Trh je už jednoducho taký

Ján Králik, primátor mesta Banská Bystrica

Ján Králik je primátorom mesta Banská Bystrica už druhé volebné obdobie. V komunálnych voľbách kandidoval za koalíciu SDĽ, HZDS, HZD, ZRS, KSS, SDSS, NOSNP. Po skončení vysokoškolského štúdia v odbore ekonomiky a riadenia podniku pracoval na Katedre ekonomiky a riadenia Technickej univerzity v Bratislave, kde ukončil kandidatúru z ekonomických vied a získal pedagogické vzdelanie. V rokoch 1976 – 1984 pracoval v Mostárni Brezno vo vedúcich a riadiacich funkciách. Po roku 1989 pracoval v ekonomických funkciách obchodných spoločností. Pred zvolením do funkcie primátora pracoval ako odborný asistent Katedry ekonomických vied a prodekan Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov na UMB v Banskej Bystrici. Aj v súčasnosti je externým pracovníkom Katedry ekonomických vied UMB. Odborne sa stále venuje riadiacim a ekonomickým otázkam podnikov a obcí. Z tejto oblasti publikuje a je spoluautorom viacerých projektov a odborných publikácií. Je členom SDĽ. Má 54 rokov, je ženatý a má tri deti. Čo vás viedlo k rozhodnutiu kandidovať na post prezidenta SR? Vybrali ste si slogan ľavicový prezident... - Na to sa nedá odpovedať jednoduchou vetou. Neskrývam presvedčenie, že uznávam ľavicové hodnoty. Trval som na tom, že ak budem kandidovať za Stranu demokratickej ľavice, tak jedine s tým, že od začiatku budeme jasne a zrozumiteľne deklarovať, že ide o ľavicového kandidáta, ktorý uznáva ľavicové hodnoty. A tieto chce pri svojom pôsobení presadzovať ako prvé. To neznamená, že neuznávam aj iné hodnoty a že nie som ochotný riešiť veci pomocou kompromisov... O tom ma nakoniec presvedčilo i päťročné pôsobenie vo funkcii primátora. Človek môže mať svoje presvedčenie, ale sú životné situácie, kde musí nechať priestor kompromisom, aby sa pohol dopredu. Musí sa rozhodnúť aj riskovať. Keď som sa rozhodol kandidovať, tak som sa rozhodol preto, že chcem dať nádej aj tým, ktorí rozmýšľajú v stredoľavom spektre, že je tu človek, ktorý vyznáva rovnaké hodnoty, ako vyznávajú oni a... ... teda čo znamená ľavicový prezident? Čo znamená ľavicový prezident v kontexte toho, že je to prezident pre všetkých. - V prvom rade chcem byť ľavicový prezident, ktorý vyznáva nejaké hodnoty a medzi ne patrí predovšetkým to, aby bolo vzdelanie dostupné každému, aby bola každému poskytnutá príslušná zdravotnícka starostlivosť, aby ľuďom, ktorí sa ocitli nie svojou vinou v zlom sociálnom postavení, bola daná príležitosť si toto postavenie zlepšiť tak, aby žili dôstojne. Nechcete byť s takýmto programom skôr kandidátom na funkciu ministerského predsedu, ktorý má ako vládny činiteľ aj reálny vplyv na priebeh politiky? - Súhlasím s tým, že tieto hodnoty sa ľahšie presadzujú, keď je človek vo vláde, ale vládna politika niekedy núti robiť kompromisy, ktoré sa s týmito hodnotami nestotožňujú. Chcem skutočne oceniť postoj pána prezidenta, ktorý pochopil, že niekedy musí, ako sa ľudovo povie, hádzať brzdu takým aktivitám, ktoré nepomáhajú ľuďom dostať sa z týchto situácií, a naopak, zväčšujú tú skupinu, ktorá nakoniec stratí prístup k vzdelaniu, k bývaniu, k solídnej zdravotníckej starostlivosti. Čím môžete byť teda iný ako Rudolf Schuster, ktorého ste pred chvíľou spomínali? - Iný chcem byť v tom, že jasne a zrozumiteľne deklarujem, že vyznávam ľavicové hodnoty. Či tu bude vláda ľavicová, pravicová, stredoľavá, stredopravá, vždy u takéhoto