Dilemy Bieleho domu

Minulú stredu rokovali ministri národnej obrany členských štátov NATO vo Varšave. Stretnutie bolo akousi „generálkou“ pred pražským summitom. Americký minister Donald Rumsfeld s vďakou kvitoval, že nezískal len podporu aliančných kolegov pre chystaný útok na Irak, ale aj podporu svojho plánu na vytvorenie spoločných síl rýchlej reakcie, ktorý USA zrejme skonkretizujú v novembri v Prahe. Projekt vychádza z Bushovej doktríny boja proti medzinárodnému terorizmu, ako aj „preventívnych úderov“ proti teroristickým skupinám a štátom, ktorých vlády sa dostanú na „čiernu listnu“ ako podozrivé a nežiaduce. Súčasťou doktríny sú nové stratégie štátnej a národnej bezpečnosti USA, do ktorých patria aj samostatné koncepcie štátnej obrany, boja s terorizmom, boja so zbraňami hromadného ničenia, ochrany kybernetického priestoru, zabránenie praniu špinavých peňazí a podobne. Širší rozmer bezpečnosti Štátna stratégia pre národnú bezpečnosť USA (vyše osemdesiat stránok textu vypracovaného novým americkým úradom pre národnú bezpečnosť) obsahuje aj výpočet hlavných iniciatív, medzi ktorými sa často opakovala potreba ochrany infraštruktúry a kyberpriestoru. V časti Medzinárodná spolupráca dokument uvádza: „Vo svete, kde teroristická hrozba nerešpektuje tradičné hranice, sa naša stratégia národnej bezpečnosti nemôže zastaviť na hraniciach. Amerika musí sledovať nepretržite a systematicky medzinárodné záležitosti, aby odrazila teroristickú hrozbu a zlepšila našu národnú bezpečnosť.“ Americkú národnú bezpečnosť dokument definuje ako „spoločné celonárodné úsilie predchádzania teroristickým útokom vo vnútri USA, znižovania americkej zraniteľnosti terorizmom, minimalizovania škôd, ako aj zabezpečenia obnovy po prípadných útokoch.“ Ďalej sa konštatuje, že „charakter moderného terorizmu si vyžaduje globálny prístup k prevencii“, že hlavnou prioritou tohto chápania národnej bezpečnosti je „predchádzať teroristickým útokom“, ale tiež „odradiť všetkých potenciálnych teroristov od napadnutia Ameriky“. Dá sa tam vyčítať aj to, že Amerika si musí uvedomiť, že „ako príťažlivá a prosperujúca spoločnosť predstavujeme neustále sa vyvíjajúci, meniaci cieľ. Zatiaľ čo posilníme našu obranu v jednej časti, teroristi môžu využiť našu zraniteľnosť inde. (…) Zostávame ako štát vo vojne. (…) V boji proti terorizmu, tak ako v každej vojne, čím viac vieme o našom nepriateľovi, tým skôr ho môžeme poraziť. Čím viac vieme o našej zraniteľnosti, tým lepšie sa vieme brániť.“ Otestuje Irak Bushovu doktrínu? Hlavná pozornosť vyplývajúca z Bushovej doktríny sa teraz sústreďuje na prípravu masívneho úderu proti Iraku. Americký tlačový bulletin EIR – Strategic Alert odcitoval v tejto súvislosti slová jedného európskeho finančného experta: „Ak Bush pôjde do vojny proti Iraku, americký finančný systém skolabuje. Ak do nej nepôjde, ten systém skolabuje aj tak.“ Uvedené periodikum k tomu ešte za seba dodalo: „Ak Bush odskúša svoju kontroverznú doktrínu preventívnej vojny útokom na Irak, privedie to USA k bezprecedentnej izolácii vo svete. Ak však Bushova administratíva neurobí nič po týždňoch a mesiacoch hrozieb a ostrých vyhlásení, silne stratí na svojej dôveryhodnosti.“ Vzniká nezávideniahodná dilema, do ktorej sa Biely dom dostal s militantno-utopistickou skupina „jastrabov“ v americkom establishmente. Dilema o to väčšia, že proti takému kurzu sa artikulovane ozýva čoraz väčší počet odborníkov a politikov tak v USA, ako aj inde. Jastrabi a kritici Do tejto skupiny patrí podľa týždenníka Washington Insider aj minister zahraničia Colin Powell, jeho námestník Richard Armitage, senátor a vojnový veterán z Vietnamu Chuck Hagel, bývalí ministri zahraničia Henry Kissinger a Lawrence Eagleburger a iní. Noviny New Hapshire Gazette zas uverejnili zoznam sto známych washingtonských „jastrabov“. Okrem prezidenta do nej zaradili viceprezidenta Dicka Cheneyho, ministra obrany Ronalda Rumsfelda a jeho námestníka Paula Wolfowitza, ministra spravodlivosti Johna Ashcrofta, riaditeľa CIA Georgea Teneta, bývalého viceprezidenta Dana Quayla, poradcu Pentagónu Richarda Perleho, prezidentovho brata a guvernéra Floridy Jeba Busha a iných. Hlasy proti sa ozývajú aj z iných miest. Bývalý vysoký americký veliteľ, teraz generál v zálohe, Anthony Zinni verejne vyhlásil na dosť nezvyčajnom mieste, v štábe americkej námornej pechoty v meste Quantico (štát Virginia), že vojna s Irakom „vyvolá zrážku civilizácií, ktorá nie je vôbec žiaduca a treba sa jej vyhnúť.