Švédi – „NJA till EU“

Jeden švédsky komik označil postoj väčšiny Švédov pred hlasovaním o vstupe krajiny do Európskej únie ako „NJA till EU“. Znamenalo to čosi ako ÁNO (JA) aj NIE (NEJ) dohromady. Čiže – neviem. Referendum o členstve v EÚ, ktoré prebehlo v novembri 1994, dopadlo presne podľa zmienenej formule. Pre vstup sa vyslovila slabá nadpolovičná väčšina, a tak v januári 1995 „pribudla na vlajke EÚ švédska hviezdička“. Už o niekoľko mesiacov neskôr sa však vo výskumoch verejnej mienky jasná nadpolovičná väčšina vyslovila proti členstvu. Švédi láskou ku kontinentu nikdy neprekypovali, dokonca je možné hovoriť o určitej forme dešpektu. Tento fenomén bol najväčšou brzdou švédskeho integračného procesu počas dlhých rokov vyjednávania Švédska s Európskymi spoločenstvami od šesťdesiatych do deväťdesiatych rokov. Ako vo svojej knihe napísal jeden známy švédsky politik, pred vstupom do EÚ bolo treba vyhrať vojnu proti predstavám vlastného obyvateľstva. Švédska „tretia cesta“ Čo sa týka švédskej politickej scény, už v tridsiatych rokoch si dominantné postavenie získala Sociálnodemokratická strana a dokázala si ho udržať až doteraz. Počas vládnutia tejto strany zažilo Švédsko hlavne v povojnovom období obrovský hospodársky rast, za ktorým nasledovala mohutná expanzia verejného sektora. Švédska ekonomika a životná úroveň priemerného Švéda sa v šesťdesiatych rokoch zaradili medzi absolútnu svetovú špičku. Sociálni demokrati prezentovali tento „švédsky zázrak“ doma aj v zahraničí ako dôkaz toho, že „tretia cesta“ – ako cesta medzi tvrdým kapitalizmom a socialistickou plánovanou ekonomikou – môže skutočne v praxi fungovať. Nezáujem o bližšiu integráciu Švédska do ES mal okrem iného korene v presvedčení švédskych sociálnych demokratov, že európske kontinentálne krajiny prenechávajú vo svojich ekonomikách priveľký priestor trhu. Okrem toho považovali sociálni demokrati a s nimi väčšina Švédov západoeurópske kontinentálne krajiny za priveľmi podriadené vplyvu USA a jeho zahraničnej politike. V snahe profilovať Švédsko ako „morálnu veľmoc“ zašli švédski sociálni demokrati tak ďaleko, že po kritike zásahu USA vo Vietname USA odvolali svojho veľvyslanca a prerušili so Švédskom na nejaký čas diplomatické styky. Európa je ďaleko Podstatnú úlohu pri formovaní vzťahu Švédska k ES, respektíve EÚ, hral a stále hrá geografický a kultúrno-civilizačný aspekt. Napriek tomu, že sa Švédske kráľovstvo rozprestiera na polostrove patriacom k európskemu kontinentu, geografická vzdialenosť pre Švéda žijúceho v Štokholme nie je ani dnes nezanedbateľná. Mnohí možno netušia, že z Malmö, najjužnejšieho švédskeho veľkomesta, je to do Štokholmu rovnako ďaleko ako do Prahy. V hlavách Švédov pretrváva „psychologická vzdialenosť“ ku kontinentu rovnako ako pocit určitej formy izolovanosti. Most Öresund medzi Malmö a Kodaňou, otvorený v júni 2000, môže prispieť k ich pomalému odbúravaniu. Cesta cez Dánsko však stále trvá podstatne dlhšie než napríklad štvrťhodinová cesta vlakom cez Lamanšský kanál. Okrem toho je poplatok za prechod mosta pomerne vysoký (550 švédskych korún tam a naspäť). Nie je nezaujímavé, že najväčší odpor voči stavbe mostu bol medzi odporcami vstupu do EÚ. Švédsko – vzor demokracie? Turbulentné dejiny kontinentálnej Európy 20. storočia sa Švédsku vyhli. Švédi však nevnímajú túto skutočnosť iba ako vec náhody, ale skôr ju pripisujú múdrosti a zdatnosti švédskych politikov, ktorí vždy dokázali krajinu uchrániť pred najhoršími excesmi. Prvá aj druhá svetová vojna býva niekedy vykresľovaná ako zámerná voľba Európanov, ktorí sa bezmyšlienkovite vrhli do bezbrehého chaosu. Dodnes sa niekedy politika kontinentálnych európskych krajín vníma ako priveľmi chaotická a nečitateľná, bez stopy švédskej tradície mierneho a trpezlivého vyjednávania. Častým argumentom protivníkov švédskeho vstupu do EÚ bolo tvrdenie, že členské štáty EÚ trpia chronickým deficitom demokracie. Prijímanie rozhodnutí a jednanie Európskej komisie bolo vnímané ako priveľmi uzavreté a tajnostkárske na rozdiel od otvorenosti švédskych politikov. Tí sú tradične „down to earth“ a bez aureoly „tých najmúdrejších“. V Švédsku je dnes veľmi kritizovaný obrovský byrokratický aparát EÚ. Byrokracia a „prekombinovanosť“ organizácie štátnych orgánov je priemerným občanom vnímaná ako typický kontinentálny fenomén. Kritici ich dávajú do protikladu so švédskym zmyslom pre praktickosť a poriadok. Určitú rolu tu hrá tiež skutočnosť, že Švédsko je na rozdiel od väčšiny európskych štátov protestantskou krajinou. