Opozícia nemá vládnuť – nech kontroluje

Rodák z Košíc (1958), v súčasnom volebnom období predseda Národnej rady SR a podpredseda strany Smer – sociálna demokracia Pavol Paška vyštudoval filozofiu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ešte predtým pracoval v štátnom podniku Zdroj, po absolvovaní štúdia (1985) pôsobil v krajskom osvetovom stredisku a neskôr v košickej samospráve. V roku 1992 začal súkromne podnikať. V roku 1999 sa podieľal na vzniku strany Smer, za poslanca NR SR bol zvolený v septembri 2002 a opäť v júni 2006, keď sa stal jej predsedom. V roku 2007 predsedal Konferencii predsedov parlamentov členských krajín Európskej únie. S hosťom Slova Pavlom Paškom, predsedom Národnej rady Slovenskej republiky a podpredsedom strany Smer – sociálna demokracia, sa zhováral Martin Krno. Nedávno ste vyhlásili voľby do Národnej rady SR na 12. jún 2010. Nemáte pocit, že by sa vládnej koalícii zišlo ešte niekoľko mesiacov, aby splnila všetko podstatné, čo sľúbila? Alebo, naopak, nemali byť voľby o niečo skôr vzhľadom na to, že súčasný stav preferencií politických strán už dávno nezodpovedá počtu ich poslaneckých mandátov? Nebolo jednoduché dospieť k 12. júnu 2010 bez obáv z možnej diskreditácie tohto termínu. Žiaľ, ústava a volebný zákon sú v tomto vágne, a preto som viedol dlhý dialóg s právnikmi a s odborníkmi na ministerstve vnútra. Potom ma veľmi pobavili novinári, ktorí ma obvinili zo zneužívania majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré sa začínajú 11. júna, ale k tomu sa škoda vyjadrovať. A pokiaľ ide o celkovú dĺžku volebného obdobia? Na uskutočnenie sociálnodemokratickej politiky sú štyri roky strašne málo. Zvlášť na Slovensku, kde sa v moderných dejinách, ak ich počítame od novembra 1989, prvý raz realizuje logický a zrozumiteľný hodnotový koncept zameraný na široké vrstvy populácie. Po rokoch blúznenia a rabovania si to ľudia zaslúžili. Podľa súčasných preferencií chcú, aby princíp vyššej miery prerozdelenia verejných zdrojov, ako ho Smer presadzuje, pokračoval. Vláda mala v pláne zmeniť volebné zákonodarstvo. Smer dokonca hovoril o kombinovanom systéme vo voľbách parlamentu. Prečo ste k tomu nepristúpili? V minulom roku prebehli tri celoštátne voľby a zo trikrát som musel vypísať doplňujúce voľby do orgánov miestnych samospráv. V plnej nahote sa ukázali disproporcie vo volebnej legislatíve. Lenže politická vôľa niečo v tejto veci zmeniť sa na Slovensku prejaví vždy až pred voľbami. Pokúšal som sa iniciovať rozhovory na túto tému a vyzval som celé politické spektrum na spoluprácu na pôde Stálej komisie pre ústavu a pre rokovací poriadok NR SR. Zo všetkých strán ma však torpédovali. Najmä pravicovej opozícii viac vyhovovalo len tárať, obviňovať mňa a ostatných predstaviteľov sociálnej demokracie z nekompetentnosti, ako si spolu sadnúť za stôl. Počas štyroch rokov sme mohli k niečomu dospieť a upraviť ústavu. Nielen pre zmeny vo volebnom systéme, ale aj z praktických dôvodov týkajúcich sa členstva našej republiky v Európskej únii, fungovania ústavného a najvyššieho súdu. Odmietli to, zato teraz s radosťou zneužívajú tému súdnictva, kde sa dá. Takže zmena, či aspoň vylepšenie volebných zákonov sa odkladá na neurčito? Dúfam, že do júnových volieb pôjdeme aj s prísľubom, že v budúcom volebnom období prinajmenšom technicky zosúladíme podmienky a rámce jednotlivých druhov volieb, aby sa zvýšila motivácia voliča, aby nemal hlavybôľ z toho, či moratórium platí, alebo nie, či sa môže používať politická reklama, či môže voliť ten alebo onen, či potrebuje voličský preukaz, či a ako bude krúžkovať atď. Minimálne dvojo posledných