Tie fakty poézie - tá poézia faktov
Jozef Leikert je takrečeno naozaj dvojdomým autorom, píše literatúru faktu i poéziu. Pripomeňme aspoň jeho úspešné samostatné tituly - Ráno prišla noc, A deň sa vrátil, Čierny piatok sedemnásteho novembra - tematicky čerpajúce z obdobia nacistickej okupácie a perzekúcie českých vysokoškolákov.
Spolu s Máriou Mackovou vydal Návraty odchodov, Osud tak chcel, Zákulisie slov. K básnickým zbierkam sa zaraďujú Potichu, Odstrihnuté zvony, či Šepot krokov. Nateraz poslednou zbierkou je Pokosená hlina (vydavateľstvo Luna).
Pokosená hlina - básne ako fotografie, alebo ono okrídlené: Postoj chvíľa, si krásna! Presnejšie povedané, Leikertova sila je tam, kde sú konkrétne (obrazné) obrazy konkrétnej reality, (pravdaže) s pozadím dedinského (detinského) detstva, tak ako v jeho prvej zbierke Potichu. Takou je napríklad Podlaha: "Každú sobotu ste v celom dome/ vymazali podlahu./ Uchodila sa dokriva/ jak pijanské nohy.// Najviac bola zodratá/ pri dverách,// tak sa sklonila/ pred každým, kto vošiel dnu."
Časopriestorové premeny kombinované s ustálenosťou, zdanlivou nemennosťou - samozrejme, prezentované gnómicky, presne, perfektne, nadčasovo. To platí prakticky o väčšine textov. Príznačná pre toto tvrdenie je napríklad báseň Duby: "Vaše vyťahané ruky/sú storočné duby.// Výkričníky/ s bodkou zapustenou/ v zemi."
Samozrejme, nachádzame prirodzene rúfusovskú inšpiráciu - ale Leikert je svojím spôsobom Rúfus západoslovenský, čiastočne juhoslovenský. Povedzme Ruky: "Šikmé roličky/ leteli dolu kopcom/ jak skackajúce jablká.// Strmšie sa už nevedeli/ vyštverať.// Za pluhom vynášate zodraté ruky,/ a najradšej by ste ich/ zasadili do zeme."
Takže, povedané s Rúfusom: "Presnejšie a citlivejšie cítim pod chodidlami rodnú zem. Akoby sa mi na obuvi predierala podrážka, možno je to z toho, že nakoniec každý prichádza bosý. Pokolenia prichádzajú i pokolenia odchádzajú, zem trvá. A dokiaľ trvá zem, trvá i ľudský príbeh." Nuž, a Jozef Leikert to transformuje aj takto: "Každé ráno/ ste sa zapriahali s volkami./ Ticho bolo hlučnejšie/ ako litánie kolies..."
Závažnosť tejto zbierky, venovanej "predkom, ktorým pôda bola všetkým", vidím v jej záverečnom poslaní: "Pod krížom/ sme si všetci rovní.// Koľko sĺz/ a koľko šľapají.// Aj keby sme ako chceli,/ diaľku nedovidíme."
Autor (1940) je básnik
