Prejav o stave vlastného ega

Prejav Georgea W. Busha o stave únie nebol objektívnou situačnou správou o realite. Lži, polopravdy a účelové tvrdenia mali voličov presvedčiť, že bude najlepšie, ak súčasný prezident USA bude aj prezidentom budúcim. Iste, bolo by naivné dúfať, že Bush, ktorý čelí čoraz väčšiemu poklesu popularity, nezneužije svoj prejav, aby predišiel osudu svojho otca, ktorý napriek podstatne úspešnejšie vedenej a najmä oprávnenej vojne proti Iraku nakoniec prezidentské voľby prehral. Ten nedokázal vtedy nájsť spojivo medzi zahraničnou politikou a dianím na domácej scéne. Nemožno sa preto čudovať, že Bush junior sa usiloval Američanov predovšetkým presvedčiť o pozitívnom vplyve svojej irackej politiky na bezpečnosť a ekonomiku USA. Práve v týchto dvoch oblastiach sa pritom v jeho prejave nachádzali najväčšie polopravdy, respektíve lži. Zahraničná politika a strata pamäti Pokiaľ ide o bezpečnosť USA, Bush tvrdil, že vďaka vojne v Iraku sa Spojené štáty stali bezpečnejšou krajinou. Zabudol však pritom dodať, že nebyť vojny v Iraku, nemusela Amerika oplakávať stovky svojich mŕtvych vojakov a obávať sa teroristického útoku viac ako kedykoľvek predtým. Fakt, že práve neoprávnená agresia v Iraku vystupňovala odpor moslimského sveta a obzvlášť moslimských militantov voči USA, v prejave miesto nenašiel. Okrem údajného pozitívneho vplyvu na vnútornú bezpečnosť krajiny sa Bush zásah v Iraku snažil obhájiť aj z geopolitického hľadiska. Nepriamo naznačil, že útok na Irak mal za následok pokrok v rokovaniach s Líbyou. Podľa Bushovej interpretácie sa Kadáfi vzdal svojich zbraní hromadného ničenia, lebo videl, že ,,Amerika dokáže dodržať slovo“. V tejto pasáži opäť spomenul aj krajiny , ktoré v minuloročnom prejave označil za os zla, pričom tvrdil, že ,,USA sú pripravené zabrániť, aby najnebezpečnejšie režimy sveta disponovali najnebezpečnejšími, nukleárnymi, zbraňami“. To však bola jediná zmienka ,,v irackej pasáži“ prejavu, kde sa, hoc nepriamo, odvolával na svoje tvrdenia z minulého roka. Pochopiteľne, ak by jeho prejav bol naozaj odpočtom udalostí posledného roka a nie iba agitkou, musel by priznať aj svoj najväčší omyl, respektíve lož, ktorej sa v minuloročnom prejave dopustil. Musel by priznať, že jeho tvrdenie o irackých nukleárnych zbraniach sa nezakladalo na pravde. Celkovo Bush vo viacerých pasážach pripomínal politika postihnutého náhlou stratou pamäti. Kým v minuloročnom prejave spochybňoval zmysel existencie OSN, v tohtoročnom tvrdil, že keby USA nezaútočili na Irak, tak ,,by sa oslabila pozícia OSN“! Bush týmto vyhlásením potvrdil, že sa neštíti použiť ani tú najnehoráznejšiu lož, aby ospravedlnil neospravedlniteľné – porušenie medzinárodného práva. Bol to práve útok USA na Irak, ktorý zboril posledné nádeje ľudstva, že OSN dokáže zabrániť nekontrolovateľnej hegemónii USA. Tým, že USA zaútočili na Irak bez schválenia rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, pochovali celý systém svetovej bezpečnosti. USA skrátka pod Bushovým vedením konali proti vôli OSN a o necelý rok neskôr je prezident USA schopný tvrdiť, že to bolo vlastne v záujme OSN. Tu Bush naozaj prekročil svoj vlastný tieň. Túto aroganciu moci potom vystupňoval tvrdením, že ,,USA si nikdy nebudú od nikoho pýtať povolenie, aby chránili bezpečnostné záujmy svojej krajiny“. Po poučení z krízového vývoja v irackej kauze a po prečítaní doktríny preventívneho útoku sa táto pasáž dá preložiť aj ako tvrdenie, že USA v mene svojich záujmov zaútočia na ktorúkoľvek krajinu bez ohľadu na to, či to bude v súlade s medzinárodným právom alebo proti nemu. Ekonomický rast kontra politika slabého dolára V ekonomickej pasáži neboli klamstvá amerického prezidenta také zreteľné. Tu sedeli aspoň fakty, respektíve čísla, hoci ich interpretácia zaváňala ekonomickou manipuláciou. Politika slabého dolára dovolila Bushovi konštatovať, že ,,ekonomický rast USA bol v treťom štvrťroku najsilnejší za posledných