parlamentných volieb ukázalo, že politickým stranám vyhovuje proporcionálny systém. Aj po skúsenostiach susedných krajín, kde existuje zmiešaný systém a vytvára mnohé komplikácie, sa asi tento typ zachová aj v nasledujúcich obdobiach. Dôvodom je aj to, že na Slovensku prebehol a prebieha proces decentralizácie, a motivácia k zmene na väčšinový či zmiešaný volebný systém, kde by bola užšia komunikácia občanov so svojimi volenými zástupcami, už nie je taká silná, pretože tento vzťah je už dnes v obrovskom množstve vecí naplnený v samospráve na regionálnej aj miestnej úrovni. Čo sa vám za posledné štyri roky okrem zmeny volebného systému z legislatívnych úloh nepodarilo dotiahnuť? V sociálnej oblasti napríklad vyššiu mieru prerozdelenia, čo pokladám za kľúčovú otázku spravovania štátu. Ide o to, aby každý nemal len podiel na politickej moci prostredníctvom volebného práva, ale aj v reálnom živote na využívaní hodnôt, ktoré sa redistribujú. Veľmi si želám, aby sa tento model prehlboval. To, že sa nám v tomto smere všetko nepodarilo, nespôsobila akási neschopnosť vlády alebo dominantnej sociálnodemokratickej strany. Treba zobrať do úvahy dlhý vývoj od roku 1989, vrátane škôd, ktoré tu spôsobili viaceré politické rozhodnutia od divokej privatizácie až po individualistický liberálny koncept Dzurindových vlád. Nemožno zabudnúť ani na účasť Slovenska na veľkej globálnej hospodárskej schéme či jeho politickú pozíciu v Európskej únii, kde treba zohľadňovať veľmi veľa súvislostí. A existuje aj skupina nových zákonov, z ktorých máte väčšiu radosť, ako ste pôvodne predpokladali? Osobne ma zaujíma zdravotníctvo a sociálne veci, kde došlo k podstatným zmenám. Sú dve základné pozície. Prvá, liberálna prináša absolútnu privatizáciu a individualistický prístup, schopnosť vytvárať si individuálne prostredie ako nástroj osobnej prosperity. Druhá, solidárna, kde štát ponúka silnú a vplyvnú ochrannú ruku aj pre individuálny rozvoj, ktorý nadobúda úplne iný rozmer slobody z pohľadu uskutočňovania osobných ambícií a cieľov. Práve legislatívne zmeny v sociálnej oblasti a v zdravotníctve boli kľúčové pre to, ako občania vnímajú súčasnú vládu. Veľa vecí však zostalo otvorených. Dôvody sú zrozumiteľné. Naši koaliční partneri sú skôr centristické strany s výrazne inou hodnotovou orientáciou. Napriek tomu si myslím, že sme základy položili a že sme ich položili dobre. Ťažko by si politický subjekt udržal taký vysoký podiel občianskej podpory, ak by sa dopúšťal nejakých kotrmelcov, ktoré by sa negatívne dotýkali kvality života ľudí. Pred niekoľkými dňami sa poslanci v ukrajinskom parlamente pobili v priamom televíznom prenose. V Bratislave na Vodnom vrchu raz padla facka, ale ešte pred vašou érou. Čo si myslíte o politickej kultúre legitímnych zástupcov ľudu v Národnej rade SR? Opozícia a koalícia po sebe občas štekajú, ale rokovacia sieň neraz zíva prázdnotou. Nie ste voči nedisciplinovaným poslancom nadmieru tolerantný? Nesúhlasím s vami. No to by sme museli ísť hlbšie do filozofickej podstaty slobody mandátu a histórie zastupiteľskej demokracie. Mal som možnosť predsedať Konferencii predsedov parlamentov členských krajín EÚ, navštívil som väčšinu národných parlamentov v Európe, videl som, ako fungujú. Predstava, že sú ako fabriky, kde ráno o 8.00 príde 150 ľudí a o 16.30 odchádzajú z rampy kamióny s paletami vytlačených novoprijatých zákonov do celého sveta, je úplne zvrátená. Jasné, pred desiatimi, pätnástimi rokmi bola iná situácia. Slovensko sa pripravovalo na vstup do medzinárodných štruktúr, muselo dobiehať zameškané aj po legislatívnej stránke. Hektika spoločenských, politických