prezidenta narazí minimálne na otázku, čo treba riešiť v oblasti zdravotníctva, školstva, bývania, zamestnania... Keď sa to nerozdiskutuje, tak potom vznikne problém pri podpise prezidentom... Myslíte, že Rudolf Schuster to nerobil? - Nerád by som sa vyjadroval k súčasnému pánovi prezidentovi, aby to nevyznievalo ako hodnotenie iných, ale minimálne môžem povedať, že dá sa to robiť aj otvorenejšie, dôraznejšie, prehľadnejšie... Aké šance si dávate na zvolenie do prezidentskej funkcie? - Tie šance sa každým dňom menia, ako pribúda kandidátov (smiech). Moje miesto je v stredoľavom spektre. Treba konečne zjednotiť politické subjekty na tejto strane. Kandidovať znamená urobiť si prieskum u voliča, aká je podpora pre ľavicovú politiku. Ja predpokladám, že môžem vydobiť šancu dostať sa do druhého kola. Aký je váš vzťah k politike Smeru ako k strane, ktorá sa snáží ukotviť naľavo? - Strana Smer ešte nemala možnosť prezentovať stredoľavú politiku. Je len oponentom v jednotlivých krokoch súčasnej vládnej politiky. To, že sa definuje ako stredoľavá politická strana neznamená, že pri konkrétnej realizácii by mala byť stredoľavým subjektom. Preto sa domnievam, že určité obdobie musí existovať aj taký politický subjekt, ako je Strana demkoratickej ľavice, a nachádzať spojencov v strane, ako je Smer. Pomôcť jej, aby si udržala postoje strany sociálnodemokratického typu. Už piaty rok ste primátorom Banskej Bystrice... - Už sa začal šiesty. Pritom to nie je najľahšie mesto na spravovanie. Ako vieme, boli tu všelijaké finančné problémy, navyše existovala dosť veľká opozícia voči vám, a to aj zo strany celoslovenských médií. Napriek tomu ste vo voľbách zvíťazili s vysokým alebo celkom dobrým skóre... Ako si to vysvetľujete? A ako vlastne vnímate tých päť rokov v spravovaní Banskej Bystrice? - Odpoveď je veľmi jednoduchá, pretože som bol zvolený, nemôžem to vnímať inakšie ako tak, že hoci bola moja práca kritizovaná, nakoniec ju obyvatelia mesta Banská Bystrica ohodnotili pozitívne. V tom, čo som povedal, som nikdy neklamal a vždy som sa snažil podať informácie v pravom svetle. Tak, ako som veci videl ja. A to videnie sa nemohlo vždy stotožňovať s názormi ostatných. Nakoniec sa ukázalo, že cesta, ktorú som zvolil – hovoriť aj nepopulárne veci rovno, otvorene, je čestnejšia. Nakoniec nájde ohodnotenie i to, čo niekedy vyzerá skôr ako sci-fi v našich podmienkach. Máte pravdu, že na mňa útočili médiá, útočili dokonca aj poslanci, ba dokonca aj vlastní, ktorým trvalo rok a pol, kým sa presvedčili, že to, čo hovorím, má význam a zmysel a že to myslím čestne a úprimne. A ako sa správa ľavicový primátor? Čo ste urobili v tomto zmysle za päť rokov? Boli ste ľavicový primátor? - Dobre ste položili otázku. Všetci mi zazlievali, že napriek tomu, že mesto bolo v exekúcii, že malo finančné ťažkosti, pustil som sa do riešenia otázok bývania. To, čo sa nepodarilo za plného rozkvetu financovania v iných mestách. Boli sme prví aj medzi tými, ktorí žiadali podporu zo Štátneho fondu rozvoja bývania a takisto sme aj medzi prvými odovzdali byty... Koľko bytov ste postavili? - Dvesto bytov za štyri roky. Nájomných bytov, treba povedať. Ďalej v otázkach, ktoré súviseli so sociálnou podporou slabších, som nikdy neustúpil argumentom, že nie sú peniaze. Obmedzil som radšej iné výdavky, aby som ich zabezpečil pre tých, ktorí sú sociálne odkázaní, aby fungovali tie charitatívne inštitúcie, do ktorých mesto