred federalizáciou Československa realizovanou v podmienkach politickej neslobody. V 70. rokoch boli prijaté centralizačné opatrenia, znamenajúce de facto demontáž federácie a v skutočnosti sa Slovensko stalo iba vlastníctvom domácej straníckej nomenklatúry. Útlak z jej strany bol porovnateľný, ak nie dokonca väčší, ako ten spred roku 1968. Podobne slovenská politická reprezentácia po roku 1992 nevidela vznik samostatného Slovenska ako šancu získať dôstojné postavenie medzi demokratickými národmi sveta, ani ako šancu vytvoriť lepšie životné podmienky pre jeho občanov. Národný štát bol pre ňu nástrojom získania moci a materiálnych výhod.
Daň politiky menšieho zla
Nárast autoritatívnych tendencií spôsobil, že sa možnosti sebarealizácie občanov SR bez ohľadu na národnosť v porovnaní so situáciou v bývalom Československu zhoršili. Po roku 1993 sa, rovnako ako po roku 1938 či 1968, ukázalo, že sa národná štátnosť, pokiaľ sú pri moci nedemokratické alebo autoritárske sily, stáva samoúčelom. Myšlienka národnej štátnosti sa neraz ocitla v nesprávnych rukách. Svoj podiel na tom majú aj demokratické sily, ktoré v zlomových momentoch nedocenili naliehavosť slovenskej otázky.
Skúsenosť z roku 1968 varuje pred akceptovaním politiky menšieho zla. V skutočnosti vtedy znamenala bezpodmienečné plnenie požiadaviek okupantov pri zotrvaní Dubčekovej garnitúry pri moci. Podpis Moskovských protokolov znamenal kapituláciu čs. politických elít. Vtedajší politici hovorili o zachraňovaní výdobytkov Pražskej jari, no sami dobre poznali dôsledky podobných precedensov v dejinách, ktorými bol mníchovský diktát a neskoršia politika Emila Háchu či Jozefa Tisu. Svoje ciele Moskva realizovala ich rukami. Husák nahradil Dubčeka až po tom, ako boli hlavné ohniská potenciálneho odporu spacifikované. "Reformní komunisti" naplno zlyhali po nástupe G. Husáka na čelo KSČ, keď už nebolo pochýb o ďalšom smerovaní normalizácie tým, že prijímali druhoradé funkcie v mocenskom aparáte, čím normalizačnému režimu naďalej poskytovali legitimitu. Je to prípad premiéra Oldřicha Černíka, ale aj Dubčeka, statočne brániaceho socializmus s ľudskou tvárou na veľvyslanectve v Ankare. Z ilúzie menšieho zla mnohých vyliečilo až definitívne vylúčenie z verejného života.
Ďalším mýtom je skutočnosť, že politika menšieho zla, realizovaná najprv Dubčekom a po ňom Husákom, zachránila krajinu pred procesmi podobnými tým, ktoré boli po roku 1956 v Maďarsku. Imre Nagya ako hlavného protagonistu maďarskej revolúcie popravili v roku 1958, lebo odmietol podpísať demisiu svojej vlády a formálne legalizovať kolaborantský kabinet Jánosa Kádára. Dubček sovietsku okupáciu legalizoval podpisom Moskovských protokolov nie po dvoch rokoch, ale po piatich dňoch. Nehľadiac na to, politické procesy sa proti odporcom režimu začiatkom 70. rokov uskutočnili. Rok 1968 je teda pre nás varovaním, že za politikou menšieho zla sa neraz skrývajú čisto súkromné záujmy jej hlásateľov. Nebolo to prvý, a žiaľ ani posledný raz, keď slovenskí politici uprednostnili svoj osobný prospech pred vernosťou hodnotám a princípom, ktoré hlásali.
Na strane prenasledovaných
Dobové politické koncepcie dnes môžu zaujať historikov, ale už sotva inšpirujú súčasníka. Kým pre ľudí v 60. rokoch oprávnene znamenali perspektívu humanizácie totalitných režimov, ich realizácia v súčasnosti by znamenala len nastolenie autoritatívneho režimu, v ktorom síce vládnuca strana pripustí obmedzený politický pluralizmus, ale nie svoje odstavenie od moci. S dávkou irónie sa dá povedať, že posledným dejstvom podobných pokusov bola vláda HZDS po roku 1994 a režim Slobodana Miloševiča v Juhoslávii.
Aktuálnym však ostáva túžba ľudí po demokratickej a sociálne spravodlivej spoločnosti, bez prejavov sociálneho vylúčenia. Túžba po spoločnosti založenej na princípoch rovnosti, tolerancie a humanizmu, po spoločnosti, v ktorej majú občania právo slobodne rozhodovať o otázkach, ktoré sa ich týkajú. Obrodný proces v roku 1968 i následná okupácia ČSSR sovietskymi vojskami boli, podobne ako SNP, obdobím národného vzopätia, v ktorom Slováci vyjadrili vôľu vrátiť sa medzi demokratické národy Európy. To nie je iba dnešná konštrukcia. Milan Šimečka hovoril v roku 1968 jednoznačne o "návrate do Európy". Myšlienka socializmu s ľudskou tvárou napriek všetkým výhradám a zodpovednosti, ktorú za pomerne bezproblémový priebeh normalizácie nesie aj Dubček, bola nádejou na zmenu pre národy sovietskeho bloku i pre všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Bol to jeden z mála impulzov, ktorým sa Slovensko pozitívne zapísalo do svetových dejín a demokratických tradícií budúcej zjednotenej Európy. Okrem tradície kapitulácie zostala z neho aj tradícia nekapitulácie, zápasu za slobodu a demokraciu, tradícia moderného demokratického občianstva. Tradícia reprezentovaná žurnalistikou v 60. rokoch, spisovateľmi, študentskými štrajkami na jeseň 1968, obeťou Jana Palacha a demonštrantmi, ktorí v mene slobody a demokracie riskovali svoje životy, hoci už roku 1969 proti nim nestáli sovietske tanky, ale domáce ozbrojené sily. V neposlednom rade túto tradíciu reprezentuje slovenský občiansky disent, ktorý na základe kritického zhodnotenia skúseností z roku 1968 sformuloval platformu otvorenej a humanistickej spoločnosti. Nemôžeme zabudnúť ani na to, že to boli práve západní sociálni demokrati a neskôr aj zelení, ktorí obetavo pomáhali našim emigrantom a burcovali svet, aby nezabudol na bezprávie v Československu.
Nemôžeme však zabudnúť ani na piatich sovietskych disidentov, čo napísali Otvorený list čs. ľudu, v ktorom odsúdili krok svojich mocenských špičiek, ani na demonštráciu siedmich, ktorí neváhali na obhajobu pomerne bezvýznamnej krajiny vystúpiť s transparentmi priamo na Červenom námestí, hoci museli rátať s policajným zákrokom a "prevýchovou" v GULAG-u a psychiatrických zariadeniach. Tento dlh nás zaväzuje stáť na strane utláčaných a prenasledovaných, uvedomiť si, že ľudské práva majú univerzálnu hodnotu a že nemôžeme zostať ľahostajní k násiliu, neslobode, no ani k sociálnej nespravodlivosti nielen doma, ale aj v zahraničí.
Autor (1970) je historik a politológ