a ekonomických zmien niesla so sebou aj horúčkovitú aktivitu v legislatíve. Ťažko sa to dá porovnať s fungovaním parlamentu v období stabilizácie, keď už sme členmi Európskej únie, náš štát má vyprofilovaný politický systém, kde sa už konečne zvádzajú diskusie o hodnotách a ponúkajú sa alternatívy, ako spravovať krajinu. Už nie je potrebné každý deň meniť zákony zvečera do rána. Práca poslancov však predstavuje predovšetkým permanentný vzťah volič a zástupca, a teda to, či niekde poslanec rieši s ľuďmi ich reálne problémy. To je dôležité pre jeho mandát. A nie to, či bude v parlamente sedieť 24 hodín. Ale predsa sú aj iné prípady. Minule časť poslancov iniciovala mimoriadnu schôdzu na odvolanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka, a potom do parlamentu neprišli. Neriešili problémy občanov, ale svoje vnútrostranícke finančné problémy... Iste, no parlamentný život má svoje vnútorné úrovne. Je to činnosť ako každá iná ľudská aktivita, kde existuje určitá sústava zvyklostí, hoci má svoj ústavný a zákonný rámec, v ktorom sa všetci pohybujeme. Tvoria ho však ľudia z mäsa, kostí a krvi, ktorí majú svoje pocity, emócie, individuálne a skupinové vzťahy, rôzne hodnotové zafarbenie. Preto nevidím nič výnimočné na tom, že sa nezúčastnia na schôdzi. Dôležité je, či sú poslanci schopní uvedomiť si, že toto „slzavé údolie“ je veľmi krátke, veď trvá iba štyri roky. Musia mať na zreteli, že konečný ortieľ nad ich politickou kariérou vždy vysloví občan tým najlepším spôsobom – v demokratických voľbách. Tam nám to všetkým spočíta. Podľa opakovaných prieskumov v uplynulom období síce stúpla dôvera verejnosti voči Národnej rade SR, ale k plnej spokojnosti majú občania ďaleko. Dúfam, že slovenský politický systém bude raz štandardne fungovať, teda bude sa tu normálne striedať ľavica a pravica. Naši opoziční kolegovia však vnášajú do rokovania parlamentu mnoho neštandardných situácií. Mám na mysli najmä ustavičné obviňovanie, pokusy neviesť opozično-koaličný zápas v programovej rovine, ale rôznymi invektívami a osočovaním. Od ,,klasiky“ o červených boľševikoch až po hrozby typu – uvidíte, že ak tých neokomunistov necháte vládnuť, krajina sa vráti o niekoľko desaťročí dozadu. Niektorí novinári mi vyčítali, že opozíciu nepripúšťame k moci, nič jej neprejde, hoci stále navrhuje geniálne riešenia v ekonomickej a sociálnej oblasti či v zdravotníctve. Odpovedal som, že je to normálne. My máme svoje hodnoty, program, dostali sme od voličov legitímny mandát a vládnu zodpovednosť. Opozícia sa nemá podieľať na výkone moci. Nech nás kontroluje, nastavuje zrkadlo, a svoju alternatívu nech občanom predstaví v čase volieb. Na to mi tvrdili, že som insitný politológ. Tak mi prišiel na um príklad: jedna žena si z dvoch nápadníkov zvolila jedného a vydala sa za neho. A predstavte si, že by sa ten druhý sok u mladomanželov domáhal, aby ho pustili k sebe do postele. Vraj je to celkom normálne. Takto nejako to asi chápe naša opozícia a jej mediálni ochrancovia. Prejdime od politickej kultúry k vzťahu politikov k tvorbe národnej kultúry. Tá, čo prevláda vôkol nás, je skomercionalizovaná, zamerikanizovaná, potláčajú sa už aj európske tradície. Čo viac by mohli urobiť politici a legislatívci pre to, aby slovenská kultúra nestrácala svoju identitu, keď v tomto smere ani peniaze nie sú všetko? Snaha bojovať proti amerikanizácii nášho civilizačného prostredia vyzerá ako boj s veternými mlynmi. V čase globalizácie sa tomu asi nedá celkom zabrániť. Santa Clausovia tu budú, aj Valentínov budeme oslavovať, reklamné nápisy na kokakolu tu budú naďalej blikať a nech by sme akokoľvek