dávalo peniaze, aby sa podporovalo darcovstvo krvi v tej podobe, že darcovia v Banskej Bystrici bezplatne využívajú mestskú hromadnú dopravu... Dokonca sme to rozšírili nielen pre Banskobystričanov, ale aj pre tých, ktorí za prácou dochádzajú. Rozšírili sme aj počet klubov dôchodcov, kde majú seniori svojich vedúcich, ktorých financujeme, zabezpečujeme a platíme nájom, prevádzku týchto klubov... Pravica dnes tvrdí, že tieto funkcie by mala preberať od verejného sektora buď charita, alebo cirkev. Myslíte si, že by sociálne pôsobenie malo prejsť na dobrovoľné alebo cirkevné združenia? - Jednoznačne hovorím nie! Štát sa na to nemôže spoľahnúť. Môže to byť doplnková forma služby slabším, ale štát musí mať v tejto veci hlavné slovo. V krajinách, ktoré som prešiel, existuje systém, že štát má jednotlivých sociálnych pracovníkov na sídliskách, kde čítajú vo vchodoch deťom na schodoch knižky, keď prší, zoznamujú ich s novými vecami, ktoré sa v meste dejú, organizujú im športové súťaže. My sa v súčasnosti nedokážeme postarať ani o tých, ktorí vyslovene potrebujú našu pomoc. Ako môžem byť ľahostajný k prípadom, keď príde matka dvoch dcér, ktorá je už osem rokov nezamestnaná, je rozvedená, dostáva tritisíc korún výživné, ktoré jej raz príde, raz nie, a jej podpora od štátu je 1230 korún mesačne. Pritom za nájom platí mesačne 3500 korún. Keď si to spočítate, zostane jej 730 korún na to, aby zabezpečila život trojčlennej rodiny na celý mesiac. To je skrátka nereálne. Potom nie div, že takíto ľudia buď neplatia za plyn, vodu, elektriku, alebo raz zaplatia za to, raz za to, aby to nejako vystriedali a toto je to, s čím sa ja stretávam ako primátor. A toto chce vyriešiť charita? To je hlúposť. A vaša predstava, riešenie, ktoré ponúkate? - Tam jednoducho musí byť sociálny systém štátu, ktorý bude reflektovať na takúto situáciu, a to nie je jeden prípad. Mohol by som menovať týchto prípadov určite viac. Spomínali ste, že tá pani je nezamestaná, ako je to s nezamestnanosťou v Banskej Bystrici a ako môže primátor, respektíve v spolupráci s rôznymi verejnými zložkami, prispievať k znižovaniu nezamestnanosti? - No, dá sa to poňať širšie a užšie. Predovšetkým je to dobrá spolupráca regiónu s vládou. Pretože vláda musí mať svoj program rozvoja regiónov a v ňom aj zamestnanosti. Niekedy mám pocit, alebo priamo viem, že takáto koncepcia neexistuje. Keď existuje, tak len na papieri vo veľmi teoretických analýzach, kde však nástup konkrétnych riešení neprichádza. Potom sa všetci primátori a starostovia ocitajú v situácii, že zháňajú do zbláznenia investorov, len aby postavili niečo v tej svojej lokalite. Aby pribudlo päťsto – šesťsto pracovných miest. Ale to nepovažujem za povinnosť starostov alebo primátorov miest. Oni môžu vytvárať predpoklady, byť partnerom pre vládu, pre vyššie územné samosprávne celky, ale nemôžu byť hlavným riešiteľom zamestnanosti vo svojom meste. To potom nech taký schopný primátor ide za podnikateľa a môže si rovno zakladať firmy on a zamestnávať. No vy sa aj tak usilujete zháňať investorov, práve ste z takéhoto stretnutia prišli. Čo teda Banská Bystrica môže ponúknuť? Sú to daňové motivácie alebo je to nejaký vľúdny prístup voči investorom? Je honba za investormi jediným ekonomickým riešením pre túto krajinu? - Zabŕdli sme alebo zakorčuľovali do otázky, ktorá je v každom regióne alebo v každom meste špecifická a súvisí s charakterom regiónu. Banská Bystrica sa stále deklaruje, a aj historicky sa tak rozvíjala, ako administratívno-správne, vzdelávacie, kultúrne a turistické centrum. Z toho vlastne vyplýva, že zdravotníctvo, čo patrí do štátnej oblasti, školstvo, cirkev, prokuratúra, polícia, vojsko, súdnictvo neplatia nijaké dane, čím nevytvárajú pre mesto zdroje na motiváciu rozvoja. Čiže toto mesto sa určitým spôsobom automaticky dostáva do stagnácie a v zákonoch neexistuje nejaké dotovanie miest, ktoré plnia takúto funkciu. Vy poviete – no tak sa zbavte tej funkcie a robte nejaké priemyselné centrum, parky! Ale znova to súvisí s výchovou ľudí, s ich vzdelanostnou úrovňou. Ak je tam potenciál napríklad, aby tam bolo školstvo, aby tam bola kultúra, ak sú tam stredné hudobné školy, štátna opera, konzervatórium, kde vyrástli celé rodiny a generácie... Vždy to prirovnávam k operačnému tímu. Dobrý operačný tím nevznikne tým, že zoberiete stadiaľ staničnú sestru, stadiaľ lekára, stadiaľ inštrumentárku, ten sa musí zohrať a nacvičiť, ak chce robiť zložitú operáciu. A to sa týka i života takéhoto mesta. Musíte ho do určitého spôsobu vyskladať a to vyskladanie už pred vami niekto historicky a dlhodobo robil. Predsa sa však snažíme o investíciu, o vybudovanie tretieho metropolitného centra Slovenska, Banská Bystrica – Zvolen. Je to také nevyhnutné zlo. Pre zlý daňový systém vo vzťahu k takýmto mestám a k takýmto priestorom musíme hľadať aj potenciálnych investorov do oblasti priemyslu. Čiže takisto sa uchádzame o nejakú automobilku, o fabriku iného druhu, drevárskeho, spracujúceho priemyslu, chemického. Toto všetko je nevyhnutné zlo, ale vyplýva to z toho, že ani naša vláda nemá vlastne predstavu, ako tento región rozvíjať ako priemyselný. Ja som sa to doteraz v nijakých vládnych dokumentoch nedočítal. Hovoríte v takých termínoch, ako je sociálna spravodlivosť. Pod tým sa dá predstaviť všeličo. - Áno. Napríklad rovnostárstvo, každý sa má mať rovnako, môžeme si pod tým predstaviť aj to, že lepší majú dostať viac, horší majú dostať menej, lebo nemajú na to. A tak za rovnaký výkon rovnaké peniaze, za nerovnaký výkon nerovnaké peniaze... Čo to pre vás znamená, ako pre človeka, ktorý chce byť sociálne spravodlivým prezidentom celého Slovenska? - Sociálna spravodlivosť pre mňa predovšetkým znamená rovnosť príležitostí a opakujem, prístup k vzdelaniu, k zdravotnej starostlivosti, k bývaniu... Ako? - Pred chvíľkou som hovoril o príkladoch z Francúzska a mohol by som ich menovať viac. Jednoducho tak, že štát musí v tvorbe svojich zdrojov a potom aj v prerozdeľovaní na to pamätať. Iné riešenie nie je. Len čisto komerčné aktivity v tomto smere musím ako ľavicový predstaviteľ odmietať. Ako je to s Európou regiónov? Vidíte perspektívu v zvyšovaní sociálne spravodlivej spoločnosti cez regionálny rozmer, ktorý posilňuje samosprávu, alebo skôr si myslíte, že je to myšlienka, ktorá ešte potrebuje svoj čas? - Keď hovoríme o Európe regiónov, je to slovná hra. Za všetkým sú ekonomické faktory a vyhodnotenie možností a príležitostí, o ktorých som pred chvíľkou hovoril. Ak by sme chceli z našich učiteľov, umelcov, športovcov, kultúrnych pracovníkov urobiť montérov automobilky, tak zrejme by tá ekonomika vyzerala zle... ... výborne ste to naformulovali, ale pamätám si na rozhovor s predstaviteľkou ZMOS-u. Tvrdila, že základný problém vzťahu regiónu a štátu je centrálna kasa štátu. Nie financie. Vy hovoríte o posilnení úlohy štátu? Nemá byť zodpovednosť čoraz viac a vo väčšej miere delegovaná na regióny? - Ja to uvediem na jednom prípade. Prečo nerozpustíme armádu do regiónov? Tam vieme vyčleniť určitú čiastku, ktorá je pre vojsko, pre armádu. Prečo nikdy nehovoríme, že je to regionálna záležitosť? Armádu nezamestnaných, treba riešiť, ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v sociálnej odkázanosti. Nehovorím o centralizácii financií, ale o vyčlenení určitých zdrojov z toho, čo všetci platíme na riešenie otázok, ktoré súvisia so solidaritou. Čiže to nie je centralizácia financií... Ste ekonóm, manažér aj regionálny politik s ašpiráciou na celoslovenského politka a navyše ste aj pedagóg na vysokej škole. Ako vidíte problém spoplatňovania vysokého školstva? Akým spôsobom vyriešiť dilemu nedostatok peňazí verzus spoplatnenie... - Tam mám jednoznačné stanovisko. Jeden model je štátny, druhý model je privátny. Kto chce, môže si zaplatiť. Čiže presadzujem dostupné vzdelanie na tých školách, ktoré bude financovať štát bez obmedzenia počtu študentov. To je na diskusiu. Súkromné školy s väčším finančným zázemím budú kvalitnejšie, a tak to už nebude rovnosť prístupu ku vzdelaniu. Ku kvalitnému vzdelaniu pre všetkých... - Ale to je už otázka trhu. Trh je už jednoducho taký. Keď sme sa dali do takej spoločnosti, tak s tým musíme počítať. To je ako v ostatnom. Môžem si ísť nakúpiť do obchodu, kde ma menej kultúrne obslúžia, bude to lacnejšie, možno i kúpim menej kvalitný výrobok..., ale môžem ísť nakúpiť do luxusnejšieho obchodu, kde zrejme zaplatím niečo navyše, zaplatím aj kvalitu a tak ďalej. To znamená, že rovnosť príležitostí k štandardným službám? - Ja by som to ani nenazval k štandardným, pretože sa nedá dopredu nadefinovať, že bude zle. Som skôr optimista. Pozrite sa na príklad v zdravotníctve. Veď existuje aj privátne, aj štátne. A cítite veľký rozdiel, že by sa ľudia tiskali do toho privátneho, alebo odchádzali od toho štátneho? Nemajú na to privátne... - No ale o tom to je. Aby mali vôbec tú príležitosť. Lebo keď budú len privátne, no tak ja zomriem bez toho, aby som k tomu doktorovi zašiel. V súčasnosti sa diskutuje o zvýšení dôchodku pre exprezidentov na Slovensku... Ako sa staviate k tejto otázke? Treba zvýšiť dôchodky budúcim exprezidentom? - Ešte som nad tým nerozmýšľal. No podľa mňa nech je prezidentom ktokoľvek a odíde z postu, mal byť žiť ďalej tým denným životom, ktorým žil. Slovensko sa nachádza vo víre reforiem. Čo je pre vás definiciou reformy? - Mám možno smolu, alebo šťastie, že sa otázkami hospodárskej politiky zaoberám aj ako vysokoškolský pedagóg a prežívam ich aj v praxi. To, čo sa v súčasnosti deje, je skutočne učebnicová ukážka prístupu pravicovej vlády k reformám. Ale k tomu hneď poviem – aj nedoštudovaná. V každej základnej učebnici hospodárskej politiky sa hovorí, že treba rešpektovať možnosti, ktoré tá krajina má a nerobiť ich násilnou formou. To sa nezhoduje ani s liberálnymi postojmi, aby sa sloboda menšiny rozširovala na úkor slobody väčšiny. Dnes to takto kvalifikujú obyvatelia. Čoraz väčšia časť sa ocitá v núdzi v závislosti od ekonomickej situácie. Potom nie sú tieto reformy robené s pohľadom na možnosti Slovenska. Tvorcovia reforiem tvrdia presný opak, že Slovensko nemá dosť ekonomických možností, a preto treba tými reformami prispôsobiť naše míňanie ekonomickým možnostiam. Že míňame viac, ako zarobíme... - No tak potom sa pýtam, ako je možné, že koruna posilňuje. V