dvadsať rokov“. Áno, akcie na Wall Street skutočne rástli. Bolo to však len preto, že dolár strácajúci svoju hodnotu voči euru, umožnil americkým firmám predávať viac výrobkov a tým nominálne zvyšovať svoje zisky. Po prepočítaní týchto ziskov v inej referenčnej mene však už situácia nie je taká ružová. Zo sto dolárov vložených na začiatku minulého roka do akcií sa dnes naozaj stalo v priemere dolárov 120. No tých stodvadsať dolárov v prepočte na euro je menej, než bolo sto dolárov v prepočte na euro na začiatku roka 2003. Chvalabohu pre Busha väčšina obyčajných Američanov si túto matematiku neuvedomuje. A keďže v prejave nefiguroval ani fakt, že počas Bushovho pôsobenia v úrade sa z rekordného rozpočtového prebytku stal rekordný rozpočtový deficit, budila ekonomická pasáž dojem, že USA sú dávno ,,za vodou“. Náboženské absurdity a konzervatívna determinovanosť Kým v otázkach bezpečnosti, zahraničnej politiky a ekonomiky Bush účelovo vyberal fakty a miestami aj klamal či zavádzal, v prejave sa nachádzali aj témy, v ktorých bol ,,mimo výseku“ z dôvodu svojej konzervatívnej determinovanosti a dogmatickosti. Jeho presvedčenie, že treba ochrániť manželstvo ako jediný možný zákonný zväzok spolužitia medzi mužom a ženou, ho doviedlo k tvrdeniam, v ktorých nepriamo naznačoval, že kto neuznáva jeho predstavu manželstva, toho Boh nemá rád. ,,Tá istá tradícia, ktorá definuje manželstvo, učí taktiež o tom, že každý jedinec má úctu a hodnotu v očiach Boha.“ Ďalšou spornou pasážou bola obhajoba finančnej podpory pre rôzne náboženské skupiny, ktoré okrem iného prevádzkujú aj súkromné školy. ,,Doteraz vláda odmietala granty a kontrakty týmto skupinám. Ja som dal príkaz na to, aby im bolo umožnené čerpať miliardy dolárov z grantov a žiadam vás, aby ste to uzákonili“, naliehal Bush. Nepovedal už, že tieto peniaze môžu potom chýbať v štátnej pokladnici verejným školám, ktoré sú otvorené aj ateistom či veriacim marginálnych náboženstiev. Bush tak evidentne neurobil preto, lebo dúfal, že touto časťou prejavu si opätovne získa najkonzervatívnejšiu časť republikánskej strany. Tú si pohneval svojou – tohto roku azda jedinou pozitívnou – zákonodarnou iniciatívou, keď navrhol udelenie pracovného povolenia na tri roky pre časť cudzincov, ktorí pracujú v USA načierno. Aj v tomto prípade však v prejave rýchlo ubezpečil svojich najvernejších konzervatívnych voličov, že ,,je proti udeleniu amnestie“ týmto cudzincom. Tým naznačil, že je aj v tejto otázke ochotný urobiť ústupky, len aby nestratil pred voľbami podporu. Otec národa alebo ďaďa Bush Po týchto pragmatických ťahoch zakončil Bush svoj prejav emotívnym „dojákom“, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani autor slaboduchého hollywoodskeho scenára. ,,Minulý mesiac som dostal list od malého dievčatka z Rhode Island. Ten sa začínal takto: Milý George W. Bush. Ak viete o spôsobe, ktorým by som ja, Ashley Pearsonová, teraz desaťročná, mohla pomôcť komukoľvek, pošlite mi list a povedzte mi, čím by som mohla zachrániť našu krajinu. PS: Keď môžete poslať list vojakom, napíšte im prosím, že im verím.“ Veľký George W. potom v prejave dievčatku odkázal, aby sa dobre učilo a poslúchalo svojho otca a mamu a ,,keď uvidíš muža alebo ženu v uniforme, povedz im ďakujem“. Nečudo, že istý ruský týždenník našiel v Bushovom prejave prvky štýlu Jozefa Visarionoviča Stalina… Bohužiaľ, to, čomu by sa Rusi dnes už len vysmiali, v USA ešte u mnohých vyvoláva pocit pseudopatriotizmu. Američanom, zvyknutým na štátnikov typu Jeffersona, Lincolna či Wilsona, chýba tá historická skúsenosť, vďaka ktorej by zistili, že George W. Bush im nepredniesol minulý týždeň prejav o stave únie, ale smutné svedectvo o sebe samom. O politikovi, ktorému chýba akákoľvek schopnosť sebareflexie, sebakritiky a úcta k pravde. O politikovi, ktorému nejde o nič iné, iba byť znovu zvolený za prezidenta najmocnejšej krajiny sveta. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO