Integrácia poháňaná plynom
Návšteva prezidenta Vladimira Putina v Minsku signalizuje, po polroku iskrenia medzi Bieloruskom a Ruskom, obrat vo vzájomných vzťahoch. Aj keď počas jeho pobytu v bieloruskej metropole v dňoch 19. – 21. januára sa nepodpísali nijaké záväzné dohody, zmenila sa predovšetkým vonkajšia atmosféra rozhovorov. Výsledkom boli ďalšie ústupky bieloruského vedenia mohutnému politickému, ale najmä ekonomickému tlaku Ruska. Lukašenko prisľúbil, že do júla 2003 zabezpečí transformáciu bieloruského plynárenského podniku Beltransgaz na akciovú spoločnosť s účasťou ruského kapitálu. Obaja predstavitelia potvrdili zámer zaviesť spoločnú menu od začiatku roku 2005 a v priebehu marca 2003 uverejniť návrh ústavy budúceho zväzového štátu. Neradno vyskakovať Napriek povrchným dojmom však naďalej medzi Ruskom a Bieloruskom panujú zásadné rozpory v otázke budúcej podoby spoločného Zväzu Bieloruska a Ruska. Zavedenie spoločnej meny, ruského rubľa, sa posunulo o rok. Oficiálne sa toto rozhodnutie zdôvodňuje nedostatkom času a administratívnych kapacít, v skutočnosti však doteraz nebola definovaná úloha Národnej banky Bieloruska pri realizácii menovej politiky. Moskva vzhľadom na ekonomický potenciál oboch krajín žiada, aby sa jediným emisným centrom stala Centrálna banka Ruskej federácie (RF). Tá je ochotná bieloruským partnerom v prechodnom období ponechať funkciu bankovej regulácie a dozoru, resp. organizáciu platobného a zúčtovacieho styku v rámci Bieloruska. Opatrenia v oblasti menovej a úverovej politiky, najmä poskytovanie úverov komerčným bankám, ako aj predaj a kúpa cenných papierov sa majú realizovať podľa pokynov ruskej banky. Rusko ponúka Bielorusom podiel na určovaní bankovej politiky prostredníctvom nominovania jedného zástupcu bieloruskej Národnej banky do riadiacich orgánov Centrálnej banky RF. Minsk však zastáva názor, že jednotné emisné centrum má fungovať ako systém, pozostávajúci z dvoch emisných bánk a Medzibankovej menovej rady. Otvorenou otázkou zostáva, kto bude majiteľom kontrolného balíka akcií v budúcom spoločnom plynárenskom podniku a akou formou sa vstup ruského kapitálu do Beltransgazu uskutoční. Kým bieloruská strana presadzuje predaj akcií za hotovosť, Rusko chce dosiahnuť, aby Minsk prostredníctvom privatizácie splácal svoje rozsiahle dlhy za dodávky plynu. Výlučný podiel Ruska na privatizácii bieloruských strategických podnikov, najmä v oblasti energetiky, petrochémie a strojárstva, je súčasťou sľubov, ktorými sa Lukašenko zaviazal svojmu ruskému partnerovi za podporu počas prezidentských volieb v roku 2001. Tento sľub zrejme bieloruský prezident bude musieť dodržať. Presvedčil sa o tom už v októbri minulého roku – ruský plynárenský koncern Gazprom sa rozhodol obmedziť dodávky plynu do Bieloruska, lebo Minsk prečerpal dohodnutú kvótu za plyn. Nebol schopný dodávky splácať napriek tomu, že Gazprom predával Bielorusku plyn za 22 USD za tisíc kubíkov, čo je rovnaká cena, aká platí v ruskej Smolenskej oblasti, ležiacej na hraniciach s Bieloruskom. Ukrajine Gazprom predával plyn za takmer dvojnásobok (40 USD), Moldavsku za 55 a Poľsku za 75 USD. Až 90 percent energie používanej v Bielorusku pochádza z ruského plynu. Nepomohli teda ani vulgárne vystúpenia Lukašenka na adresu Moskvy a bieloruský premiér Gennadij Novickij musel uznať bieloruský dlh vo výške 80 miliónov USD. Ďalší plyn už Bielorusko muselo kúpiť za komerčné ceny. Firma Beltransgaz pritom koncovým odberateľom