ochraňovali národný jazyk, naďalej budeme mať supermarkety a puby v dedinách, ako sa v nedávnej debate rozhorčovala moja kolegyňa, podpredsedníčka SNS. Pravda je, že musíme robiť všetko pre to, aby sa naša kultúrna identita nejakým spôsobom neodparila do širokého sveta. Hneď ako som nastúpil do súčasnej funkcie, vytvorili sme s odbornými poradcami, všeobecne uznávanými autoritami komisiu, ktorá každý rok navrhuje viacero kandidátov na Cenu predsedu Národnej rady SR za kultúru a humanitné vzdelávanie. Ceny významným osobnostiam sa udeľujú vždy koncom júna. Mimochodom, dnes aj kolegovia z opozície oceňujú, že táto aktivita nikdy nemala politický nádych. Naopak, oceňujeme ľudí, ktorí čosi znamenajú, ale v médiách sa pre nich priestor nenájde. Ten je vyhradený pre pseudocelebrity, ktorých prínos pre rozvoj Slovenska je asi taký, ako hocikoho z nás pri ovplyvňovaní počasia na Marse. To je tá komercia, o ktorej ste hovorili. Národná rada má okrem svojej budovy v správe aj Bratislavský hrad. Po dlhých odkladoch ste sa vlani pustili do jeho rekonštrukcie. Ešte predtým sme však zažili názorovú prestrelku medzi vami a ministrom financií. Ako sa podarilo Jána Počiatka presvedčiť, že napriek kríze treba začať s generálnou opravou? Nebolo to až také komplikované. Z technického hľadiska nám mohla táto historická pamiatka Slovenska číslo 1 do slova a do písmena padnúť na hlavu. Od 60. rokov, keď sa uskutočnila betónová rekonštrukcia Hradu, v podstate nik nedal na túto budovu ani korunu. Pritom nejde iba o nespochybniteľný symbol hlavného mesta Slovenska, ale aj celonárodnej histórie a civilizačnej súčasti európskeho priestoru. Som rád, že to tak chápe premiér i minister financií. Škoda, že kríza pribrzdila pôvodné plány. Dosiaľ sme preinvestovali okolo 45 miliónov eur. Takže žiadne štyri miliardy, ako tvrdila opozícia. Pozval vás nový župan Pavol Frešo na borovičku, keď ste mu na volebných bilbordoch vytvorili také skvelé kulisy vymaľovanej fasády hradného paláca? Nepozval. Poslanci za SDKÚ vlani srdnato búšili do stola a hanobili v médiách tento projekt rozličnými klamstvami a nezmyslami. Nuž, bol som veľmi prekvapený, keď ich kandidát na predsedu regionálnej samosprávy použil ako hlavný pútač svojej predvolebnej kampane biely, osvietený Bratislavský hrad. Bolo to smiešne a súčasne na zamyslenie. Čo sa stihne na hradnom kopci zrekonštruovať do parlamentných volieb? Neviem, či do volieb, ale dúfam, že do leta sa dokončí prvá etapa – prestavba hlavného paláca a úprava nádvorí. Bolo zaujímavé sledovať, ako hneď so začatím rekonštrukcie stúpol záujem Bratislavčanov, domácich i zahraničných turistov o túto pamiatku. Návštevnosť výrazne vzrástla, hoci väčšina priestorov je teraz zavretá. Keď sa v ďalšej etape na severných hradbách podarí vystavať kópie starej oranžérie a jazdiarne, kde bude koncertná sieň a pod nimi parkoviská, v plnej miere sa sem vráti spoločensko-kultúrny život. Po tých kritikách to pre mňa bude satisfakcia. Keď hovoríme o národných dejinách, nedá sa nespomenúť Maďarsko. Tam pôjdu občania voliť poslancov parlamentu dva mesiace pred nami a očakáva sa presvedčivé víťazstvo nacionálnej radikálnej strany Fidesz. Neobávate sa, že sa už aj tak napäté medzištátne vzťahy ešte pritvrdia? Nie. Iste, budúci premiér Viktor Orbán sa nikdy netajil svojimi predstavami o tzv. maďarsko-maďarskej politike, akoby Maďarsko susedilo samo so sebou. Netajil sa ani ambíciami prebojovať na južnom Slovensku, ktoré nehorázne nazýva Felvidék, autonómiu. Oba naše štáty sú však súčasťou Európskej únie, kde platia určité pravidlá. Slovensko si aj počas uplynulých štyroch rokov zachovalo