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vnímalo Švédsko ES ako spolok katolíckych krajín. Do istej miery tento obraz pretrváva. Zmena kurzu Postavenie Švédska v Európe a vo svete radikálne zmenil príchod osemdesiatych rokov. Ekonomické ťažkosti negatívne ovplyvnili hodnotu koruny. Na to sa naviazali aj politické komplikácie a určitá strata medzinárodnej prestíže. Veľké švédske podniky začali sťahovať podstatné časti svojej produkcie do zahraničia. Švédska koruna niekoľkokrát devalvovala. Nezamestnanosť vyskočila z dvoch až na 12 percent. Reálne príjmy rapídne klesli a spolu s nimi klesala aj životná úroveň. Hospodársky prepad bol napokon hlavný dôvod, prečo vedenie sociálnej demokracie náhle zmenilo svoj negatívny postoj k ES a pár mesiacov pred voľbami v septembri 1991 oficiálne podalo žiadosť o členstvo. Na zmene kurzu sa významne podpísal fakt, že rokovania o asociačnej dohode medzi EZVO a ES sa pre švédsku stranu nevyvíjali priaznivo a finálna podoba dohody vo veľmi malej miere zohľadňovala švédske požiadavky. Zároveň stratil svoju váhu jeden z najhlavnejších argumentov odporcov vstupu. Neutralita nebola v novej medzinárodnej situácii ďalej relevantná. Švédske členstvo v EÚ bolo teda nakoniec skôr „vynútené“ než dobrovoľné. Začiatok deväťdesiatych rokov sa pre Švédsko niesol v znamení zmeny. Voľby v septembri 1991 vyhrala pravicová Moderaterna, ktorá sa postavila do čela pravicovej koaličnej vlády. Sociálna demokracia zaznamenala najhlbší prepad od tridsiatych rokov. Do Riksdagu sa dostali nové, zväčša populistické a protestné politické strany (Ny Demokrati). Do istej miery to bola reakcia obyvateľstva na náhlu zmenu politického kurzu sociálnych demokratov a niektorých pravicových strán v otázke švédskeho členstva v EÚ. Časť obyvateľstva zmenu postoja vnímali ako „zradu“. Otázka členstva hlboko rozštiepila sociálno-demokratické hnutie. To zároveň stratilo svoje dlhodobé väzby na zamestnanecké odbory, ktoré vystupovali proti EÚ. Ako dôsledok rýchlych zmien sa medzi politickou elitou a tradične konzervatívnym obyvateľstvom vytvorila akási názorová priepasť. Zatiaľ čo sa politici odhodlali problém švédskej ekonomiky riešiť rýchlym vstupom do únie, obyvateľstvo trpelo pocitom ohrozenia a uchyľovalo sa k izolacionizmu. Bolo jasné, že väčšina Švédov prežíva určitú formu krízy identity. V lete 1991 po podaní švédskej žiadosti o členstvo v EÚ sa politické spektrum relatívne rovnomerne rozdelilo na prívržencov a odporcov vstupu. Zatiaľ čo protieurópsky tábor (Nej till EU) mohol počítať so stabilnou podporou časti obyvateľstva, prointegračné hnutie (Ja till EU) dostávalo štedré finančné dotácie od švédskych veľkopodnikateľov a faktickú morálnu podporu pravicovej vlády. Dôležité bolo, že špičky sociálnej demokracie sa napokon jednoznačne vyslovili za členstvo, čím síce odradili časť svojho elektorátu, ale výrazne prispeli ku konečnému víťazstvu proeurópskej skupiny. Debata a agitácia za, respektíve proti členstvu, sa viedla v emocionálne vypätej atmosfére. Oba tábory používali citovo podfarbenú argumentáciu a rétoriku v boji, ktorý sa mohol javiť takmer ako „veľký boj o Švédsko“. Euroskepticizmus pretrváva Ná základe referenda, ktoré prebehlo v novembri 1994, sa Švédsko spolu s Rakúskom a Fínskom stalo členom EÚ. Debata o členstve odznela, emócie utíchli, ale skepticizmus vôči EÚ pretrváva. V prieskumoch verejnej mienky sa väčšina obyvateľstva pravidelne vyslovuje proti členstvu. Určitým indikátorom nespokojenosti je tiež nárast volebných preferencií švédskych komunistov (Vänsterpartiet), ktorí sa profilujú ako výrazne protieurópska a protestná strana. V posledných voľbách do Európskeho parlamentu získali komunisti najväčší počet hlasov. Na druhej strane je možné pozorovať prepad menších pravicových strán Center a Folkpartiet na úkor relatívne novej konzervatívnej strany Kristdemokraterna, profilujúcej sa ako ochranca tradičných švédskych morálnych hodnôt. Tento vývoj sa paradoxne odohráva na pozadí obnoveného hospodárskeho rastu, ktorý sa spomalil až v posledných mesiacoch roku 2000 (konkurzy internetových firiem). Cesta Švédska do Európskej únie nebola jednoduchá, aj keď nemuselo podnikať náročný zápas so splňovaním ekonomických kritérií nutných pre vstup do EÚ. Hlavnú bariéru v jeho prípade predstavovalo vlastné obyvateľstvo, ktoré vo svojej podstate doteraz zostáva euroskeptické. Článok bol uverejnený na www.euractiv.sk Redakčne krátené Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.