tom predsa nevidím logiku. Navyše k základnej poučke patrí tiež to, že sa reformy dajú robiť dvojakým spôsobom. Na úkor obyvateľov alebo pomalším postupom, rozvíjaním aktivít, ktoré prinášajú pozdvih ekonomiky. Tu je to jednoznačne na úkor obyvateľov. Nájdite mi jedno riešenie, ktoré nie je na úkor obyvateľov. Poviem vám konkrétny príklad z Banskej Bystrice. Tvrdia, že posunú viac peňazí do regiónov a v skutočnosti sme zaznamenali výpadok daní od právnických osôb pre mesto Banská Bystrcia za rok 2003 desať miliónov. Prečo? - Neviem. Pán minister financií to riešil tým, že zvýšil spotrebné dane, aby naplnil štátnu pokladnicu. Kto urobil analýzu, prečo bol výpadok daní od týchto právnických osôb? Prečo sa k tomu neurobili závery? Alebo opatrenia? Máte pocit, že paušálne rozhodnutia, ktoré sú... - Sú to účelové, učebnicové pravicové rozhodnutia, ktoré dávajú nástroje a možnosti, medzi ktorými je toto: zvýš spotrebné dane, zaťaž obyvateľstvo ďalšími daňami, poplatkami vo forme priamych, nepriamych daní, formou DPH. Urobil som si kontrolný sobotný nákup. Zaplatil som za nákup, ktorý bežne robím v sobotu, o 210 Sk viac ako minulý rok. Jasné, že je tam aj vplyv dodávateľov tovarov a tak ďalej. Ale sumárne to môžem pripočítať k zmene cien kvôli zmene DPH, energií. Čo by ste robili, keby ste mali možnosť robiť reformy? Ktoré by ste určite urobili? - Na začiatku som povedal, že nie je jasná politika rozvoja Slovenska. V niektorých veciach, musím súhlasiť s tým, že pán Rusko ako minister hospodárstva ide cieľavedome po tom, aby prišli investície do určitých regiónov. Ale toto sa malo diať už celé predchádzajúce obdobie. To nie je na jednu novinovú stranu, keby som mal popísať skúsenosti s podporou investovania na Slovensku. Aké hlúpe zákony boli navrhované a vôbec to nesúviselo s podporou investovania na Slovensku. Niektoré veci sú už jednoducho za nami, sú oneskorené. To, čo sa deje teraz, malo nastúpiť skôr. Hľadať cielené investície a rozvíjať ich. Podporovať to, čo Slovensko môže robiť. Nakoniec ani inšie sa neudialo. Veď investícia štátu do US Steel bola vlastne čo? Investícia na Kysuciach na severe Slovenska, to bolo čo? Dávanie ekonomických možností pre Slovensko. Ale prečo sa toto nedeje s určitým prehľadným konceptom a nenadväzuje na tie výrobkové tradície a skúsenosti ľudí, ktoré sú tu. Trnava je čo? Je to nadviazanie na to, že tam bol tiež automobilový priemysel. Aký máte názor na privatizáciu? Napríklad energetiky? - V tejto otázke som zásadne proti. Pretože to sú tie zdroje, ktoré môžu byť trvalým zdrojom na riešenie solidarity v rámci štátu. Tým, že platím elektriku, že platím plyn, nepriamo vytváram zdroje, ktoré sa potom prerozdeľujú, a vlastne som solidárny cez používanie tejto služby s tými, ktorí pomoc potrebujú. Čiže, keď sa takéto veci udejú v štáte, potom vidím veľmi málo možností, aby i prípadná nejaká ľavicová vláda našla zdroje na solidárne riešenia. Potom už len zostáva to, že sa budeme vracať naspäť ako v Anglicku, vo Francúzsku. Že budeme odkupovať železnice, energetiku, vodu, plyn, veľké fabriky. Málo sa hovorí o tom, že napríklad letecké spoločnosti, ktoré sa snažia o medzinárodné objednávky, sú v podstate štátne spoločnosti, alebo s väčšinovou účasťou štátu. Príjmy z toho, ako aj zo štátnych zbrojárskych spoločností vlastne smerujú na riešenie solidarity v rámci tých štátov.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Ivan Štefunko