kontinuitu dôveryhodnosti, zodpovedného partnerstva. Uskutočňovalo kroky, ku ktorým sa zaviazalo pred vstupom do Schengenu a eurozóny. Dali sme jasne najavo, aké máme schopnosti, silu i vplyv. Dnes už maďarskí nacionalisti s nami nemôžu cvičiť ani v Bruseli a Štrasburgu ako pred niekoľkými rokmi. Slovensko je v súčasnosti suverénne aj vďaka svojim úspešným zahraničnopolitickým aktivitám. Nemrzelo vás, že mnohé nepríjemné situácie vznikali v čase, keď vládu v Budapešti viedli vaši kolegovia zo Strany európskych socialistov? Nerobím si ilúzie ani o maďarských socialistoch. Pokiaľ ide o národnostnú menšinu na Slovensku, v ničom nezaostávajú za ostatnými politickými stranami v Maďarsku. Napriek tomu, hlavný problém našich susedov bude aj po voľbách spočívať v tom, ako sa dokážu vyrovnať so svojimi obrovskými ekonomickými a sociálnymi problémami. Krajina je pod kuratelou medzinárodných finančných inštitúcií, je nesolventná, nelikvidná. Prajem budúcej vláde, aby sa orientovala predovšetkým na ozdravenie hospodárstva. Aj preto verím, že naša spolupráca v rámci európskeho partnerstva bude štandardná. Celý svet zaskočila globálna ekonomická kríza. Mohlo Slovensko urobiť niečo, aby zmiernilo jej ničivé účinky? Musel som sa pousmiať nad návrhmi niektorých „géniov“ z pravej časti politického spektra: nechajte to na ľudí, oni sa o seba postarajú... Pobavilo ma aj vyhlásenie zamestnávateľskej organizácie, ktorá protikrízové opatrenia slovenskej vlády vyhodnotila ako najmenej účinné v celej Európe. Aké použili kritériá? Máme malú ekonomiku, celkom otvorenú do zahraničia, navyše sme prežili liberálne blúznenie a rozpredaj celej krajiny. V takej situácii sú nástroje na regulovanie ekonomiky štátu značne obmedzené. A ak vám potom niekto začne vykladať o tom, či robíte málo alebo veľa... Napriek tomu – úsilie vlády smeruje najmä do sociálnej oblasti, na udržanie ďalšieho rozvoja a na to, aby negatívne dôsledky krízy nedevastovali krehké sociálne prostredie, ktoré sme po roku 2006 začali stavať. Použijem príklad: pred dvoma týždňami sa objavili správy o opätovnom poklese priemyselnej výroby v Nemecku po tom, čo prestali pôsobiť vládne protikrízové finančné stimuly. Či sa to niekomu páči alebo nie, to je ďalší jasný dôkaz, že centrálne zásahy do ekonomiky budú ešte dlho jediným riešením situácie. Neočakáva pokles priemyselnej výroby aj našu ekonomiku? Slovensko ako súčasť globálneho hospodárskeho priestoru je plne odkázané na to, odkiaľ a ako zafúka vietor. Žiaľ, prechádzame zložitým obdobím. Sme ako fackovací panák. Po novembri 1989 sme skolabovali pre prepad zbrojárskej výroby, vďaka ktorej sa dovtedy budovala aj sociálnu nadstavba. Podstatná časť produkcie ťažkého priemyslu skončila zvečera do rána a potom sa takmer rozpadlo celé hospodárstvo. Dnes sme v podobnej situácii. Automobilový priemysel, ktorý vytvára obrovský podiel nášho hrubého domáceho produktu, sa ukazuje ako labilný, lebo tiež výrazne podlieha vplyvom dopytu. Nemyslím si, že by mal ktosi vo svete univerzálne riešenie, ako sa vyrovnať s krízou. Ale sme určite ďaleko od toho, aby sa na Slovensku presadili nezmysly typu: žiadne dane, žiadne odvody, veď potom to trh sám vyrieši... Naopak, bolo by ešte viac chudobných, ešte viac nezamestnaných, ešte viac frustrovaných. Smer je súčasťou svetovej rodiny sociálnych demokratov, ako aj druhej najväčšej politickej platformy v Európskom parlamente. Hľadajú sa spoločné východiská na vykľučkovanie z dnešnej krízy, alebo každý kope za seba? Máme veľmi dobré kontakty. Paradoxne najmä po tom, čo nás Strana európskych socialistov (PES) chcela potrestať za to, že sme vytvorili