Nespomínajte vojnu v Afganistane!
úvod Od vojny vo Vietname nijaký konflikt neotriasol verejnou mienkou tak, ako prebiehajúce „ťaženie proti terorizmu“ a najmä jeho ďalšia plánovaná fáza - útok na Irak. Nedajme sa pomýliť protestmi. Americkí predstavitelia hovoria o vojne čoraz častejšie. A aj keď ich dôležití európski spojenci hovoria nie, čím prinajmenšom vyjadrujú základný rešpekt k postoju ľudí, vojna sa blíži. Členovia Bushovej administratívy v každom svojom prejave potvrdzujú, že neveria v efektívnosť medzinárodnej spolupráce a diplomacie. Vyzerá to ako scéna z Barbara Conana: „Zradia ťa tvoji priatelia, no vždy sa budeš môcť spoľahnúť na svoj meč.“ Mnohostranné rokovania a medzinárodné právo by možno dokázali zabezpečiť mier, či vynútiť rešpektovanie ľudských práv, no sú úplne neefektívne vo veci, o ktorú vo vojne pôjde v prvom rade – nezabezpečia zisky z budúcich ropných koncesií. Pokrytectvo spojené s cieľmi vojny je len časťou problému. Útok by totiž mohol v budúcnosti spôsobiť ešte väčšie problémy. Po príklady netreba chodiť ďaleko do minulosti. Americká armáda opakovane vyhlasuje, že úplné zničenie posledných zvyškov Talibanu v Afganistane je na dosah, no boje pokračujú ďalej. O tom hovorí aj článok Roberta Fiska uverejnený v denníku The Independent. rg Po prejave Collina Powella, štátneho tajomníka USA – či generála, ako ho mysteriózne premenovala americká tlač – pred Bezpečnostnou radou OSN sa dalo vopred povedať iba jediné: nespomenie Afganistan. Afganská vojna má byť „úspešným“ modelom pre americké imperiálne dobrodružstvo na Blízkom východe. O blízkom kolapse mieru, stálom ústupe amerických síl, nočných útokoch na ne a ostatné medzinárodné jednotky, o anarchii v mestách mimo Kábulu, pokračujúcej vláde vojenských veliteľov, pašovaní drog a o ustavične rastúcom počte vrážd sa teda nemôže hovoriť. Tento príbeh sa sústavne vymazáva z myslí Američanov, ktorí majú teraz poslať svojich mladých mužov a ženy v desaťtisícoch, aby začali ďalšiu „úspešnú“ kapitolu. Ešte pred pár mesiacmi po nás chceli, aby sme verili, že povojnový „úspech“ v Afganistane dokazuje istotu povojnového úspechu v Iraku. Odokryme preto záclonu a nakuknime do krajiny, na ktorú prezident Bush i premiér Blair sľúbili nezabudnúť. Hláste sa všetci, ktorí viete o tom, že al-Káida má priamo v Afganistane fungujúce rádio, volajúce po svätej vojne proti USA! Hláste sa, opäť, tí, ktorí viete, koľko zbraní, čo americké jednotky každodenne objavujú, sa do krajiny dostalo už po začatí „úspešnej“ vojny? Odpoveď – až 25 percent. Stiahla sa nejaká americká jednotka zo svojej pozície na afgansko-pakistanskej hranici? Nie, očakávali by ste. A mýlili by ste sa. Pravda je, podľa zdrojov pakistanskej armády, že sa stiahli z takmer piatich postov. Američania priznávajú iba jeden z nich – 11. decembra opustili po nočnom raketovom útoku, ktorý zničil niekoľko vojenských vozidiel, pozíciu v Lware. Ich afganskí spojenci boli zatlačení len niekoľko dní po tom a bojovníci al-Káidy obsadili americký tábor a vypálili ho do tla. Znakom toho, ako vážne zlyháva americká misia v Afganistane, je hrdo konzervatívny Wall Street Journal. Za normálnych podmienok je hlásnou tribúnou imperiálnej politiky. Teraz venoval dlhý článok americkému ústupu. Samozrejme, on to tak nenazval. „Vojaci sú konfrontovaní s neviditeľným protivníkom“ hlása titulok Marca Kaufmana. Takmer identický názov sa objavil nad mojím článkom asi rok po ruskej invázii do Afganistanu v roku 1980. Vojaci v mojom príbehu boli, samozrejme, Rusi. Dokonca si spomínam na sovietskeho dôstojníka, ktorý nám na leteckej základni v Bagrame povedal, že „zvyšky mudžahedínskych teroristov“ je všetko, čo zostalo po západnom sprisahaní proti mierumilovným (a komunistickým) Afgancom. Dnes pozorujem amerického hovorcu, ktorý na tej istej základni v Bagrame s úsmevom uisťuje, že „zvyšky“ sú všetko, čo ostalo z bin Ládinových légií. Opäť vznikli výcvikové tábory. Nezaložili ich však antiamerickí afganskí prívrženci Gulbuddina Hekmatyara, ako si myslia Američania, ale Arabi. V nedávnej bitke medzi americkými silami a „zvyškami“ nepriateľa pri Spin Boldak v provincii Kandahár, boli, podľa reportáže Phila Reevesa, ďalší arabskí bojovníci. Hekmatyarova Hezb-i-Islami posilňovala kontakty s al-Káidou a Talibanom. To isté robili mudžahedínske „zvyšky teroristov“ v zime 1980, rok po sovietskej invázii. Američan zabitý novopoloženou mínou v Khoste, šestnásť civilistov vyhodených do vzduchu ďalšou novou mínou pri Kandaháre, granáty hodené na Američanov a medzinárodné jednotky v Kábule, pokračujúce správy o znásilneniach a pálení škôl pre ženy na severe, všetko to dostáva status „ukončenej“ vojny. Buďte si teda istí, že Colin Powell nemal najmenší záujem ohurovať Bezpečnostnú radu americkým úspechom v Afganistane. Ľahšie je tvrdiť, že satelitné obrázky ukazujú chemikálie prevážané v Iraku, alebo že úryvky z telefonických rozhovorov dokazujú, že irackí vedci stále robia svoju špinavú prácu. Pokiaľ ide o Afganistan, možno pokojne citovať Basila Fawltyho: „Čokoľvek robíte, nespomínajte vojnu.“
Z denníka The Independent preložil a skrátil Radovan Geist