plyn predáva za dvojnásobok kúpnej ceny. Časť jej príjmov plynie do štátneho rozpočtu, približne polovica však smeruje do prezidentského fondu, ktorý sa nachádza mimo akejkoľvek kontroly. To bol dôvod, prečo sa Lukašenko zdráhal splniť svoj sľub. „Matička Rus“ Hoci oficiálnym cieľom Putinovej návštevy bola účasť na zasadaní Najvyššej rady zväzového štátu, politické aspekty integrácie boli opätovne odsunuté na vedľajšiu koľaj. Nikoho netrápilo, že predsedníctvo zväzového parlamentu si podržalo Bielorusko napriek tomu, že zväzová zmluva predpokladá rotáciu vo funkciách. Na druhej strane, Putin nezabudol Bielorusom pripomenúť nutnosť platiť príspevky do zväzového rozpočtu zavčasu a najmä v plnej výške. Minuloročný rozpočet zväzu sa realizoval iba na 65 percent, suma určená na tohtoročný rozpočet je o niečo nižšia ako predchádzajúci rok. Ruskí pozorovatelia sa nazdávajú, že ak aj bude parlament budúceho spoločného štátu volený v priamych voľbách, nebude mať reálne zákonodarné právomoci. Jeho účelom bude vytvorenie spoločného politického priestoru a postupné začlenenie bieloruských politických elít do celoštátnych. Príčina je jednoduchá. Putin nepatrí k mužom, ktorí sa dobrovoľne delia o moc, a to ani keď ide o niekdajších kolegov zo štruktúr KGB. Má záujem udržať si imidž nasledovníka moskovských kniežat a neskorších cárov, ktorí „zbierali“ ruské územia. Zároveň však chce, aby z tohto procesu Rusko čerpalo konkrétne ekonomické a politické zisky. Lukašenkova motivácia podpory integračných procesov v postsovietskom priestore bola iná. Nacionalistické a komunistické kruhy v Moskve ho videli v pozícii budúceho ruského prezidenta namiesto slabého a chorľavejúceho Jeľcina. To sa Putinovi, prirodzene, nepáči. Zároveň nechce odpísať bieloruského kolegu, keďže od jeho zotrvania pri moci závisia ekonomické i bezpečnostné záujmy Ruska. Pri ich zabezpečení neberie ohľad ani na názor USA či EÚ, ktoré Lukašenka a jeho 15 vysokých úradníkov vyhlásili za nežiaduce osoby vo svojich krajinách, ani na (ne)dodržiavanie ľudských práv. Dal to ostentatívne najavo počas pobytu v Minsku, keď neprijal zástupcov rodín zmiznutých protagonistov bieloruskej opozície. Putinom deklarované spojenectvo so Západom sa teda netýka spoločne presadzovaných hodnôt, ale výlučne aktuálnych záujmov v ekonomickej a bezpečnostnej oblasti. Pokiaľ ide o Bielorusko, vládna moc i opozícia hrajú o čas. Lukašenkov režim musí čeliť rastúcej nespokojnosti verejnosti. Putinovu návštevu sprevádzali protiruské demonštrácie a vyvesovanie tradičných bieloruských zástav, ktoré sú oficiálne zakázané. Úniu s Ruskom si v súčasnosti želá iba 17 percent Bielorusov, viac než polovica je za zachovanie nezávislosti oboch krajín. Až 61 percent obyvateľov by najradšej videlo Bielorusko v EÚ. Lukašenkova popularita klesla po zvýšení nákladov na bývanie, ktoré postihlo predovšetkým starších ľudí, tvoriacich oporu režimu. Je možné, že Lukašenko bude chcieť za predaj štátnych podnikov získať súhlas Moskvy s takou zmenou bieloruskej ústavy, ktorá mu umožní zvolenie aj po tretí raz. Líder hlavnej opozičnej strany Bieloruský ľudový front Vincuk Viačorka zasa tvrdí, že na odstránenie Lukašenkovho režimu a záchranu nezávislosti Bieloruska ostáva už iba niekoľko rokov. Možno mu dať za pravdu. Splnením ruských ekonomických požiadaviek sa z Bieloruska fakticky stane autonómna súčasť Ruskej federácie bez ohľadu na to, či krajina z formálneho hľadiska ostane suverénnou alebo nie.