vládnu koalíciu so SNS. V rámci viacstranných opakovaných konzultácií sme s viacerými predstaviteľmi nadviazali užšie vzťahy. Už rok sme riadnym členom PES. Žiaľ, vlaňajšie voľby do Európskeho parlamentu ukázali, že dnešným sociálnym demokraciám v tzv. starých krajinách EÚ chýba iskra, nové myšlienky, reálna politika. Viem, že vývoj európskeho politického spektra v 70. a niekde aj v 80. rokoch bol postavený na princípe rastu, rešpektovania solidarity a budovania modelov sociálneho štátu. Tým sa zotreli výrazné rozdiely medzi pravicou a ľavicou. Odhliadnuc od charizmatických vodcov sa pri pohľade na ich programy a konkrétnu politiku zdalo, že sa vyparila podstata hodnotového rozhrania medzi nimi. Skutočne, viaceré hodnoty – ochrana životného prostredia, rodová rovnosť, práva rozličných menšín či pojmy ako sloboda a demokracia dominovali v oboch politických táboroch. Áno, pritom sociálno-ekonomický zápas ďalej pokračoval. Neskončilo sa ani delenie na bohatých a chudobných, naopak, ešte sa prehlbuje. Sociálna demokracia je na Slovensku úspešná, lebo máme možnosť ľuďom prvýkrát dokázať, že chceme, aby fungovalo pre všetkých prístupné školstvo, zdravotníctvo, aby mal každý pocit, že je súčasťou spoločnosti a keď má problém, je tu niekto, kto mu pomôže. Na Západe sa to akoby vytratilo. Ich sociálnodemokratické strany nebudú potrebovať len nových lídrov, ale aj návrat k tradičným hodnotám. Aj preto, že nech to s kapitalizmom dopadne akokoľvek, bude geometrickým radom opäť produkovať sociálne napätia. Aj optimistický variant východiska z krízy predpovedá iba stabilizáciu, prípadne mierny rast. To z pohľadu fetiša rastu ako základného kritéria kapitalizmu a prosperity považujem za nezmyselné a nedostatočné. Skôr či neskôr totiž takto nebude možné ani len umoriť náklady minulých období. Ešte nebezpečnejší je však variant, že po vyčerpajú finančných zdrojov príde úplný rozklad spoločnosti a bude nevyhnutné zaoberať sa otázkou, čo s ľudskou civilizáciou ďalej. Hodnoty, ktoré teraz vydáva za svoje sociálna demokracia na Západe, vyznávajú aj liberáli či moderní kresťanskí demokrati. Kto však bude principiálne brániť záujmy menej majetných, oslabovanej nižšej strednej vrstvy či inteligencie, ktorá nemá kontá vo švajčiarskych bankách? Na koho sa chce Smer v najbližšom období zamerať? Máme okolo 17-tisíc členov a pri tvorbe nového programu a ambícii naďalej sa podieľať na moci chceme nadviazať na kontinuitu z posledných rokov a ísť ešte ďalej, pretože mnohé sa ešte nepodarilo naplniť. Ale ak chceme byť stranou so 40-percentnou podporou, tak by bolo naivné vytvoriť si ilúziu typu akéhosi ideálneho voliča. To by sme mohli urobiť, keby nám stačili päť- či desaťpercentné preferencie. V 40-percentnej strane však nájdete všetko, aj výrazne národne orientovaných voličov. Bolo by preto nelogické nechať vlastenectvo bokom, aby s ním potom na ulici narábal nie celkom štandardný politický subjekt. Za prirodzenú súčasť programu považujeme aj všeobecné kresťanské hodnoty, hoci možno pre ľavicového voliča by bolo bližšie voľnomyšlienkarstvo. Musíme však rešpektovať, že na Slovensku žije 85 percent veriacich. Ak chceme hovoriť o sociálnom type spoločnosti, musíme poznať aj sociálne náuky cirkví atď. Boris Zala, bývalý hlavný ideológ Smeru, dnes europoslanec, vás označil za predstaviteľa liberálneho krídla Smeru. Ten sa odvtedy posunul od ,,tretej cesty“ doľava. Zmenili ste sa aj vy? S Borisom sme sa spoznali pred desiatkami rokov už na vysokej škole a jeho názory na mňa iste ovplyvnil aj spôsob mojej existencie. Bol som vždy naučený starať sa sám o seba. Z individualizmu vyplýva aj