“ Podľa neho taká vojna „spôsobí výbuch nesúhlasu v uliciach Egypta a Jordánska“ a vzhľadom na Šaronovu agresívnu politiku Izraela vyvolá väčší ozbrojený konflikt aj na Blízkom východe. Republikánsky senátor Ron Paul z Texasu dokonca zostavil 35 otázok pre Bushovu vládu. Jedna z nich znie: „Nie je azda pravda, že preventívna vojna je synonymom aktu agresie a nikdy nebola považovaná za morálnu, spravodlivú a zákonnú?“ Pripojil sa aj svetovo uznávaný expert na otázky odzbrojenia a národnej bezpečnosti v tíme prezidenta G. Busha staršieho – generál Brent Scowcroft. Do novín The Wall Street Journal napísal: „Útok proti Iraku tentoraz vážne ohrozí, ak nie úplne rozbije, globálnu protiteroristickú kampaň, ktorú teraz vedieme. (…) Tú vojnu skrátka nemôžeme vyhrať bez horlivej medzinárodnej spolupráce, osobitne v spravodajskej oblasti.“ Scowcroft ako skúsený vojak tiež tvrdí, že to bude „veľmi nákladná vojna s vážnymi dôsledkami pre USA a celosvetovú ekonomiku“. Ostré slová Najostrejšie napadol súčasnú vládnu politiku bývalý minister spravodlivosti Ramsey Clark, ktorý 28. augusta poslal list všetkým členom Bezpečnostnej rady (BR) OSN. Pýta sa v ňom: „Ak OSN nebude schopná zabrániť USA – stálemu členovi BR, aby spáchal tento zločin proti ľudskosti, ako aj ďalšie zločiny proti krajine, ktorá je už aj tak dlho napádaná Amerikou, na čo potom OSN slúži?“ Spôsobom nezvyčajným pre bývalého člena americkej vlády, Clark pripomína, že Pentagón už dal zhodiť „na túto krajinu – kolísku civilizácie – 88 500 ton bômb“ a sankcie proti Iraku, ktoré vnútili medzinárodnému spoločenstvu Spojené štáty, nazval genocídou „majúcou na svedomí smrť už vyše milióna ľudí“. Clark označil vládu USA za „najväčšieho tvorcu násilia na zemi“, ktorý „má viac jadrových zbraní ako všetky štáty dohromady, vlastní najvyspelejšie a početné systémy ich nosičov vrátane ponorkovej flotily Trident II“ a tiež „disponuje najväčšími zásobami chemických a biologických zbraní, najvyspelejším a najrozsiahlejším výskumom zbrojných systémov hromadného ničenia na svete“. Podobne znejú jeho slová: „Vojna USA proti terorizmu je vyhlásením práva zaútočiť ako prvý na kohokoľvek a kdekoľvek len na základe podozrenia, bez ospravedlnenia a jednostranne.“ Napadnutie Iraku s cieľom zvrhnúť jeho vládu označil za „hrubé porušenie Charty OSN, Norimberskej charty a medzinárodného práva“. Jeho list vyústil do záveru, že ak USA svoj zámer uskutočnia „za mlčania OSN a bohatých krajín sveta, ľudská hanba a nemohúcnosť nás odsúdia k ešte väčšiemu násiliu“. Nesúhlas nie je ojedinelý ani v Británii. Bývalý veliteľ anglickej brigády vo vojne proti Iraku v roku 1991 generálmajor Patrick Cordingley v interview s londýnskym Sunday Telegraph povedal: „Som absolútne proti tej vojne. Som hlboko presvedčený, že to je chybná vojna. Nejestvuje dôvod na to, aby boli britské jednotky vyslané do Iraku.“ Dôsledky a príčiny Boj o hegemóniu po zániku bipolárneho sveta v podmienkach zmeneného pomeru síl, ako aj nové problémy s terorizmom po septembrových útokoch 2001, ktoré sa americký establishment rozhodol riešiť najmä silou, vytvárajú rámec pre budúcu zahraničnú politiku jedinej superveľmoci. Permanentné údery a konflikty v nej budú prostriedkom na dosahovanie politických cieľov doma i v zahraničí. Charakteristickou bude značná jednostrannosť, účelový a selektívny prístup k OSN a normám medzinárodného práva, malý ohľad na názory spojencov, vyvolávanie rivality medzi nimi a v neposlednom rade aj ostrá konfrontácia USA a NATO s množstvom iných štátov. To všetko asi bez toho, aby sa vo Washingtone zodpovedné osobnosti hlbšie zamýšľali nad dôsledkami deštruktívneho kurzu na ťažko skúšaný a s veľkými obetami vybojovaný medzinárodný poriadok, ale aj nad skutočnými príčinami stavu, v akom sa Amerika ocitla. Nedá sa ešte nepripomenúť citát, ktorý v minulých dňoch prebehol svetovou tlačou a pochádza od amerického arcibiskupa Zjednotenej katolíckej cirkvi v Melbourne Beach na Floride. V auguste poslal list prezidentovi Bushovi a okrem iného v ňom napísal: „My (Američania) nie sme nenávidení preto, že máme demokraciu, slobodu a zabezpečenú ochranu ľudských práv. Nenávidení sme preto, že tieto práva upierame ľuďom z tretieho sveta, že po ich nerastnom bohatstve prahnú naše nadnárodné korporácie. Nenávisť, ktorú sme zasiali, sa nám vrátila v podobe terorizmu. (…) Namiesto toho, aby sme posielali našich synov a dcéry do celého sveta zabíjať Arabov a tak získavať ropu, ktorá sa nachádza pod ich pieskom, mali by sme ich k nim posielať, aby budovali infraštruktúru, zabezpečili im pitnú vodu a nakŕmili ich hladné deti.“