určitá miera pocitu slobody v rozhodovaní a konaní. Napokon, do politiky som prišiel rovno z biznisu. Hneď po roku 1989 som začal podnikať, ale bol som aj robotníkom, šoférom, pracovníkom na družstve a kade-tade. Som liberálny človek, no nie z úzko politického, ale zo všeobecnejšieho pohľadu na svet. Ako politik však vyznávam hodnoty sociálnej demokracie. Mnohí, paradoxne najmä tí z pravice, krútia hlavu nad tým, ako môže byť podnikateľ ľavičiarom. Čo im na to odpovedáte? Niekedy v čase raného kapitalizmu sa začali politické systémy formovať na základe problémov chudoby a bohatstva, vlastníctva, a s tým súvisiaceho sociálneho postavenia. Ak by platilo, že podnikateľ môže byť iba pravičiar a námezdný robotník či roľník zase len ľavičiar, tak by sa strany a ich rozsiahle programové traktáty nezakladali na ľudských a filozofických hodnotách, ale na majetkovej podstate. Potom by to dnes vyzeralo asi tak, že tí, čo majú plat do 100 eur, by boli neokomunisti, zarábajúci od 100 do 1 000 eur sociálni demokrati, za nimi by nasledovali kresťanskí demokrati a od 100-tisíc vyššie liberáli? To je predsa hlúposť! Málokto pochybuje o tom, kto dostane v júnových voľbách najviac hlasov. Ak by Smer zostavoval vládu, kam by až zašiel v programových hodnotách pri výbere koaličného partnera? Sú určité mantinely kompromisov, za ktoré určite nepôjdete? Samozrejme. Avanturizmus zo ctižiadostivosti by bol obrovskou zradou. Ale najprv treba voľby vyhrať. A nielen to. Treba zvíťaziť tak, aby sme boli schopní postaviť koaličnú vládu. My sme svojím spôsobom štandardizovali stredoľavý priestor, ponúkli sme ľuďom čosi zrozumiteľné. A že je to zrozumiteľné, najlepšie dosvedčuje napriek kríze stále vysoká podpora obyvateľstva. Na druhej strane je tu zúfalo rozbitá pravica, a to nielen organizačne, ale aj hodnotovo a personálne. Je veľmi zlé, že jej jedinou ambíciou je poraziť a rozprášiť Smer – sociálnu demokraciu. Ale ani za mak sa nedozviete, aké riešenia chce predložiť, či študenti budú zase platiť za vysokú školu, či pacienti budú zase platiť za návštevu lekára, či nám pravica zase všetko rozpredá a nechá nám len štátnu vlajku, pečať a možno kópiu Ústavy SR z roku 1992 vo vestibule Národnej rady. V tábore pravice sme však zaznamenali isté preskupovanie. Vznikajú a zanikajú predvolebné koalície... Je vám niektorá z týchto strán sympatickejšia? Zobrali by ste ju do vlády? V tých stranách sa už pomaly nikto nevyzná, dosiaľ ich bolo vari sedem, teraz tuším vznikla ôsma. Od rána do večera sa len hádajú, kto bude ich líder, kto bude minister v tom či onom rezorte, a ľudia nič nevedia o ich hodnotách, o ich programoch, netušia, aké konkrétne kroky by urobili pravicoví politici v súčasnej kríze. Títo politici vedia iba jedno: z vlády treba vyhnať Roberta Fica a ostatných sociálnych demokratov. To považujem za žalostne málo. Uvažujete aj o pesimistickom variante? Smer síce vyhrá voľby, no v novom parlamente pôjdu všetci proti nemu a vy sa ocitnete v opozícii... Každý, kto len trocha triezvo vníma súvislosti v politike, si musí uvedomovať aj túto možnosť. Bolo by to však strašné pre Slovensko. Nie preto, že by Smer išiel do opozície. Ale spravovať krajinu nehomogénnym zhlukom šiestich, siedmich politických subjektov, kde každý zápasí o svoje úzke skupinové záujmy? Privítal by som, keby fungovala štandardná pravicová strana, ktorá by ponúkala v určitých periodických cykloch rozumnú zmenu, ucelenú víziu a spôsob spravovania krajiny, ako to poznáme z vývoja zaužívaných európskych demokracií. Keby však Slovensku mali vládnuť súčasné nehomogénne a roztrieštené pravicové sily, Boh ochraňuj Slovensko!